Pred dvoma rokmi som mala eliášovskú náladu a písala o všetkých tých príbehoch, ktoré tak ľúbim. Eliáš je priamy, drzý, občas depresívny introvert, ktorý má zvláštny zmysel pre humor, nerešpektuje autority a kde tu spraví nejaký zázrak. A jeho vzťah s Bohom je JEHO. Myslím tým, nejde podľa žiadnych šablón, pravidiel ani očakávaní. Neobvyklo úprimny a otvorený.
Jednoducho prorok úplne pre mňa.
Pred dvoma rokmi som prešla takmer všetko, čo je o ňom napísané, len k jednej kapitole som sa nedostala; a to k jeho smrti. Vlastne, sorry, nie je smrť ako smrť. A posledné dni, počúvajúc o mŕtvych, o smútku, chodiac po cintorínoch a prepájajúc to, čo bolo s tým, čo je, hovorím si – myslím, že by sme mali o smrti hovoriť viac eliášovsky.

Na to, aby ste rozumeli Eliášovi, nepotrebujete čítať o celom jeho živote. (linky na všetky blogy o ňom budú tu na konci, pre všetky dni, keď to jednoducho príde…). Jeho odchod z tohto sveta je príbeh sám osebe.

Biblia v rozprávaní ide priamo k téme: KEĎ MAL HOSPODIN VO VÍCHRICI VZIAŤ ELIÁŠA DO NEBA… žiadne okolky, žiadne váhanie, žiadne zdĺhavé úvody. Eliáš už tu o chvíľu nebude. Ale čo prosím? Boh ho vezme do neba? Toto začína ako príbeh, ktorý si niekto vymyslel, nevieme si to predstaviť; niečo tak úžasné, až to nie je pravda.
Neviem si predstaviť, žeby som toto zažila. Moja realita mi príde príliš šedivá na to, aby zvládla ohnivý voz a ohnivé kone. Ale práve preto potrebujem príbehy ako tento. Dať do šedivosti trocha viac farby, vniesť do smrti trocha viac života.

vieme vidieť aj to, čo nie je vidno
Eliášov život tu na zemi sa blíži k záveru a on to vie. Má so sebou Elizea, svojho žiaka; prejdú spolu tri miesta, kde sa zakaždým Eliáš navrhuje Elizeovi, aby zostal tam, kde je, a Elizeus zakaždým odmietne. Zakaždým sa kdesi pri Elizeovi objavia iní prorockí učeníci, ktorí sa ho pýtajú, či vie, čo sa bude diať, a on zakaždým odpovie áno. Program dňa je jasný.
Smrť sa v tomto príbehu vznáša vo vzduchu rovnako ako jeseň. Vzduch chladne, listy žltnú a sťahovavé vtáky odlietajú preč. Každý, kto chce vidieť, to vidí.
Nie, nechcem použiť tragický tón, lebo jeseň je krásna.
A do istej miery aj smrť. Biblia hovorí o smrti ako o poslednom nepriateľovi, ktorý bude porazený, a to je pravda. Ja, hovoriac o smrti, sa dívam ani nie tak na ňu, ako za ňu. Pozerám sa na to, čo bude nasledovať. Potrebujeme jeseň, aby mohla prísť zima, a po nej jar, keď sa znova všetko zobudí k životu. Potrebujeme smrť (ak len nie… viete?), aby sme sa cez ňu dostali k novému životu s Bohom.

nazvime to tvrdohlavosťou.
alebo pevnosťou v rozhodnutiach
Eliáš trikrát hovorí Elizeovi, aby zostal a nechal ho ísť ďalej samého, a Elizeus trikrát odmietne. Chce byť pri svojom učiteľovi až do konca, chce zazrieť aspoň kúsok z toho tajomstva.
Sprevádzať niekoho pri odchode z tohto sveta – mať tú možnosť – nie je až tak časté. Povedzme, že 95 % z nás (teda z vás) to nikdy nebude mať ako životné povolanie. Takže je pravdepodobné, že ak zažijete takéto odchody, bude sa to týkať niekoho, koho ľúbite – vašich blízkych, vašej rodiny. Vieme aj my, kedy je smrť blízko? Prorockí učeníci to vedeli. Ako píše prorok Ámos, Boh nerobí nič bez toho, aby svoje zámery neobjasnil svojim prorokom. To bol čas Starej zmluvy a my, ľudia tej Novej? Dar proroctva je niečo, čo môžeme, ba je priam očakávané, že budeme žiadať sami pre seba! Čítajte apoštola Pavla!
Preto verím tomu, že mnohokrát o blížiacom sa odchode ľudí z tohto sveta vedieť môžeme. Ak chceme. Samozrejme, Boh nikoho nenúti, kedže s darmi prichádza aj zodpovednosť – napríklad práve v súvislosti so smrťou. Necháme si odstup alebo budeme tvrdohlavo sprevádzať ľudí pred smrťou až do konca? To môže znamenať, že zažijeme niečo silné a fascinujúce, čo sme ešte nezažili…. ak chceme. Ak sa odvážime. Ak…nič presné nehovorím, len mám chuť priviesť vás k tomu, aby ste nad tým rozmýšľali…

vedieť a vidieť, čo je predo mnou
Moja skúsenosť je, že mnohí umierajúci to vedia. (mnohí, nie všetci. myslím, že to súvisí aj s prípravou na smrť ….počas celého života.) Vedia úplne jasne, že koniec je blízko. Pamätám si ľudí, ktorí sa mi dívali do očí a ja som jasne videla, že to vedia. Že sa nemusím obťažovať s frázami typu, všetko bude lepšie a vy sa určite uzdravíte, lebo v istom bode života nikto nepotrebuje počuť pocukrované nezmysly.
Občas som videla obavy, občas trocha smútku a únavu zo života. Ale oveľa častejšie som videla pokoj, nádej… a dokonca aj šťastie. A vtedy som ja tým umierajúcim veľmi závidela. Tú ich eliášovskú vyrovnanosť, keď sa pomaly trhajú všetky korene, a oni sa sústredia na to, čo majú pred sebou. Domov. A pre takéto chvíle nechcem použiť žiadne bežné slová; skôr si predstavím Eliáša s Elizeom, ako stoja pri rieke Jordán. Eliáš si zloží z pliec svoj plášť a zvinúc ho udrie po hladine rieky. Voda sa rozostúpi na obe strany a oni obaja prejdú riekou bez toho, aby sa ich voda dotkla.
Nemožné sa stáva skutočnosťou… proroci prechádzajú Jordán po suchu a umierajúci sa tešia na smrť.

každá smrť je tajomstvom
Keď niekto zomrie, čo sa deje? Myslím úplne tie praktické veci. Ak niekto zomrie doma, voláme lekára, aby dal na smrť pečiatku. Umývame a prezliekame telo. Zatlačíme oči, zaviažeme šatku pod bradou, aby nepadala čeľusť. Chystáme telo, kým ešte nie je tuhé, kým sa ohýbajú kĺby. A potom necháme, nech ho odvezie pohrebná služba, a pripravujeme pohreb. A kdesi inde ktosi vypíše list o prehliadke mŕtveho, kde bude meno, vek a príčina úmrtia tela, ktoré ešte donedávna žilo a dýchalo.
Ja viem, toto je trochu surové. Ale časť z toho už väčšina z nás absolvovala. Chcem však povedať – my vidíme, čo sa deje, ale nevidíme, čo sa deje! To, že vieme opísať veci od chvíle posledného nádychu do chvíle, keď kladieme telo do zeme, ešte nič neznamená. To je smrť, ale to zďaleka nie je všetko! Lebo smrť žiadneho človeka nezredukuje len na nejakú hmotu.

Bol tu niekto, kto cítil, myslel, nenávidel aj miloval, a toto nemizne. Mŕtvi odchádzajú, ale aj tak sú stále s nami. Nie fyzicky. Ale mnohými, mnohými inými spôsobmi! V našich génoch, ktoré nesú tých ľudí ďalej.
V našich srdciach, lebo tí ľudia pre nás niečo znamenali a láska sa nevymazáva príchodom smrti.
V našich snoch; tam sú mnohokrát stále živí. Aj v nádeji, že ich znova uvidíme, aj tam stále sú; bez ohľadu na smrť.
Preto sa chcem pozerať na smrť kohokoľvek rovnako ako na Eliášov odchod. Videť nielen to, čo môžem popísať slovami, ale dívať sa až za to. Vidieť na ohnivý voz a na ohnivé kone, ako prenášajú človeka tam, kam skutočne patrí – do večnosti. Uvedomiť si, že smrť nie je zbierkou faktov a opisom nejakej situácie; smrť je viac tajomstvom. Uvedomiť si, že to, čo a stalo, nie je navždy. Lebo nie je.

Chalan hore na fotke sa volá Dylan Rieder.
Narodil sa 26.mája 1988 a 12.októbra tohto roku (2016) zomrel na komplikácie spojené s leukémiou.

Žiadnu lepšiu fotku ako tú jeho som pre príbeh o Eliášovom odchode nenašla.