Izrael je fascinujúca krajina. Úzko prepojená s vierou, pretože práve tam má naša viera korene. Je tam mnoho miest, ktoré sú nášmu srdcu vzácne, a preto sa tam mnohí vyberú aj osobne. Cestujú po Izraeli, spoznávajú kostoly, počúvajú príbehy Biblie na tých miestach, kde sa odohrali.
Prvých pár krát to bolo takto aj pre mňa. Prísť, pozrieť, počúvať, urobiť si pár fotiek… a ísť ďalej. Ale stále to nebolo všetko, čo môže Izrael ponúknuť. Jedna vec je byť tam ako turista, druhá, žiť na chvíľu s nimi, a medzi nimi.

 strechy Starého mesta 

Veď nakoniec, nebolo to presne to, pre čo sa rozhodol Boh, keď medzi nás poslal svojho Syna? Ja som mala tú možnosť – takmer tri mesiace žiť medzi nimi. Nie v meste, kde si nikto nikoho nevšíma a ľudia, s ktorými sa najviac rozprávate, sú ďalší cudzinci. Ale v malej komunite, kde každý každého pozná. Takto som spoznávala ľudí a krajinu viac do hĺbky, bolo to v mnohom nečakané, prekvapujúce, a takisto aj osobnejšie. Keď sa nikam neponáhľate a namiesto toho, aby ste plánovali, dovolíte, aby vás Nebo prekvapilo, zažijete zaujímavé veci.

keď je výnimočné mesto ešte výnimočnejšie
Ja som si to uvedomila posledný piatok v Jeruzaleme, keď sme večerali na streche v Starom Meste. Videli sme Západný múr (prosím, nevolajte to miesto Múr nárekov) a všetky tie strechy s ich svetielkami naokolo. Strechy v Starom Meste sú ploché, na mnohých miestach pospájané a priechodné, a v piatok neskoro večer sme videli mnohých ortodoxných Židov, idúcich zo synagógy cez strechy. Na moje veľké prekvapenie sa jeden z nich pristavil a prihovoril. Po pár zoznamovacích vetách nás pozval na koncert klezmerovej kapely, ktorej je členom. V momente, keď povedal, že on nehrá na žiaden nástroj, ale tancuje, ja som si spomenula, ako som videla tancovať Židov na tom istom mieste, na Sviatok Stánkov, keď som bola v Jeruzaleme prvý krát. A v tej chvíli som ľutovala, že ďalšie ráno odlietam.

Western Wall / Západný múr

Myslela som si, aké je výnimočné, že sme sa rozprávali s ortodoxným Židom, ale o pár hodín na to sa nám stalo niečo podobné. Našli sme sa sediac na lavičke s troma vojakmi, a ďalší z ortodoxných bol nútený pristaviť sa! Títo chlapci na neho zavolali a pýtali sa, prečo oni, ortodoxní, nemajú radi vojakov, ktorí ich chránia? Pravda v tom – že oni neuznávajú židovský štát (ten má vzniknúť až s príchodom Mesiáša) a síce vedia akceptovať podporu štátu, to však nemení ich postoje. A tak som sa našla v strede debaty ľudí, o ktorých som zistila, že ani jeden nie je pôvodom z Izraela. Tí traja vojaci boli židia, pôvodom z New Jersey, z Londýna a z Melborne, ktorí sa dobrovoľne rozhodli pre vojenskú službu tu. A ten muž, ktorého pristavili, bol pôvodom z Kanady. Pôvodom baptista, ktorý sa rozhodol konvertovať, naučiť sa jidish a nájsť si v tejto komunite manželku. Hovoril o ich videní sveta, aj o veciach ako učenie sa jazyka… a mne pripomenul, ako málo sme my kresťania pripravení na obhajovanie svojej viery. (vrátane mňa. možno načase sa vrátiť k hebrejčine.)

chrám Márie Magdalény na Olivovej hore – miesto, kde vás po prvé tak ľahko nepustia, a po druhé, sestry, choďte tam radšej v sukni

kresťanský Jeruzalem
Ak ste boli v Jeruzaleme, určite poznáte všetky dôležité miesta. To mesto má však stále čo ponúknuť a čím prekvapiť. Väčšina kostolov, ktoré sú tam aj po celej krajine, sú katolícke, a zvyčajne to vyzerá, že pravoslávni nemajú veľký záujem o návštevy. Aspoň som si to myslela, kým sme (v ďalší z piatkov v tomto meste) nešli okolo cintorína na Olivovej hore.

Hneď vedľa je brána vedúca ku pravoslávnemu kostolu Márie Magdalény. Krásne strechy chrámu, ale stále zavreté. Práve keď sme šli okolo, stála v bráne sestrička, ktorá kohosi vyprevádzala. Človek si povie – neskúsim, neviem, a nakoniec sme sa dostali dnu. Milá sestrička vyhlásila, že ju presvedčili naše slovanské tváre a úsmevy (aj keď moja priateľka bola z Nemecka) – ona sama bola z Ukrajiny. Samozrejme, najprv musela súhlasiť matka predstavená, a ja som vďačná, že povedala áno. Piatok pri západe slnka a vo vnútri bohoslužba, prítomné len domáce. Pokoj. Pocit niečoho špeciálneho, ktorý vo mne ešte stále je.

Hlavne – ak ste nezažili Jeruzalem v piatok večer, ešte Jeruzalem nepoznáte dosť.

najnebezpečnejšie je nemyslieť

Najviac času v Izraeli som prežila na miestach, o ktorých sa píše v správach najviac. Po istom čase si zvyknete, že všade je veľa vojakov, na niektorých miestach stále vidíte označenie Pozor míny a keď vás sused ponúkne, že vás zvezie, nohy si musíte zložiť vedľa zbrane, ktorú má stále v aute.

oslík (zachránený z dosť zlých podmienok) s menom môjho najobľúbenejšieho proroka

Jedna vec sú správy, druhá je reálny život. Nič nie je čiernobiele, a ľudia, ktorí chcú spolu fungovať, si cesty a spôsoby nájdu. Ako povedal jeden môj priateľ, verí na mier medzi ľuďmi, ale neverí na mier medzi vládami. Úprimne, hlavne po tom, ako som sa vrátila späť do Izraela z Jordánska, som mala hlavu plnú toho, aké je všetko nestabilné a neisté. Zvlášť po tom, ako som počúvala Jordáncov rozprávať o tom, ako veľmi ich nenávidia, ako určite ich vláda má plány zničenia Izraela a ako oni budú ďakovať ich Bohu, že ľudia z tejto krajiny budú umierať. Na druhej strane? Videla som Izraelcov a Palestíncov spolu vychádzať bez problémov, a to práve v tej časti krajiny, kde vám správy budú tvrdiť, ako veľmi sa navzájom nenávidia. Áno, počula som aj veľa ďalších príbehov, o ktorých vám v správach nikto nepovie, ale o tom inokedy… a možno osobne.

toto je luxus! výhľad na nezaplatenie

najdôležitejší deň
V Izraeli som bola aj počas ich najdôležitejšieho sviatka, aj keď si nie som veľmi istá, či sa slovo sviatok hodí (na iné vhodné slovo som však neprišla). Jom Kippur je deň pokánia a pôstu. V celom Izraeli život takmer úplne zastane – aspoň na povrchu. Boli sme pozvaní na večeru pred tým, ako sa Jom Kippur začal. Jedli sme pred západom slnka, na záhrade s výhľadom na kopce. Začínali sme s modlitbou – modlil sa Eyal ako hlava jeho rodiny, a potom sme všetci dostali odlomený chlieb a z kovového zdobeného pohára sme pili víno (my by sme ho nazvali kalich a áno, ak vám to pripomína Večeru Pánovu, tak vám to pripomína správne). A rozprávali sme sa.
Na Jom Kippur postia všetci. Chlapci od trinástich rokov, dievčatá o rok skôr. Nejde len o jedlo, ale oni ani nepijú, nesprchujú sa, neumývajú si zuby – ale tiež nikam nejazdia autom a nepouž

domáci (na fotke vľavo) majú korene v Maroku a Rumunsku (on) a v Južnej Amerike a Poľsku (ona). oproti sedí Japonka, Dán a ja 

ívajú žiadnu elektroniku –majú pôst od mobilov a počítačov! A potom všetko zakončia v synagóge. Väčšina komunity, v ktorej som žila, neboli ortodoxní, a mnohí sa nepovažovali ani za zbožných a pôst nekončili v synagóge – ale napriek tomu postili.
V synagóge v ten deň strávia niektorí muži takmer celý deň – začínali o deviatej a končili so západom slnka. Ale ako som si všimla – ľudia odchádzali a prichádzali – a nikto sa tým nedal rušiť. A samozrejme, je tu tá vec s časťou synagógy oddelenou pre ženy. Viem veľmi rýchlo povedať, čo sa mi na takomto oddeľovaní žien nepáči. Ale je tu aj druhá strana mince, a po čase strávenom tam si myslím, že je to veľmi šikovná vec. Hlavná časť synagógy je plná mužov a ženy majú podstatne menší priestor – ale takisto aj vlastný vchod, na laviciach vankúše, a všetko pozorujú oddelené záclonou v prázdnych oknách. Ale to oddeľovanie sa nebolo až tak striktné. Keď jedna manželka chcela poprosiť manžela o modlitebnú knihu, nemala problém záclonu odhrnúť a povedať mu to. A takisto – pred trúbením na šofar – jeden z mužov zo synagógy vyšiel von a zavolal všetkých, čo boli dookola, dnu. Takto sa do ženskej časti nahrnuli deti aj s mamami, a pár detí pobehovalo zo ženskej časti do mužskej, a každému to bolo jedno. Vydržali tam možno pol hodiny, nie, ani jedno dieťa nesedelo v kuse, ale zato si listovali vo všetkých knihách, čo tam boli, a potom sa väčšina znova vyhrnula von. Chaos? Ani v mužskej časti to nebolo to, čo vidíte u nás v kostoloch – muži prichádzali a odchádzali – áno, občas niekto všiel von, možno si natiahnuť nohy, urobiť zdravotnú prestávku, lebo ak tam pár vytrvalcov bolo od rána, nečudujem sa im. Počas modlitieb muži sedeli, stáli, boli sklonení, kývali sa – každý ako chcel.

 ďatle v údolí rieky Jordán (vidíte ten kúsok rieky vzadu? tak tam turisti nechodia, to je štátna hranica)

Tiež si pamätám jedného mladého muža, ktorý prišiel neskôr, a počas toho, ako prechádzal synagógou, sa pozdravil pár známym a potom prišiel k starému otcovi a na privítanie sa objali. Nikomu to neprišlo divné. Na druhej strane synagógy zasa sedel jeden starší muž a celý čas mal pre sebe dievčatko, predpokladám, že bola vnučka, ktorá si zo ženskej časti doniesla vankúš a väčšinu času strávila opretá o starého otca.
Pôst na Jom Kippur sa skončil spoločnou večerou, znova s tými istými ľuďmi, s ktorými sme sedeli pri stole deň predtým. Na prázdny žalúdok najprv prišiel čaj a koláč, a potom všetko, čo sa navarilo a jedlo deň predtým. A potom si všetci šli konečne umyť zuby..

vzácna nedeľa a ešte vzácnejšie miesta
Určite to poznáte – stretnetie niekoho a rozprávate sa o tom, čo robíte. A ten niekto pozná niekoho ďalšieho, kto by vám s tým,čo robíte, mohol pomôcť. Takto nejako som sa dostala k možnosti stráviť jeden celý deň s izraelským sprievodcom len pre mňa. Sprievodca, ktorý zvyčajne sprevádza politikov, novinárov a všetky VIP návštevy v oblasti? V tej chvíli zrušíte všetky ostatné plány a máte čo robiť, aby ste od nadšenia nahlas nevykrikovali….

keď dostávate lekcie z histórie priamo na mieste, kde sa dejiny odohrali…  potom, ako vám hore na tom kopci uvarili kávu – mne  ku šťastiu viac netreba 🙂

Dôvodom tejto ponuky bola kniha, ktorú som v tom čase písala, presnejšie, dokončovala, a vďaka Boázovi (tak sa volal môj sprievodca) som pár kapitol ešte prepísala a doplnila. Už len sedieť v aute s ním a rozprávať sa o všetkom, o politike prepojenej s náboženstvom, o vojenskej službe, o národnej hrdosti, bol zážitok sám osebe. Starú Zmluvu poznal výborne a s ním som videla miesta a stretla ľudí, ku ktorým by som sa inak nedostala. Len pre zaujímavosť – všade sme šli jeho autom a všade, kde niekto mával rukou, alebo takisto aj na zastávke, Boáz zastavil, buď stopujúci ľudia alebo on povedal kam ide, a auto bolo takmer vždy plné. Myslím, že počas celého dňa sme mali so sebou aspoň dvanásť ľudí. Jednoducho, v Izraeli je stopovanie ďalší spôsob prepravy.
Zo všetkých miest, ktoré sme videli, spomeniem dve – prvé je Shiloh, prvé hlavné mesto Izraela. Rozprávala som sa so ženou, ktorej rodičia sa rozhodli hľadať svätyňu spomínanú v Biblii. A začali jednoduchým spôsobom, vzali do rúk Bibliu. Veľa ľud pochybovali, oni ju nakoniec ale našli! Pár desaťročí pred tým tam v blízkosti dánski archeológovia objavili ruiny nesmierne starého kostola. Prví kresťania pravdepodobne vedeli, aké významné je toto miesto. A síce sa na to počas storočí a tisícročí zabudlo, ale teraz sa Shiloh vynorilo zo zeme znova. V strede, na kopci obklopenom ďalšími, vyššími kopcami, stojí budova s kruhovým pôdorysom a s priehľadnými sklami na troch svetových stranách. Dnu premietali film o histórii miesta, s použitím výhľadu, ktorý sme mali v tej chvíli pred sebou. Poznáte príbeh Chány, ktorá si na tomto mieste vyprosila syna? My meno jej meno poznáme ako Anna a Hana, ja som si spomenula na všetky nositeľky tohto mena, ktoré poznám a vážim si ich. A keď sme neskôr hovorili o kráse tohto mena, s hrdosťou som vyhlásila, že nám práve do rodiny jedna malá Hana pribudla.

Jozuov oltár, a stojac na ňom modliaci sa chalani

Ďalšie miesto, o ktoré sa chcem podeliť, je Jozuov oltár. Archeologický objav, ktorý síce stále mnoho ľudí nechce oficiálne akceptovať, lebo by to bolo ďalším argumentom na strane Izraela voči všetkým, ktorí tvrdia, že na túto krajinu nemajú nárok. Ale bez ohľadu na veľkú snahu, nikto nenašiel dôvod proti. Aj keď sa na to miesto chodí len s vojenským povolením, Boáz, môj sprievodca, vybavil pre nás miesta v autobuse zo židovskej chlapčenskej školy. Šli sme na kopec nad mesto, ktoré sa teraz volá Náblus, v minulosti (a teda aj v Biblii) to bol Šekem. Ak ste si v tej súvislosti spomenuli na Abraháma, spomenuli ste si správne… Nie tak ďaleko od miesta, kde autobus zastavil, stojí vojenská základňa, a aj my sme mali vojakov ako doprovod. To miesto stále nie je bezpečné, ale aj tak stojí za to (viac v knihe). Na tom mieste som si znova uvedomila, aké rozdielne je, byť niekde ako turista, a byť medzi domácimi. Áno, turisti sú určite v bezpečí, lebo ich chcú v krajine všetci. Ale na druhej strane, mne ako jedinej medzi domácimi prešlo všetko, čo sa turistom v Izraeli neodporúča nikdy – fotiť vojakov, vojenskú základňu, dokonca mám fotky z Jozuovho oltára, ktoré môj sprievodca urobil z dronu (a to zďaleka nie je všetko). Pre mňa ten čas tam, pri Jozuovom oltári, bol znovupotvrdením, že Biblia má pravdu a oplatí sa ju čítať!

dobrý výhľad treba oceniť
Na vstávanie o štvrtej ráno treba mať dobrý dôvod, napríklad ten, že o pol piatej odchádzate na túru – je výnimočný spln mesiaca a vy sa chystáte na kopec. Auto sme odstavili pri vojenskej základni, nechali za oknom odkaz, a kráčali hore. Asi po hodine sme boli hore, dívali sa na východ slnka a pozerali na zvyšky paláca Alexandra Janaia (ďalší človek, ktorý bol istý čas dôležitý, ale veci sa občas rýchlo zmenia). Na tomto kopci boli v minulosti na začiatku každého nového mesiaca zapaľované svetlá – začínalo sa to Jeruzalemom a pokračovalo ďalšími kopcami po krajine. Bolo to znamenie od ľudí, ktorí tu žili, pre tých, ktorí odišli za hranice do Babylona. Znamenie, že krajina je bezpečná a oni sa môžu vrátiť domov. A my sme na rovnakom mieste jedli ďatle a pili teplý čaj. Mám odtiaľ nádherné fotky!
A keď sme šli späť, v aute som zaspala. Keď som sa v istom momente prebudila, zistila som, že prehádzame cez palestínsku dedinu. Uvedomiac si, že sedíme v aute s izraelskou značkou po území, kam oni oficiálne nemôžu, pýtam sa nášho sprievodcu/šoféra – to môžeme? A on sa spýtal – vidíš niekoho, komu by to vadilo? A mal pravdu, nikto z domácich nevyzeral, že by si nás vôbec všímal a on, vidiac, že vidím, že mal pravdu, len sa na mňa v spätnom zrkadle spokojne usmial.
Izrael je fascinujúca krajina, úzko prepojená s mojou vierou. A už sa neviem dočkať, kedy tam pôjdem znova.