Zajtra je pondelok. Aký bude môj život do nedele? Ak nepríde žiadna prírodná ani iná katastrofa a nenastane koniec sveta, bude to ako vždy. Pracujem, plánujem, plním si povinnosti, robím to, o čom som presvedčená, že je nutné a dôležité. A medzitým? Možno sa zabávam, trocha sa odreagujem alebo len tak zabíjam čas a čistím si hlavu, nech sa do nej zmestí ešte viac. Jednoducho sa sústredím na tento život.

Ale občas postrehnem to, že niekde dookola mňa je – možno ako obálka s krídlami, čo ma stále prenasleduje a čaká, kým si ju prečítam – jedna správa. Oznam, že to, čo robím, nie je všetko. Nestačí robiť len to, čo treba. Myslieť na povinnosti a na to, čo je medzi nimi, nie je dosť. Občas namiesto pozerania sa dookola treba otočiť pohľad hore.

Alebo inak povedané – sústrediť sa na Boha.

Napríklad Pavol to tiež spomenul v jednom zo svojich listov:

Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.

Aby sme si rozumeli – keď na to ľudia povedia, veď ja sa modlím každý deň, to nie je to ono. Prosiť, aby nám Pán Boh pomohol s našimi povinnosťami nie je to isté. A ani dokonca úprimné a intenzívne modlitby, ako keď za volantom vidím policajnú hliadku a modlím sa, aby ma nezastavili  – nie, dokonca ani to nie je ono.

Nie – Bože, pozri na môj život, ale – Bože, pozerám sa na teba.

Myslím na sústredenie sa na Boha bez toho, aby sme niečo on Neho chceli.

(áno, pre niektorých kresťanov je toto asi dosť veľká novinka…. veď načo sa venovať Bohu ak od Neho niečo nepotrebujeme? okay, niekedy môžeme poďakovať za to, čo máme, ale to je tak všetko. samozrejme, nikto nič také nevysloví nahlas, ale keď sa pozriete na ľudí a na ich správanie – mnohí presne takéto presvedčenie každodenne uvádzame do praxe.

áno, máte pravdu, toto je dosť ignorantský prístup.  a preto si myslím, že je celkom užitočné hovoriť o tom, ako sa sústrediť na Boha. možno nám to pomôže vytiahnuť si hlavu zo zbytočných starostí, pozrieť sa na svet z trocha väčšieho nadhľadu a trocha slobodnejšie sa nadýchnuť.

a tiež, sústrediť sa aj na iných ľudí. vnímať ich bez toho, aby sme od nich niečo chceli. oceniť ich a konečne vidieť, akí sú vzácni.)

Ale teraz späť k myšlienkam na Boha a na večnosť.

Ako…?

Môžeme hovoriť o tom, aký Boh  je. To znie pekne, ale nebola by som to ja, ak by som nepapuľovala sama sebe. Lebo povedzme si na rovinu, je to BOH a spoznať HO? To je ako keby som škôlkárom vysvetľovala koncept kvantovej fyziky. Teda – ak medzi nimi nie je niekto ako Sheldon Cooper – dosť zbytočná snaha.

Tomu, aký Boh je, sa celkom dobre dá rozumieť cez to, čo urobil. Aspoň mne to ide, s Bohom a rovnako aj s ľuďmi. Teda opakovať si a pripomínať, konkrétne veci, konkrétne skutky a rozhodnutia. A myslím nielen na vymenovávanie faktov, ale o ponorenie sa do príbehov. Lebo za všetkými udalosťami v dejinách stoja ozajstní ľudia. Ozajstné city, túžby, obavy a plány. Ozajstné životy.

O tom treba hovoriť, lebo inak sa znova dostaneme len k niečomu, čo ľudí privedie k zívaniu tak vážnemu, že im už ani káva nepomôže 🙂 Ja si myslím, že nudiť Bohom je jeden z najzávažnejších hriechov, akých sa môžeme dopustiť.

Teda ozajstní ľudia a ako príklad príbeh o prechode cez Červené more. Predstavte si, že poznáte ľudí, ktorí to zažili! Že sú to vaši rodinní priatelia, známi zo školy alebo sused, ktorého stretávate každé ráno vo výťahu. Alebo ešte lepšie – predstavte si tam, priamo v tom príbehu, sami seba!

                                                                                                                           Takže som to ja, ktorá tam stojí, na kraji mora, ktoré ma nepustí ďalej. 

Nie tak dávno som sa s mojim národom dostala z egyptského otroctva, a to je tak úžasná správa, že stále čakám, že sa z toho prebudím. Všetci sme nesmierne šťastní, že sa to podarilo! No teraz zisťujem, že naša nádej sa pomaly mení na sklamanie. Predo mnou je more a za mnou egyptská armáda. Nemám kam ísť, nemôžem nič zmeniť. A o chvíľu, keď k nám všetkým to vojsko dorazí, budem vidieť, ako sa rodičia snažia ukryť svoje deti, aj keď vedia, že je to zbytočné, budem vidieť ľudí okolo mňa padať, kričať od od strachu a od bolesti … a nakoniec zomierať… a ja budem medzi nimi.

Ako sa budem cítiť, keď Boh zmení nezmeniteľnú situáciu?

Už to nebude len obyčajný príbeh, ak aspoň na chvíľu ja budem tá, ktorá tam stála tiež. A keď budem spievať chvály, na chvíľu sa sa prestávam sústrediť na to, čo bolo a čo bude, ale sústredím sa na Boha, lebo som ohromená tým, čo urobil. Tak ohromená, že som stratila reč.

Mimochodom, stratiť od úžasu reč je dobrý začiatok na to, aby ste Boha úprimne chválili. Áno, rozumiete niečo správne – najlepší spôsob, ako niečo také povedať, je aspoň na chvíľu onemieť.  

Toto je chvála – byť ohromená, fascinovaná Bohom. Aj cez moje vlastné skúsenosti, aj cez skúsenosti iných. Cez ich príbehy… a aj preto ich ja osobne tak rada prerozpravávam. Do toho, čo zažívam, chcem vtiahnuť aj ostatných a páči sa mi, keď sa nechajú…

Necháte sa?