Ak si dobre spomínam, prvýkrát som sa stretla so slovom odvaha v rozprávkach. Aspoň v polovici z nich bol nejaký odvážny junák, ktorý zachránil princeznú, kráľovstvo alebo čokoľvek, čo bolo treba. Mne sa samozrejme viac páčili také rozprávky, kde bola odvážna tá princezná, ale tých bolo trochu menej…

koniec rozprávok

Akokoľvek, z rozprávok som už vyrástla …. Čím viac rokov mám, tým viac zisťujem, že nie všetky príbehy majú z princípu dobrý koniec. Nežijem v rozprávkach, ale do môjho sveta odvahu treba tiež.

Boh stvoril svet dokonalý. Ale v tomto príbehu sa niečo pokazilo. Myslím ešte skôr, ako som  sa narodila ja, moji rodičia; ešte skôr, ako prišli na svet prastarí rodičia mojich prastarých rodičov. Žijeme s tým už dlho – ďalšia a ďalšia generácia bolestne spoznáva, že život nie je rozprávkový a že nie všetky príbehy končia tým klasickým „a žili šťastne až kým nepomreli“.

Dokonalý svet zmizol a zostalo len to, čo máme tu. A my si už ani nevieme predstaviť, žeby to bolo iné… Iné to však bolo. Náš kreatívny a geniálny Boh stvoril výnimočný svet! A aj keď už mnohé nie je také, aké to bolo a aké to malo byť, ešte stále sú okolo nás veci, ktoré o tom svedčia. Veď len sa pozrite dookola! Farby oblohy pri súmraku, krása čerešňových kvetov, zvuk dažďa, keď padá na lístie. Toľko fantázie! Detaily, ktoré nám naznačujú dokonalosť pôvodného celku.

Ale hriech spôsobil, že to všetko krásne sa narušilo.

existuje plán…

Ak by ste boli na Božom mieste, nechali by ste to tak? Túto otázku môžem položiť úplne legitímne, lebo my síce nie sme na Božom mieste, ale čosi z Jeho uvažovania je v nás. Boli sme stvorení na Jeho obraz a On chce, aby sme sa okolo seba dívali Jeho očami. Teda sa pýtam – ak by ste boli na Božom mieste, nechali by ste to len tak? Dovolili by ste, aby vám niekto len tak beztrestne kazil váš svet a váš príbeh?

Neviem ako vy (to je vecou osobnej odvahy), ale Boh to tak nenechal. Ak by som sa chcela vrátiť k rozprávkam a pomenovať niekoho v tomto príbehu odvážnym hrdinom, bol by to Ježiš. Boh Syn, s ktorým prišla možnosť dávať veci do pôvodného stavu. On sa postavil hriechu, vyhral ten najdôležitejší boj.

A my s Ním môžeme spolupracovať. Veľká vec!

Ale chce to odvahu.

Pozrieme sa dookola a vidíme svet, ktorý bol raz krásny a dokonalý. Taký však dávno nie je. My poznáme svet, v ktorom sa všetko kazí, komplikuje a zamotáva. Hovoríme tomu hriech.

A akosi sme si na to zvykli. Už s tým mnohokrát nič nerobíme, keď sa hovorí o zmene, naše uši zrazu nie sú schopné počúvať.

…a existujú ľudia, ktorí inak merajú istoty a riziká

Na to, aby sme niečo zlé chceli dať do poriadku, na to treba odvahu. A poriadnu! Odvahu nenechávať veci také, aké sú, aj keď to by bolo pohodlnejšie riešenie. Ale kde by sme boli, ak by hrdinovia viery volili pohodlnejšie riešenia? Ak by Abrám Bohu povedal, „pozri, Pane, už som si vysadil veci do záhrady, ja nikam nejdem! A už som starý na to, aby som spával v stane! Ponúkni tú zasľúbenú krajinu radšej niekomu inému!“ Ak by Jozua povedal, „Pane, Jericho sa mi aj tak nikdy nepáčilo, sú aj krajšie mestá,“ vlastnili by Izraelci naozaj celú krajinu? Ak by si Rút povedala, „zostanem tu a nikam so svokrou nejdem, och, veď to je svokra!“ nikdy by nespoznala Boáza. A aké meno by potom bolo v Ježišovom rodokmeni? A ak by Izaiáš vtedy v chráme, keď sa Boh pýtal, koho pošlem, bol ticho, v duchu hesla nehas, čo ťa nepáli, čo by sme mali v Biblii? Kto by napísal všetky tie proroctvá?

Život nie je jednoduchý. Ale môže byť lepší, plní a zmysluplnejší ako doteraz. Je to však otázka odvahy. Nemusíme byť hrdinovia, aby sme boli naozaj odvážni.

Ponúkam pár vecí na zamyslenie. Zďaleka to nie je všetko, čo by sa povedať malo, ale nech vás to inšpiruje…. do vášho vlastného príbehu odvahy.

odvaha do života s Bohom

To, čo mnohí ľudia žijú, nie je živý vzťah, ale náboženstvo. A to je trochu rozdiel. V ich viere nie je nič osobné. Viera takýchto ľudí pripomína skriňu plnú vzácnych vecí, dôležitých pokladov, ale keď ju otvárate, ovanie vás potuchlina, v lepšom prípade naftalín. Možno sú tieto veci z jedného pohľadu vzácne, ale nič živé a svieže v takýchto skriniach nenájdete.

Život s Bohom je ako jar – po zime znova prichádza teplo a všetko je svieže, živé, zelené, jasné a plné prísľubov do budúcnosti. Alebo ako jar v Izraeli, keď púšť znova zakvitne. Keď sa okolo vás vznáša voňavý vzduch a keď majú kvety tak jasné farby, až vás bolia oči.

Príroda má svoj kolobeh – všetko sa mení a vyvíja. To, čo vidíme v prírode, často nevieme preniesť do nášho najdôležitejšieho vzťahu v živote. Tým najdôležitejším vzťahom myslím Boha – On je Bohom pre všetkých a na každý deň. On nie je Bohom skrytým v nezrozumiteľných písmenkách, ale práve naopak – úplne zrozumiteľne sa nám predstavil vo svojom Synovi. On je tým životom.

Boh je Bohom živých, teda nielen Bohom našich predkov, ale aj nás! Každého jedného osobne a konkrétne. Čo to znamená, môžme vidieť v Biblii. Odporúčam vám nájsť si nejakú obľúbenú postavu.         A „obľúbená“ nemusí, a asi ani nebude znamenať dokonalá. Ale ak uvidíte niečo osobné z viery konkrétnych ľudí, možno porozumiete viac.

Pozrite sa napríklad na Abraháma! Keď šlo o záchranu mesta, jednal sa s Bohom ako na arabskom trhu. Alebo na Eliáša! Keď už bol zo všetkého unavený, žiadal si len zomrieť. Ani jeden príbeh nie je obvyklý, ale myslím, že práve o to viac sú oslovujúce! To, ako Boh s láskou, s trpezlivosťou a s nesmiernou otvorenosťou pristupuje ku každému, kto pristupuje ku Nemu.

odvaha vstupovať do vzťahov

To, čo vidím okolo seba, často nie sú vzťahy, ale individualizmus. Prestávame sa starať o druhých a ani nechceme, aby sa druhí starali o nás. Nezávislosť od všetkých sme povýšili na cnosť.

Pritom sme boli stvrení na Boží obraz a máme ako vzor stále pred sebou vzťahy v Trojici.

Boh aj keď je Jeden, nikdy nebol sám.

Prednedávnom (v roku 2011) som sa vrátila zo Sýrie a tam sme sa mimo iného pýtali na to, ako je to v jeho krajine so starými ľuďmi. Ali, náš sýrsky sprievodca bol dosť zarazený touto otázkou a potom na adresu dôchodkov povedal, „prečo by mal môjmu otcovi dávať peniaze štát? Ja som schopný zarábať, moja sestra a brat takisto. Dcéry mojej sestry a aj môj syn už zarábajú a sme schopní sa o otca postarať. A domovy dôchodcov sú v tejto krajine len pre ľudí, ktorí nemajú rodinu.“ Myslím, že vtedy nielen ja, ale viac ľudí zostalo prekvapených a nad všeličím sme uvažovali.

Aako sme na tom my? Vzťahy predstavujú záväzky a tie so sebou prinášajú istú zodpovednosť. My však obchádame, čo môžeme. Napríklad úloha byť krstnými rodičmi – toľko ľudí to berie len formálne! Darčeky áno. Ale žiadna iná zodpovednosť. Žiadna duchovná pomoc. Sú krstní rodičia, ktorí smerom k rodičom povedia, „nebudeme sa im starať do výchovy, pani farárka,“ a ešte sú na seba hrdí, akú sú tolerantní!

Môžeme len snívať o tom, aká generácia by nám vyrástla, ak by každý jeden krstný rodič urobil pre svoje krstné dieťa to minimum – aspoň raz denne by sa zaňho pomodlil. A to nehovorím o rodičoch!

Ak si v Biblii chcete nájsť niečo pre inšpiráciu, odporúčam zoznamy ľudí na konci Pavlových listov. Pavel, hoci sám nemal rodinu, žil v spoločenstve, zakotvený v sieti prepletených vzťahov. Tie mená, to nie sú jeho zamestnanci ani vzdialení známi; to všetko sú mená, s ktorými v Kristovi tvorili rodinu.

Ani my nie sme stvorení ako samotári. Vzťahy medzi ľuďmi dokonalé nikdy nebudú, a čo ešte tá zodpovednosť a všetko okolo toho! Ale ako povedal John Donne, „nikto nie je ostrovom samým pre seba…. „

odvaha snívať

Vidieť niečo, čo ešte nie je. Dívať sa do budúcnosti, robiť si plány… samozrejme pri tom všetkom počúvať Boží hlas. Háčik je v tom, že sny sa môžu rozplynúť, ale ak by to tak nebolo, nemohli by sme hovoriť  o odvahe. A práve odvaha žiť s Bohom z nás robí ľudí, čo nielen prežívajú, ale žijú naozaj.

Pokojne sa pri tom inšpirujte dejinami. Aj v našej histórii sú ľudia, ktorí mali odvahu snívať, dívať sa na svet Božími očami a vidieť ho nielen taký, aké je teraz, ale taký akým by byť mohol. A možno nemusíte ani otvárať žiadne knihy; možno sa stačí pozrieť okolo seba.

Napríklad stavať kostol, keď máte takmer prázdny účet, na to určite treba trocha odvahy a dobrodružnú povahu!

Jeden priateľ sa v istom bode svojho života rozhodoval sa medzi dvoma možnosťami – robiť potápača  na ropnej plošine alebo si vziať farárku. Nakoniec sa rozhodol pre tú druhú možnosť s tým, že to bude väčšie dobrodružstvo…

Jeden príklad mám aj z môjho (bývalého) zboru. Ja mám odvahu snívať a moje presbyterstvo má dostatočnú dávku odvážnej a dobrodružnej povahy. Aby ste rozumeli, rozhodli sme sa rozbehnúť Evanjelickú materskú školu. Mnohé veci máme naplánované, za mnohé sa modlíme a aj tak ešte nevieme, čo všetko nás čaká. Ale ak by sme kvôli strachu cúvli už na začiatku, nikam by sme sa nedostali… (len aby ste vedeli – pár rokov po tom- škôlka sa rozbehla a stále funguje!)

odvaha mať sa rád

Často hovoríme, prijímajte sa navzájom, ako vás aj Boh prijal… a podobne… Ale často máme väčší problém sami so sebou, ako s inými.

Ako povedal jeden farár, nosíme masky, aj keď sa fašiangy už dávno skončili, Aj keď sa pozeráme    do zrkadla, tvárime sa ako niekto iný. Zbožnejší, krajší, lepší…tvárime sa, že naše zlé chyby neexistujú, a aj keď sme si ich trocha vedomí, robíme všetko preto, aby na to iní neprišli. Sme majstri v kamuflovaní! Zatĺkame a klameme.

Alebo ešte jednu možnosť som si všimla: naše chyby povýšime na cnosti. V dobe, keď sa cenia ostré lakte, to asi netreba príliš vysvetľovať.

Nemáme odvahu priznať si svoje chyby. Nie preto, aby sme ich ospravedlňovali. Nie preto, že budeme zdôvodňovať… ale ved ja som inak nemohol…a podobne. Hovorím o odvahe priznať si svoje chyby, aby sa s nimi mohlo niečo diať. Aby s nimi Boh mohol niečo urobiť!

A aby to nebol neosobný text, skúsim to ja? Skúsim.. Som cholerická, prchká, tvrdohlavá, zvyčajne sa nechcem dohodnúť, ale chcem, aby bolo všetko po mojom. A ak ma niekto nahnevá, všetci ostatní ma musia aspoň chvíľu obchádzať, kým to predýcham. Ale už sa nehádam…. aspoň nie tak často. A to moje cholerické Pán Boh formuje, zo zlých vlastností sa s Jeho pomocou stáva cieľavedomosť;.a možno ešte niečo, čo si On použije v službe.

Majte odvahu! Nehovorím, že je to jednoduché. viem dobre, že ani zďaleka. Ale práve preto, majte odvahu! Povedzte si, taký som, a Boh ma miluje. Napriek všetkému. Poznám to veľmi osobne. Čím viac spoznávam svoje chyby, tým viac som ohromená Božou láskou.

Odvaha mať sa rád. Možnosť slobodne sa nadýchnuť – to je ako so vzduchom po búrke. Samozrejme, pár vecí v každej búrke potrebuje prehrmieť, ale čo príde potom? Čistá obloha. Až potom, keď sa postavíme pred Boha takí, akí sme, On má možnosť s nami niečo robiť. Tvarovať a formovať. Zdokonaľovať. Aj my sami sme súčasť nedokonalého sveta, a na to, aby sme to sami pri sebe zmenili, sa aspoň kúsok odvahy zíde.

riziká? bez tých to nepôjde

Odvaha je vecou viery, teda presnejšie tá odvaha, na ktorú myslím. Ale! V knihe Prvolezec je kapitola, ktorej názov hovorí za všetko: Viera sa hláskuje r.i.z.i.k.o.

Môžno by bolo dobré najprv zodpovedať na otázku, prečo vôbec existujú nejaké riziká odvahy. Ak sme veriaci kresťania, nemalo by všetko ísť ako po masle? Poznám veľa ľudí, ktorým by sa páčilo stále víťaziace kresťanstvo.

Ale aj keď sa snažíme, tento svet nie je dokonalý. Do Božieho príbehu vstúpil nepriateľ a ešte stále tu je. Stále existuje hriech. Ten, čo všetko narúša a kazí. Na nás však je, či so strachom cúvneme, alebo či tie riziká akceptujeme. Minule som na Facebooku našla jeden status, ktorý sa mi veľmi páčil. A aj keď bol napísaný svojsky, stojí za to, aby som ho citovala: „Aj pád na hubu je pohyb vpred.“

Nakoniec, ak by neexistovalo riziko, nemohli by sme hovoriť o odvahe!

Takže aké riziká?

Napríklad kritika. Tá bolí. A poriadne. Akokoľvek dobre budete robiť deväťdesiatdeväť vecí, tú stú pravdepodobne pokazíte. A potom mnohým už nebude záležať na to, ako dobre ste urobili tie predchádzajúce. Oni vám pripomenú práve tú, ktorú ste pokazili. Samozrejme, aj cez kritiku sa môžme niečo naučiť, ale nemôžme len kritizovať!

Viete, čo ma prekvapuje? Že často sme my najhorší sami k sebe. Myslím kresťanov. Nikto iný vás tak neskritizuje, ako práve oni. Teda my. Myslím, že sa to volá duchovná pýcha, myslieť si, že viem odhadnúť a pomenovať všetky chyby a hriechy sveta u iných. V liste Židom sa síce na jednom mieste píše o tom, aby sme sa pozorovali, ale nie ku kritike, ale k povzbudzovaniu! Ako vidno, je veľa tých, ktorí pri čítaní Biblie k listu Židom ešte nedošli.

S tým súvisí aj riziko zranení. Spoliehať sa, alebo byť akokoľvek naviazaný na iných ľudí so sebou prináša isté ohrozenie. Čím bližšie na kožu si iných pustíme, tým viac nám môžu ublížiť. Len pri tom všetkom tom nezabudnime, ako aj my sami ubližujeme iným!

Odvaha znamená všetko to riskovať; nie v tom zmysle, žeby sme si povedali, to nevadí. Zranenia sú riziko, ale ak sa zľakneme, stiahneme, možno prídeme o niečo omnoho väčšie, ako sme vôbec čakali. A nezabudnime, čokoľvek sa stane, akokoľvek zlé, máme pri sebe Niekoho, kto dokáže hojiť aj tie najhlbšie rany.

Ďalším rizikom odvahy je prehra. Nie všetky veci sa podaria. Nie vždy naše plány a sny dotiahneme do konca. Ak tento svet prirovnáme k šachovnici, nie všetky figúrky na nej patria pod nášho Kráľa. Niektoré sú jednoducho na opačnej strane.

Porážky sú aj užitočné, o tom vieme svoje, najmä keď sa dívame na Kristov kríž. To, aké dobrá pre nás v konečnom dôsledku jeho smrť bola, to my všetci chápeme. Ale sami zažívať niečo také, to už nie je podľa našich predstáv. Vo chvíli, keď nás porážajú, to nie je nič príjemné; a ešte ani nemôžme vedieť, či tá porážka na niečo bude!

Sme cirkev víťaziaca? Áno, ale nie úplne. Ešte nie v plnosti! Zatiaľ sme v prvom rade cirkvou bojujúcou. Ešte je toľko bitiek, ktoré sme nevyhrali. Ale otázka neznie, koľko prehier nás čaká. Veď tu nestojíme sami za seba, ale v mene omnoho silnejšom a slávnejšom, ako tie naše!

skyisthelimit
Hľadajte inšpiráciu k odvahe! Ten, ktorý nás inšpiruje k odvážnym veciam, je v prvom rade Duch Svätý. Ale nezabudnime na to, že On je maximálne kreatívny a tvorivý. Občas si použije Bibliu, občas kázne, teda klasicky…a inokedy použije úplne nečakané spôsoby.

Ale veď prečo nie? Ak by Saul očakával, že bude počuť nejaký hlas a oslepne, asi by sa do Damasku nikdy nevybral. Chvála Bohu, že Duch pôsobí nečakane! Ak by to tak nebolo, v Novej Zmluve by nám chýbalo pár Saulových, teda vlastne už Pavlových listov.

Každý z nás je iný, a teda každému môže dodať odvahu niečo iné.

Odporúčam špiónske príbehy z Biblie. Alebo bitky – dajte si niekedy na to čas a pozrite sa na niektoré vojenské bitky v dejinách Izraela podrobne! Listujte Bibliou zameraní práve na odvahu a ručím vám, že objavíte zaujímavé veci.

Alebo si niekde nájdite vojny, ktoré sa viedli proti štátu Izrael od jeho vzniku. Aj keď túto históriu už poznám, aj tak ma to vždy ohromí. Alebo vojnové filmy – príklady obetavosti a toho, ako je niekto ochotný svoj život riskovať za iných. Môj obľúbený je 300. Tiež príbehy žien, ktoré sú schopné urobiť aj nemožné pre svoje deti. A mnoho mnoho iného… len sa nechajte osloviť.

⚔

Na záver jeden príbeh, ktorý často dodáva odvahu mne. Dávid a jeho boj s Goliášom. Sedemnásta kapitola 1.knihy Samuelovej. Bolo to už dávno, čo sme v mojom vtedy domácom kostole mali hosťa, ktorý kázal na tento text. Doteraz mám v svojej prvej Bibli na okraji napísaných päť bodov ako päť kameňov, s ktorými sa Dávid proti Goliášovi postavil.

Ten prvý kameň bola VIERA. Dávid vedel, v Koho verí. Napriek tomu, že všetkým ostatným sa triasli kolená pred Goliášom, Dávid sa nesústredil na nepriateľa, ale na Boha.
Druhým kameňom bolo ZASĽÚBENIE, ktorého sa držal. Božie sľuby sú viac ako všetky ľudské slová, bez ohľadu na to, ako nás ľudia vedia zneistiť.
Popis tretieho kameňa sa mi veľmi páči – BYŤ SÁM SEBOU. Saul, v úmysle Dávidovi pomôcť, ho obliekol do svojho brnenia, dal mu svoj meč, prilbu a štít. No on sa v tom nevedel pohybovať. Dávid nebol vojakom, ale pastierom. A tú bitku s Goliášom ako pastier aj vyhral. Mal svoju palicu, prak a kamene. Bol sám sebou.
Štvrtým kameňom bola TRPEZLIVOSŤ. Trpezlivo si prečítajte spomenutú kapitolu a pochopíte.

A piaty kameň? RELAX! Pamätám si svoje prekvapenie, keď som to počula, lebo som čakala niečo iné. Ale bolo, a stále to je presné. Prečo sa bojíme dopredu? Občas podliehame panike bez vážneho dôvodu, občas – alebo až príliš často – sme viac zameraní na starosti, ako na Boha. Nevieme zaspať a naše obavy vyzerajú ako Goliáš. Ale my nie sme sami, toto nie je náš boj. Relax! Všetko je v Božích rukách.

Všetko to, čo som nedopovedala, nájdete v texte. A nielen v súvislosti s týmto príbehom!

Biblia sa prihovára, tak ju otvorte! Majte odvahu! (tiež na tom pracujem. nie vždy jednoduché. ale bez toho? nuda! a to nie je pre mňa)