Evanjelici v Austrálii – rozdiely v maličkostiach, základ spoločný

Cestovateľské - Zuzana Vaľovská - 8 augusta, 2017

Po desiatich rokoch vo farárskej službe na Slovensku som zmenila kontinent. 
Spolu s manželom žijeme v Austrálii, v hlavnom meste Queenslandu Brisbane. 
Lutheran Church v Austrálii, žiaľ, neakceptuje ordináciu žien (zatiaľ), ale aj vďaka tomu mám viac času byť pozorovateľom. A ja si všímam veci dookola veľmi rada.
 
Lutheran Church of Australia má približne 250-tisíc členov, čo na takýto veľký kontinent (spolu s Novým Zélandom dokopy) nie je až tak veľa. Pre porovnanie – slovenských evanjelikov je podľa posledného sčítania o vyše stotisíc viac. Donedávna mal muž na čele cirkvi titul prezidenta, až nedávno ho zmenili tak, ako to poznáme my – na biskupa. Cirkev, ktorá sa nezdá byť veľká počtom, je však dobre viditeľná – školstvom. Nie je zvláštne, keď pod zbor s pár sto členmi patrí škola, kde chodí desaťnásobne viac žiakov. Samozrejme, len mizivá časť z nich sú „domáci viery“, ale v Austrálii pochopili, aké sú školy dôležité pre misiu a budúcnosť celej cirkvi.
Brisbane, kde žijeme, má  aj s predmestiami vyše dvoch miliónov obyvateľov, čo znamená aj viac cirkevných zborov.

predstavenie City Church

Zbor, o ktorom píšem, je v samom srdci mesta.  Má okolo 200 členov a mnohí z nich sú v dôchodkovom veku. V praxi to vyzerá tak, že väčšinu úloh v zbore robia väčšinou tí istí ľudia. A tých úloh je naozaj dosť. Totiž fakt, že zbor je v strede mesta, znamená aj veľa návštevníkov. Myslím si, že som nedeľu bez hostí ani nezažila. Návštevníci sú naozaj rôzni – bývalý farár zo Švédska, profesor z Heidelbergu, iránsky profesor žijúci v Austrálii, austrálski turisti na dovolenke, veľa Američanov, študenti z celého sveta od Juhoafrickej republiky až po viacerých Škandinávcov a, samozrejme, okrem nás aj ďalšie dve Slovenky, zvedaví turisti alebo okoloidúci, ktorí sa nechajú pozvať ďalej. Naozaj ktokoľvek. A domáci sú dobre pripravení. O väčšine hosťov domáci farár vie pred Službami a víta ich počas nich. Po bohoslužbách sú pozvaní na Ranný čaj (o tom neskôr).

Čo sa týka hospodárskeho fungovania zboru, celá prevádzka a tiež aj plat farára sa hradí z peňazí členov. Zdravý príklad cirkvi, ktorá nie je závislá od štátu, ale len od ľudí, ktorí chcú, aby fungovala.

moji drahí svokrovci a nimi oltár:
na ňom nádherné, staré oltárne rúcho s Baránkom Božím a nad tým víťazný vzkriesený Kristus  
leták do ruky
Prvé, čo sa stane, keď vojdete do kostola, je, že vám podajú Spevník aj s programom. (To platí nielen pre hostí, ale pre všetkých.) Naľavo vo vnútri sú základné informácie pre návštevníkov – od parkovania až po možnosť osobnej spovede. Ale hlavne, základné informácie o službách Božích a prijímaní Večere Pánovej. Vpravo sú informácie o službách Božích v konkrétny deň: pár myšlienok ku kázni, biblické texty, poriadok Služieb – lebo je možnosť výberu, a takisto je to aj s vyznaním viery. Okrem Apoštolského vierovyznania to môže byť aj Nicejské krédo, čo oceňujem, keďže u nás väčšina ľudí ani nevie, že niečo také v Spevníku vôbec je.
A na zadnej strane popri oznamoch je rozpis aj na budúcu nedeľu. Neviete si predstaviť, kto a na čo je potrebný? Kazateľ a kantor. A ešte: asistenti pri Večeri Pánovej, kantor, dvaja ľudia na čítanie biblických textov, dvaja k Spevníkom a zbieraniu ofery, dvaja na jej rátanie a ďalší dvaja ako hostitelia na Rannom čaji.
alba
Keď už so Spevníkom sedíte v kostole, prvá vec, ktorá vám udrie do očí (samozrejme až po ventilátoroch na strope), je oblečenie farára. Nie luterák, ako u nás, ale alba – jednoduché dlhé biele rúcho prepásané povrazovým opaskom. Na ňom duchovní nosia štólu vo farbách cirkevného roka. Paul Renner, biskup vo výslužbe,  mi vysvetľoval, že aj oni kedysi používali luteráky, ale to bolo pôvodne univerzitné rúcho. Nosenie bielej alby má však dlhšiu históriu – a tak sa k tomu vrátili.
 
asistenti – laici
Ďalšia vec, ktorú ľahko spozorovať, je, že farár nie je nikdy sám. Spolu s ním sú v bielej albe oblečení aj jeden – dvaja asistenti. Laici, ktorí majú poverenie cirkevného zboru pomáhať pri službách Božích; zvlášť pri Večeri Pánovej. Nie vo všetkých zboroch, ale práve v tomto, situovanom v srdci mesta, je Večera Pánova každú jednu nedeľu.
Na rozdiel od farára nenosia štóly, len albu samotnú. Ich úlohou je pripraviť veci k Večeri Pánovej. (Tu totiž nepoznajú funkciu kostolníka tak, ako u nás. Po mojich skúsenostiach s kostolníčkami a kostolníkom, ktorí boli stále poruke, vedeli reagovať na čokoľvek a už mi pomaly vedeli čítať myšlienky – musím povedať, že je to škoda. Stephen nevie, o čo prichádza :). Potom, počas služieb Božích, vyzdvihnú od iných ľudí košíky s oferou (zbieranou počas piesne po kázni) a podajú ich farárovi, aby ich položil na oltár. A o chvíľu neskôr, prijímajú Večeru Pánovu ako prví, aby sa potom obrátili, stojac po oboch stranách farára, držiac kalichy a ponúkajúc ich prichádzajúcim a prijímajúcim ľuďom. U nás je zvykom, že ak niekto pomáha, podáva oblátky ale nie kalich. Aj toto bol pre mňa trochu nezvyk. Kalich akosi patrí do rúk toho najhlavnejšieho… ale prečo vlastne? Kto povedal, že Krv je dôležitejšia ako Telo?
Večera Pánova
Pri Večeri Pánovej ľudia nekľačia pred oltárom, ale prichádzajú v rade pred farára, prijímajú od neho oblátku a potom od laika kalich. Namiesto kalicha sa môžu rozhodnúť pre malé kalíšky na stojane hneď vedľa, víno v nich naliate je práve pre jedného.
Najprv som si nevedela predstaviť pristupovať k Večeri Pánovej každý týždeň. Nebola som si istá, či sa z toho nestane niečo… menej vzácne; nevedela som, či moja príprava bude dostatočná… a to všetko dookola. Ale teraz musím povedať, že toto všetko bolo len moje ja, bez toho, aby som počítala viac s Božou pomocou a milosťou. Teraz pristupujem k Večeri Pánovej raz týždenne (tak ako v podstate všetci ostatní), stále je to vzácna, výnimočná skúsenosť. Stále je to niečo, čo ma posúva dopredu a pomáha znášať to ťažké; Večera Pánova je teraz pre mňa vzácnejšia a dôležitejšia ešte viac.
liturgia
Príjemným bolo pre mňa zistenie, že melódia liturgie k Večeri Pánovej je tu takmer rovnaká ako u nás doma. Nalistovať si správnu stranu v neznámom Spevníku a vedieť, čo bude nasledovať, bol príjemný pocit. Nie všetko je však úplne rovnaké. Moment, ktorý som predtým nezažila a ktorý sa mne osobne páči najviac, nasleduje po slovách ustanovenia. Vtedy farár dvíha ruky hore a v mene všetkých zhromaždených prosí o dar Svätého Ducha.
príležitostná modlitebná misa
Ospravedlňte, prosím, môj doslovný preklad, ale v slovenčine som na to nenašla lepší výraz. To, o čom hovorím, je misa na podstavci, v priemere vyše metra, plytká a naplnená pieskom. Nad ňou je obraz s fotkami tých, ktorí už tu definitívne chýbajú. Niekedy pred Službami, častejšie po prijímaní Večere Pánovej, ľudia zapália sviečku a postavia ju medzi ostatné. Žiadne modlitby za mŕtvych ani nič podobné. Len spomienka na tých, ktorí odišli do večnosti pred nami a s ktorými sa, veríme, stretneme znova, pri jednom stole s Ježišom na čele.
Pripomienka tých, ktorí nás už čakajú doma… a s ktotými sme spájaní aj cez Večeru Pánovu
spevokol
Samozrejme, aj my máme spevokoly. Nacvičujú usilovne tri mesiace, aby zaspievali na nejakej slávnosti, a to robí aj spevokol tu. Ale nielen to. Keďže toto je zbor, kde je menej domácich a veľa návštevníkov (a nie vždy sú to len evanjelici), spevokol dosť často pomáha aj so spevom všetkých piesní a liturgie. Je to naozaj dôležitá pomoc, keďže toľko oblúčikov, ako majú spievať ľudia tu, som v liturgii v živote nevidela :).
deti v kostole
Je samozrejmosťou, že kostoly tu majú bezbariérový vstup, ktorý môžu využiť aj detské kočiare. A nielenže sa dostanete dnu, dokonca máte aj miesto, kde tie kočiare (a staršie deti spolu s nimi 🙂 môžete odparkovať. A tým to nekončí. Okrem nedeľnej školy (niečo ako Detská besiedka u nás) zvykne domáci farár počas Služieb zavolať deti dopredu. Usadí ich v prvej lavici a chvíľu im niečo vysvetľuje. Ukazuje krstiteľnicu, hovorí o téme kázne, vysvetľuje počet sviečok na adventnom venci. Jednoducho čokoľvek, čo je aktuálne. A na konci sa krátko pomodlia. Trvá to len pár minút, a dospelí z toho zvyčajne veľa nemajú, ale ak chcete príklad dobre investovaného času, toto je ono.
Pastor Stephen a malý poklad, Josephine so svojim psíkom 🙂

the Ranný čaj

Účasťou na službách Božích všetko nekončí. Všetci sú pozvaní dole, do zborových priestorov. Volajú to ranný čaj aj napriek tomu, že už dávno nie je ráno a väčšina ľudí si dá radšej kávu :). Okrem nej aj koláčiky alebo čosi iné na zahryznutie, čas na rozhovory, bližšie predstavenie hostí a tiež sa spieva k narodeninám! Jeden zo zvykov, ktorý spôsobí, že sa ľudia cítia ako rodina.

zvláštnosti

Za necelý rok, ako sme tu, sme s manželom zažili viaceré zaujímavé momenty. Nielen Vianoce s palmami sú zvláštne, ale aj ekumenický sprievod na Kvetnú nedeľu. Spolu s mnohými inými farármi a celým osadenstvom sme spievajúc na trikrát obchádzali kostol. Robiť to v centre mesta vedľa štvorprúdovej cesty má svoj efekt – ľudia, ktorí si na to dovtedy nespomenuli, možno si až pri pohľade na nás, mávajúcich palmovými vetvami, uvedomili, čo je za deň :).

Nádherné boli aj škandinávske služby Božie – spev v úplne cudzích jazykoch a piati farári, každý z iného konca sveta. Takisto aj spoločný obed a typické škandinávske jedlá stáli za to. Nedá mi nespomenúť – popri všetkých tých severských špecialitách – po východniarskych zemiakových plackách sa len zaprášilo :).

 
požehnávanie zvierat všetkého druhu

 

V Brisbane som prvýkrát zažila požehnávanie domácich zvierat. Zvláštna skúsenosť. Mám veľmi rada zvieratá… ale v kostole? Trocha zvláštne. A požehnanie pre ne? Ešte viac. Ale…! Nie tak dávno som čítala jednu vetu: ,,Dnešní kresťania dávajú viac peňazí na jedlo pre psov ako na misiu.“ A to dosť vystihuje Austráliu. Kým sa my ešte musíme učiť rešpektu k všetkému živému, mnohí z nich majú opačný problém. Ich domáci miláčikovia často majú pre nich oveľa väčšiu hodnotu ako životy ľudí. A k tomuto treba povedať nejaké slovo. Aj v domácich zvieratách máme dar od Boha, ale žiadne z nich nikdy nemá byť dôležitejšie, ako život iného človeka. (Ak sledujete, ako sa nový austrálsky premiér správa k utečencom a mnohí ľudia s ním súhlasia… potom vďaka Bohu za všetkých, ktorí pripomínajú, že žiaden človek nesmie v našich očiach klesnúť na úroveň prašivého psa.)
Cirkev je iná na celom svete. Nie všade vidíte farára, ktorý má pod bohoslužobným rúchom sandále a kraťasy… a tých malých rozdielov je omnoho viac. Maličkosti sú rozdielne, podstatné veci spoločné. Hlavne jedno MENO, to najdôležitejšie MENO je aj tu rovnaké…

 

Zdieľaj

O autorovi /

Zatiaľ bez komentára

Zapoj sa do diskusie

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.