Toto je príbeh cesty a jej mena. Lebo toto nie je zvyčajné meno pre nejakú cestu, a to sa vie na prvé počutie.

Pán, ktorý po nej chodil, mal vždy v piatok krásny klobúk.

Väčšina ľudí si ho pamätá ako šedivého pána s krásnym úsmevom, ale pravda je, že nebol vždy taký starý ani šedivý. Ale zasa ani ten krásny úsmev nemal vždy.

Ako mladý zažil ťažké veci. Veľkú nespravodlivosť, choroby a trápenie, akých by bolo dosť aj na desať iných životov…a nakoniec, ako keby to nestačilo, prišiel o oboch svojich rodičov; tak rýchlo, že sa z toho nestihol ani spamätať.

On zostal sám – a stal sa z neho nepríjemný, zahorknutý človek.

Ľudia vedeli o zlých veciach, čo sa mu stali. Ľutovali ho, ale mnohí ho nemali radi. Niežeby ho nechceli potešiť, ale v ňom bolo toľko bolesti a hnevu, že s ním nikto dlho nevydržal.

A on vlastne ani nikoho nepotreboval. Aspoň tak si to všetci hovorili. Mal peniaze po rodičoch. Mal aj krásny dom v kopci – a okolo neho predtým vždy bolo veľa stromov, kvitnúce kríky, kvety..

Samozrejme, dom aj záhrada spustli, keď sa o ne poriadne nestaral…

On chodil do mestečka len na nákup, nič viac – bol osamelý, lebo sa tak rozhodol. Rodine sa vyhýbal a všetkých priateľov stratil.

A nielen ľuďom, ale ešte jednému miestu sa vyhýbal oblúkom – kostolu.

Naposledy vošiel pod kostolnú strechu na pohrebe jeho rodičov. Farár mal krásnu kázeň, ak sa teda dá povedať o pohrebnej kázni, že je krásna. Ale táto všetkých dojala, povzbudila, len on nepočul nič iné, len vietor.

A po pohrebe nechcel žiadne slová útechy, žiadne návštevy, nič.

Ale Pán Boh sa naňho pozeral….a nemal mu to za zlé…. lebo Pán Boh nám mnoho vecí nemá za zlé, keď vidí, že naše srdce treba liečiť.

Pán Boh ho videl aj vtedy, keď si on myslel, že sa nikto nepozerá, napríklad v noci.

Lebo čo on robil v noci? Blúdil po kopcoch.

Niekedy mu bolo vo vlastnom dome úzko a potreboval oblohu nad hlavou, ale bez ľudí, bez ich pohľadov a ich slov. Chodil, sedel, kričal, plakal alebo bol len ticho.  

A v jednu noc mu nebo odpovedalo.

Teda nebola to taká zvyčajná odpoveď, lebo on nepoložil žiadnu otázku, ale aj tak. Nebo mu odpovedalo!

 Začalo sa trblietať, najprv pomaličky, a potom sa v kruhoch a špirálach točili svetlá na celej nočnej oblohe.  Jej tmavá farba sa začala meniť na niečo nádherné! Svetielka väčšie a menšie, a ešte ďalšie, mihajúce sa v pozadí; ako keby niekto Hore robil kruhy veľkými prskavkami.

Od tejto krásy sa nedalo odtrhnúť oči a to ešte nebolo všetko.

Najprv sa objavil jeden anjel, ktorý lietal nad vrcholkami tmavých stromov a nadšene sa smial. K nemu pribudli ďalší a ďalší, ktorí lietali, tlieskali od radosti a na nebi robili kotrmelce.

Ďalší anjeli stáli ako keby na neviditeľných schodoch a vyťahovali svoje hudobné nástroje. Violy, malé bubny, čelá, basy, tamburíny a klavíry.

Spievali, hrali a tešili sa…. z narodenia Kráľa.

To isté, čo kedysi pastieri v Betleheme, to isté zažil aj muž so zlomeným srdcom.

Videl, ako sa nebo vie tešiť a ako Boh dopraje aj tomuto svetu niečo krásne. A niečo vzácne, presnejšie Niekoho Vzácneho. Svojho Syna.

Ten starý muž, ktorý sa na všetkých ľudí usmieval, bol najprv mladým mužom, ktorému Boh vyliečil srdce. V tú noc videl nádherné divadlo, počul spev a cítil svetlo – nie také svetlo, čo v tme oslepí, ale také mäkké, čo robí dobre očiam a hlavne srdcu.

Videl kúsok z nebeskej nádhery a díval sa do očí anjelov, ktorí sa dívajú do očí Bohu.

V tú noc mu nebolo nič vysvetlené. Boh mu nepovedal,  prečo sa mu v živote stalo toľko zla, jednoducho nevysvetlil mu nič.

O tomto sa vôbec nehovorilo.

Videl len nebeskú nádheru a dobro.

V tú noc doslova onemel, chcel sa ozvať, chcel sa pridať, ale nešlo to! Bol tak ohromený, že zo seba nedostal ani jedno slovo a jediné, čo dokázal, bolo dať si dolu klobúk.

Po tom všetkom prišiel domov – zavrel sa dnu a pár týždňov ho nikto nevidel. Ľudia sa už aj báli, lebo napriek tomu, aké sa to zdalo, stále mal blízkych. Len keď videli zasvietené svetlo, uspokojili sa, lebo vedeli, že je v poriadku.

A potom v jedno ráno vyšiel von. A všetci ľudia, čo ho videli, sa od prekvapenia hlboko nadýchli. 

Upravený, ostrihaný, oholený a učesaný, v obleku šiel dolu do mestečka.

A nebol to hociaký deň, ale nedeľa – a na prekvapenie všetkých – šiel do kostola.

Sadol si do kostolnej lavice – počúval, modlil sa, s úctou k Biblii vstával a potom si znova sadal, zopínal ruky, ale ešte nespieval. To začal až neskôr, lebo odvtedy chodil do kostola každú jednu nedeľu. A na Vianoce, keď sa hovorilo o anjeloch a ich správe v Betleheme a to známe – narodil sa vám Kristus Pán – sa usmieval. Usmieval sa tým spôsobom, ako že on vie, o čom je reč.

A potom privrel oči a ja si myslím, že znova videl to, čo videl na kopci.

To je to najdôležitejšie, ale nie všetko, čo sa stalo s jeho životom. Vždy v piatok, ako spomienku na ten zázračný piatok na kopcoch, si dával na hlavu klobúk. A po ceste, vždy keď niekoho stretol, si ho na pozdrav dával dolu.

Tento mladý muž sa už neoženil – lebo krása neba, ktorú videl, vzala jeho srdce presne tam. Do neba. A on sa tešil na to, čo ho tam ešte čaká.

Keď už mal vysoký vek a jeho srdce sa pobralo do neba úplne, ľudia na neho nechceli zabudnúť.

A ako spomienku na priateľstvo, na jeho spoločnosť a na krásny úsmev – po ňom pomenovali cestu.

Friday Hat Road. 

(cesta piatkového klobúka) 

táto rozprávka sa spája so skutočným miestom, s cestou, ktorá sa volá Friday Hut Road a v tom, keď som v rýchlosti jej názov prečítala nesprávne (Hut – chatka a Hat – klobúk). ale inšpirácia už prišla, neviem odkiaľ, ale som za to vďačná a mňa samú ten príbeh teší doteraz…