Bolo to na jednom pohrebe, keď ma to zase chytilo. Hnev. Sedela som v dome smútku a dívala sa na výjav, namaľovaný predo mnou. Bol to myslím výjav z Ježišovho vzkriesenia, alebo aspoň tak sa to tvárilo. Teda bol to evidentne Ježiš, čo bol na obraze, ale všetko ostatné bolo čisto kompletne zle. 

Bol tam teda Ježiš, hrob v skale, od ktorého bol odvalený kameň, a pri Ňom – s výrazom prekvapenia – nejakí muži. Mali na sebe oblečenie jednoduchých mužov tej doby, povedzme teda, že to boli Jeho učeníci. Trochu ďalej boli rímski vojaci a ešte, v poriadnej vzdialenosti, ako malé postavy v diaľke, stále dve ženy. Boli tak ďaleko, že ak by nemali dlhé vlasy, ani neviem povedať, že to ženy boli. 

A teraz sa spýtam vás: naštvalo vás to tiež? 

Ja vám poviem, prečo by vás malo…

Začnem od začiatku, Ideme sa bližšie pozrieť na tie tri dni, ktoré naozaj, doslova a dopísmena, zmenili dejiny. Budeme sa pozerať očami štyroch evanjelistov…. Každý z nich píše inak. V kresťanstve sa pre každého z nich, adekvátne, používajú rôzne symboly. Marek je prvý, čo svoje evanjelium napísal, Marek je lev. Lukáš je býk a Matúš Syn človeka. Mnohé veci majú tí traja spoločné, možno preto, lebo – symbolicky povedané – píšu zo zeme. A Ján je orol, on sa vznáša a díva sa z výšky. Sme radi, že každý z týchto evanjelistov píše po svojom, že sa na ten istý príbeh môžeme teraz dívať cez viaceré páry očí. Všetci hovoria o tom istom, no každý inak. 

Začnime ukrižovaním. (všetky veršíky, na to, aby ste si to overili sami, nájdete dolu pod blogom.) Hovorme najprv, koľko mužov bolo pri Ježišovi 

Všetky príbehy spomínajú Getsemanskú záhradu, Ježišovo zajatie a to, že Ho Peter sledoval. Potom sa zhodujú na to, že Peter zaprel Ježiša (presne tak, ako na to Ježiš v troch evanjeliách upozornil). A potom ideme k udalostiam pod krížom. 

Lukáš sa v jednej chvíli vyjadruje neurčito, píše, všetci jeho známi však stáli obďaleč (fakt “obďaleč”? už žiadne iné divnejšie menej používanejšie slovo sa pri preklade nenašlo?). 

Matúš a Marek ani okrajovo nespomínajú žiadnych mužov. 

Ale Ján má … niečo iné. On ako jediný spomína okrem Šimona Petra aj niekoho iného z učeníkov. Šimon Peter však nasledoval Ježiša, aj iný učeník. Tento učeník bol známy veľkňazovi a vošiel s Ježišom do veľkňazovej dvorany,  ale Peter zostal von pri dverách. Potom vyšiel ten druhý učeník, ktorý bol známy veľkňazovi, prehovoril s vrátničkou a voviedol Petra. A neskôr pod krížom píše:  Keď Ježiš uvidel matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, riekol matke: Žena, ajhľa, tvoj syn! Potom riekol učeníkovi: Ajhľa, tvoja matka! A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe. 

Žiaden iný z evanjelistov o tomto nepíše. Máme dôvod si myslieť, že to všetko si Ján vymyslel? Pochybujem. Zvlášť preto, že pravdepodobne písal sám o sebe. 

Zhrnutie mužov: všetci zdymili v Getsemane. Šimon Peter zdymil po tom, ako Ježiša tri razy zaprel. Ján ako jediný z Dvanástky bol pod krížom. A ideme ďalej. 

Poďme k ženám. Pod krížom sa spomína matka synov Zebedeových, Mária, matka Jakuba a Jozefa, Salome a mnohé ďalšie. Máme trocha chaos v tom, kto je kto, napríklad – mohla byť Salome Mária Salome? Bola to sestra Ježišovej matky, alebo ňou bola nejaká iná žena? A kto bola Mária Kleofášova? Nepoznáme ju už náhodou? A čo ešte tie mnohé ďalšie? 

Všetci evanjelisti – Matúš, Marek a aj Ján, čo si zvyčajne píše po svojom –  až na Lukáša, spomínajú Máriu Magdalénu. On len hovorí, aj ženy, ktoré Ho nasledovali z Galiley, sa na to pozerali. Aj keď Ježišovo telo ukladali do hrobu, hovorí o tom rovnakým, všeobecným spôsobom. Prečo tam teda Lukáš nemá Máriu Magdalénu priamo menovanú? Lukáš, ktorý sa zvlášť venoval ženám, Lukáš, ktorý MM spomína častejšie, ako akýkoľvek iný evanjelista? Lebo MM tam nie je neobvyklý vzhľad, niečo, čo treba zaznamenať, skôr si myslím, že bola pre Lukáša v tomto príbehu samozrejmosťou. Mária Magdaléna pri Ježišovi nebola výnimka, ale pravidlo. 

Ukrižovanie máme za sebou. Ježišovo telo položia do hrobu. MM s ďalšou Máriou sa dívajú, kam Jeho telo položia(to je u Mt a Mk). Lukáš je zase všeobecný  a takisto Ján, ktorý okrem Nikodéma a Jozefa z Arimatie konkrétne nespomína nikoho. Tak či tak, nejak nemáme dôvod pochybovať, že o mieste Ježišovho pochovania ženy vedia. 

Ale aj tak sa musím spýtať: prečo tie rozdiely vôbec existujú? Hovoríme tu o veľmi dôležitej udalosti dejín. A nepochybujem, že si to evanjelisti, všetci štyria, uvedomovali! Prečo sú teda záznamy také nepresné? Prečo sa zoznamy prítomných ľudí tak líšia? 

Hlavný dôvod myslím je, že pre evanjelistov detaily neboli tak podstatné. A znova pripomínam, každý z nich má iný spôsob rozprávania. Okrem toho, každý má trochu iné publikum, iných ľudí, pre ktorých ten príbeh píše, a preto zdôrazňuje iné veci. Ak by to tak nemalo byť, to by sme mohli každú nedeľu vo všetkých kostoloch počúvať úplne rovnakú kázeň, veď nakoniec, ako by sa mnohým uľahčil život! (chvála Bohu, že to nikomu múdremu zatiaľ nenapadlo). Ale nerobíme to. Boh k nám hovorí cez rôznych ľudí. Každý káže a rozpráva tak, ako jemu Duch Svätý dáva hovoriť. 

Ježišovo telo je v hrobe, sobota je stále tá najzáhadnejšia časť Viery všeobecnej kresťanskej a my sa nevieme dočkať svitania. 

Bol večer a bolo ráno, tretí deň. 

A Boh ide oddeľovať svetlo od tmy.

Ku hrobu sa vydajú nejaké ženy. Ktoré a koľko ich bolo, to takisto nevieme presne. Matúš má dve, Marek tri, Lukáš ich má veľa. No a Ján, zase po svojom, Ján má len jednu. Prosím, zavrite na chvíľu oči a predstavte si, že ste tam. Buď tie ženy odniekiaľ pozorujete alebo ste jednou z nich. Čo vidíte a čo cítite? Sústredíte sa na ich tváre alebo na to, čo majú v rukách? Rátate ich? Hodnotíte, či sa obliekli primerane príležitosti alebo či sa správajú dosť dôstojne? Nemyslím…. A ak ste jednou z nich… tiež je vám stále ťažko na duši? Nezabudnite, tento príbeh nie zoznamom informácií, toto je príbeh. A ak ste v ňom, tento príbeh vás nesie. Objíma vás ako rieka, do ktorej ste vstúpili a nechali sa vtiahnuť do jej prúdu. A stále neviete, kedy a kde vás znova … posunie…. na breh. 

Všetci štyria evanjelisti sa zhodnú na zásadných veciach. Sú to ženy, ktoré idú k hrobu, dokončiť pohrebné obrady. V každom príbehu je aspoň jeden anjel a samozrejme, prázdny hrob. To je to, čo majú všetci štyria evanjelisti jednotné. 

A čo ďalej? Čo muži? Matúš spomína strážcov, ktorí sa zľakli (ak by sme my videli anjela Pána a zažili zemetrasenie v tej istej chvíli, asi by sme na tom neboli inak). Lukáš spomína Petra, ktorý sa ide presvedčiť o prázdnom hrobe, Ján k tomu pridáva učeníka, ktorého Ježiš miloval (teda seba). No žiadnemu z nich sa nezjavil Ježiš priamo, tam. A týmto sme tému mužov pri prázdnom hrobe vyčerpali.

Už viete, prečo som sa vtedy v tom dome smútku tak nahnevala? Ježiš, zjavujúci sa pri vzkriesení mužom, plus pár nejakým vojakom? A ženy zredukované na malé postavičky kdesi úplne úplne v diaľke? Bol to hnev zmiešaný s neskutočným sklamaním, lebo namaľovať tak ignorantskú, k Biblii neúctivú vec, to by sa stávať nemalo. Ľudia zvyknú byť pohoršení kvôli úplným hlúpostiam, ale kedy sa kto pohorší, kedy sa kto naštve vtedy, keď sa takto okato nerešpektuje Biblia? Keď sa takto prepisuje, ohýba, keď sa z nej vyberá len to, čo komu vyhovuje, a to, čo sa nedá vybrať odnikadiaľ, sa proste po svojom domyslí? A to nehovoríme o ateistoch, nehovoríme o ľuďoch, ktorí kritizujú, napádajú, útočia na kresťanstvo, hovoríme o kresťanoch samotných! Povedzte mi, prečo toto nikoho nehnevá? 

Je načase vrátiť sa späť k ženám. Alebo presnejšie k jednej. Všetky evanjeliá sa na nej zhodnú. Mária Magdaléna je v každom z nich. Bez váhania, bez pochybností, bez výnimky. Jej príbeh, jej veľkonočný zážitok s Ježišom je tak pôsobivý, prekvapivý, bohatý príbeh! Ako rieka, ku ktorej počas horúceho dňa konečne prídete, a neviete sa dočkať, kedy sa z nej napijete. Lebo máte sucho v ústach od všetkého toho piesku, ktorým ste boli kŕmení, a už sa vám jazyk lepí na podnebie. Neviete sa dočkať vody! Alebo čo tak do tej rieky rovno skočiť? 

Viem, že na mnohých miestach sa o Márii Magdaléne na Veľkú noc nekáže, a ak áno, možno tak, ako som to dnes, vo veľkonočné ráno počúvala ja. Dvakrát som niečo vykríkla na kazateľovu adresu a na tretí krát som to vypla. No poďakujme Bohu za to, že nie sme negramotní, že máme Bibliu a že si ju môžeme čítať sami pre seba. Seriózne. Nezabudnite čítať!

muži pri ukrižovaní: Matúš 26,31+51,b + Marek 14,50 + Lukáš 22,54-62 + Ján 18,15 a 19,25 (rovnaký motív – muži sa rozutekali, Peter zaprie Ježiša a potom ho už tiež nevidno, pod krížom je len Ján)

ženy pri ukrižovaní: Matúš 27,55-61 + Marek 15,40-47 + Lukáš 23,49. 54-56 + Ján 19,25 (je ich tak veľa, že tu na to nie je miesto. často sa pri zmienke o ženách objavuje slovo mnohé, mnoho) (Mária, Ježišova matka sa priamo spomína len v Jánovom evanjeliu) 

muži pri vzkriesení: Matúš – strážcovia, ktorí sa triasli od strachu. Marek – pri hrobe nikto. Lukáš – Peter beží od hrobu. Ján – Peter a druhý učeník, ktorého Ježiš miloval – ale stále vidia len prázdny hrob. nič viac.

ženy pri vzkriesení: Matúš 28,1nn (MM a iná Mária). Marek 16,1 + 9 (MM, Mária Jakubova a Salome – zjavil sa najprv MM). Lukáš 24,1+10 (najprv nešpecifikuje, potom: MM, Johana, Mária Jakubova + mnohé). Ján 20,1+11-18 (MM je v centre pozornosti; Mária, matka Ježišova sa priamo nespomína nikde – najbližšia zmienka o nej je až v Skutkoch 1)