Aké by to bolo, ak by vám niekto povedal – áno, chcem, aby tieto peniaze boli minuté na mňa. Chcem si ich užiť. Viem, že je to veľmi veľa a áno, viem, koľkým chudobným a núdznym by sa za to pomohlo.  Ale nejakí chudobní tu budú stále. Ale ja nie.  – Ako to znie? Sebecky?

Znie to tak. Možno je to tým, že som ten citát vytrhla z kontextu, trochu preformulovala a  a nespomenula autora. Takže pre vašu informáciu, tá, ktorá sa rozhodla vyplytvať peknú sumu peňazí na niekoho iného, bola jedna žena, a ten niekto, kto toto plytvanie prijal a obhájil, a myslím, že aj vychutnal, bol Ježiš.

Ako veľmi sebecky to teraz znie? Stále trochu, že?
Dodám ešte niečo. Bolo to šesť dní pred Veľkou Nocou, poslednou v Ježišovom živote. (a prvou tiež, samozrejme…ale o tom inokedy.) Ježiša čaká smrť a predtým trápenie. Krvavé, drastické, sadistické, ponižujúce a dehonestujúce. Nič, čo by sa dalo zniesť dobrovoľne. Nič, pri čom by sme povedali, dobre, zatnem zuby a nejak to prežijem. Lebo Ježiš sa chystal neprežiť. To len tak mimochodom, lebo niektoré evanjeliové príbehy čítame tak, ako keby nám to stále nedošlo. Ako učeníkom. Ježiš vie, čo sa blíži. Hovorí o tom aj svojim učeníkom, ale oni majú v hlavách tak silno zafixované svoje predstavy, že nie sú ochotní rozumieť.

Ježiš ale vie, čo Ho čaká a keď si pripomeniem, že v Getsemanskej záhrade bude zo stresu, strachu, paniky (…a všetkého ostatného) potiť krv, vnímam to plytvanie úplne inak.

<3

Bol to večer v Betánii, u priateľov; jeden z posledných pokojných večerov, ktoré Ježiš zažil. Dobrá večera a spoločnosť ľudí, ktorí Ho mali úprimne radi. Učeníci, mŕtvy a znova živý Lazár a jeho dve sestry, Mária s Martou. Marta sa stará o jedlo a Mária sa stará o Ježiša.

Mária vezme olej z pravého, drahého nardu, pomaže ním Ježišove nohy a utrie Mu ich svojimi vlasmi. Toto hovorí Ján a ďalší evanjelisti dopĺňajú príbeh. Podľa všetkého, drahá bola aj samotná nádobka na olej, ktorú ona – možno v náhlej túžbe veci urýchliť – rozbíja. Pomazáva aj Ježišovu hlavu a pri tom všetkom plače a bozkáva Mu nohy. Dovoľuje si k Ježišovi niečo, čo nie je bežné, chová sa až príliš dôverne a osobne. Vlasy ženy boli jej korunou, a vlasy vydatej ženy mohol vidieť len jej manžel v súkromí spálne. Takto sa nesprávajú slušné ženy k mužom, ktorí nie sú z ich blízkej rodiny.  Mária prekročila zaužívanú hranicu, a navyše, minula veľa peňazí. Samozrejme, že to pár ľudí pohoršilo (takých z tej kategórie, ktorých pohoršuje takmer všetko). Zaujímavé pre mňa je, že ich nepohoršila Máriina nečakaná dôvernosť, ale míňanie peňazí.

A Ježiš hovorí, pre chudobných môžete urobiť niečo kedykoľvek. Ale predo mnou už nie je veľa času. Mária moje telo pripravila na pohreb.

existuje niekto, pre koho ste ochotní urobiť niečo také?

Mária v ten večer vycítila to, čo mužom unikalo. Tam nešlo o peniaze, šlo o to gesto. O prejavený súcit, o lásku, o útechu a mnoho ďalšieho. Bola Ježišovi blízko – nie doslova, ale inak. Hovorím o blízkosti, ktorá sa nemeria vzdialenosťou. Lebo niektorí ľudia môžu sedieť vedľa vás a aj tak sú veľmi ďaleko.

Minula na neho drahú nardovú masť – a áno, tie peniaze sa dali využiť inak. Ale čo viac, k tomu svojmu plytvaniu (v očiach niektorých) pripojila lásku a súcit. Urobila úprimné gesto a prejavila útechu Tomu, kto utešoval mnohých, ale pre Neho to nemal kto urobiť. Bolo to pri tak silnom mužovi plytvanie? (pre mnohých áno, lebo v ich očiach Ježiš ako keby útechu a láskavosť sám nepotreboval. ľudia, silní akýmkoľvek spôsobom, zvyčajne znášajú svoje slabé chvíle sami…) Ježiš bol zvyčajne v pozícii dávania – slová, rady, pomoc, uzdravenia, zázraky – a jedine Márii napadlo, že aj On by možno privítal, ak by prijímal.
Platí to pre všetkých nás, bez ohľadu na to, koľko dávame: je v poriadku, ak niekedy nastavíme ruky a chceme prijímať. Nie preto, že si to zaslúžime alebo sme si to dobrými skutkami odpracovali. Pre každého z nás (každého!) platí: moja dôležitosť nie je len o tom, čo ja urobím, ako veľmi budem všetkým pomáhať a ako sa rozdám do roztrhania. Moja dôležitosť je v tom, že som to ja. Nemusím robiť nič, aby ma Boh miloval. Nemusím byť dokonalá a už vôbec nemusím byť bezhriešna. Dokonca ani to, že sa nesprávam podľa Jeho predstáv, nemení nič na Jeho láske ku mne.

A Boh mi tú lásku prejavuje tým, čo sa iným zdá ako plytvanie. Nejde len o peniaze, lebo tie sú na Božej štedrosti ozaj to najmenej. Je to napríklad aj čas a ľudia, ktorí mi ho venujú, lebo čas nie je tak investícia, ako dar, keďže sa už nevráti. Alebo schopnosti a talenty, ktoré mám, pri ktorých často uvažujem, že ich nestíham využiť naplno. Nie je toto plytvanie? A tiež, nemôžem nespomenúť kvety… sú príkladom prchavej krásy, ktorá dlho nevydrží, ale tých pár dní je dokonalá. Napríklad čerešne, ktoré pomaly rozkvitajú a len pár dní sú v plnom kvete a potom už okolo vás lietajú lupene ako jarný sneh…. Pri takýchto chvíľach mám chuť fotiť, aby som z tej krásy zachytila čo najviac a nielen pre seba, ale niekedy si jednoducho poviem, toto je moje súkromné divadlo a jednoducho sa len dívam. Sama pre seba. Je toto plytvanie?

Môj Boh je zástancom plytvania. Dal svetu aj mne to najvzácnejšie, čo mal. Ponúkol nám svojho Syna. A ak by som bola na svete ja jediná, ktorá som hriešna  a potrebujem, aby za mňa niekto zomrel – ak by všetci, úplne všetci ostatní boli dokonalí, bezhriešni, a len ja by som na tom s hriechom bola tak zle, Boh by aj tak poslal svojho jediného Syna. Aby zomrel len za moje hriechy, aby som na poslednom súde mohla povedať – vlastne, čo povedať, kričať nahlas Jeho meno! – ak by to bolo len a len pre mňa, Boh by to aj tak urobil.

Tomu sa hovorí požehnané plytvanie.

Alebo láska.

Ako na to? Vykašlite sa na chvíľu na praktickosť. Plytvajte! Svojim časom, svojím úsilím, svojou pozornosťou, pochvalami a komplimentmi, svojimi modlitbami a svojimi dotykmi… Urobte niečo pre to, aby ľudia, ktorí sú vám blízko fyzicky, boli vám blízki aj úplne inak… aby ste ich nestratili, ale naopak, aby ste ich získali a mali ich blízko bez ohľadu na to, aká vzdialenosť vás delí.
Obklopte sa umením a dívajte sa! Dotýkajte sa ľudí. Venujte čas niekomu, bez ohľadu na to, či ho on potom venuje vám. Obklopte blízkych ľudí krásou. Alebo zážitkami. Nemusia byť praktické, ale o to nejde. Urobte niečo, aby sa dnes niekto cítil luxusne. Výnimočne. Jedinečne. Navarte pre niekoho. Choďte darovať krv. Noste kvety ľuďom skôr, ako budú na cintoríne.
Čokoľvek osobné a potešujúce nájdete, ak sa nebudete sústrediť sami na seba. Na to som prišla vďaka pár starým ľuďom, ktorí sa chystali na druhý svet, a nemali taký strach z umierania ako z toho, ako na to bude reagovať ich rodina. Je to niečo podobné ako pri Ježišovi. Jeho učeníci, keď Ježiš svoje utrpenie predpovedal, odmietali počúvať. Čakali víťazného Mesiáša, ktorý urobí politický prevrat a oni sa zvezú na vlne Jeho stúpajúcej moci. Ale nakoniec to bolo naopak. A kým boli oni sústredení na seba a na to, čo oni môžu stratiť, nevšímali si Ježiša – nesústredili sa na Neho  a neurobili pre Neho takmer nič. Na rozdiel od Márie.

Sústreďte sa na ľudí a nie na seba. Nehovorte, toto by si nemal cítiť, takto by si to nemal prežívať. Väčšinou to nikomu nepomôže. Myslím to vážne. Urobte radšej niečo úplne iné. Prejavte lásku! A vo veľkom. Tak ako Ježiš, svojou smrťou aj svojím životom. Plytvajte! 

vždy som si myslel, že ak chcete nakresliť lásku, bude to srdiečko,
ale v skutočnosti má láska tvar kríža

korektúra: Kilijane