Vyzvedačov, ktorí šli do zasľúbenej krajiny, bolo dvanásť. Ten, ktorý šiel aj na ten najvyšší kopec, do Hebronu, bol jeden. Keď sa po štyridsiatich dňoch všetci vrátili k Mojžišovi, aby podali hlásenie, desiati majú vážne obavy. Vidia nebezpečenstvo a myslia si, že to nezvládnu. Jeden, Káleb je proti, no žiaľ, nevie ich predvedčiť o opaku. Desať plus jeden je jedenásť, kde je dvanásty vyzvedač? Ten vyčkáva, a vo chvíli, keď vie, že už musí urobiť rozhodnutie, sa pridá na Kálebovu stranu.  Tento muž sa volá Jozua.

Jozua nie je Káleb a Káleb nie je Jozua… a takto je to dobre

Máme tu dvoch mužov, ktorých tvrdohlavosti nesmierne fandím. V tomto príbehu tvoria silnú opozíciu proti všetkým ostatným a dokazujú, že sila presvedčenia sa neskrýva v počtoch ľudí, ktorí sa k vám pridajú.  Obaja sú výnimoční, ale každý trocha po svojom.

Prvý (teraz myslím na Jozuu) vyrastal s Mojžišom, v epicentre moci. Učil sa za pochodu, skúmal a mal školu vodcovstva naživo. Rozumel, ako moc používať, ako používať svoju autoritu, aby dosiahol čo najlepší výsledok. Na vlastné oči sledoval, ako sa vedie národ, ako sa rozhoduje o veciach, bol na dosah ruky od zázrakov. Mal skúsenosti s vecami, o akých sa iným ani len nesnívalo.

Ten druhý – Káleb –  toto nemal. Nevieme nič o tom, ako vyrastal, a na rozdiel od Jozuu – on sa zjavuje už ako hlava kmeňa. Ale Káleb nepremýšľa úplne ako vodca. To nemá vyznieť negatívne, práve naopak. To je to, čo ja osobne na Kálebovi obdivujem.  Upresním: nesmierne obdivujem! Káleb vie byť vodca, má ten dar, ale to nie je to, čo ho poháňa dopredu. Veď sa na neho len pozrite! Hovorí slobodne, čo si myslí, čomu verí, nepremýšľa len o dôsledkoch, alebo chladnejšie povedané, nekalkuluje. Ide si svojou vlastnou cestou. Ísť do Hebronu sám chcelo odvahu, guráž, a kto vie čo ešte. Možno ak by sa niečo zomlelo…. zmieriť sa dopredu s vlastnou smrteľnosťou.

Rozmýšľam o tom, že Káleb musel vedieť, ako to dopadne, keď sa spomenú obri. Možno to pochopil už v momente, keď ich pred ostatnými špiónmi spomenul on sám. Ľudia plávajú životom s istým myšlienkovým nastavením, so schémou, ako svet vnímajú, a vo väčšine prípadov – poviem vám úprimne, nečakajte, že ho zmenia. A aj Káleb to musel vedieť. Vedel, ako ostatní vyzvedači rozmýšľajú, predsa spolu strávili istý čas. A keď potom oni túto tému vytiahli pred celým národom… ísť proti všetkým vyznieva ako samovražedná akcia. Lebo aby sme si uvedomili (to neberte osobne, že ste nesústredení ignoranti, to teraz vykám sama sebe), on prehovoril prvý!

to moje správne načasovanie

Moja otázka v tomto príbehu znie, prečo sa Jozua nepripojil hneď? Skúsim rozmýšľať. V prvom rade, stále tam bol Mojžiš po boku s Áronom, a on bol na čele! On bol stále vodca, od neho sa čakalo, že niečo povie…. Možno Jozua do toho vstúpil až vtedy, keď Mojžiš zlyhal a nepovedal nič. Tak si Jozua vzal tú autoritu, pre ktorú bol pripravovaný. (správne – nikto mu ju nedal, on si ju vzal. a dobre urobil.) Mojžiš bol ticho, ľudia začali hovoriť o návrate do Egypta, a v tomto bode už neexistuje žiadna neutralita, a je jedno, že je ešte niekto v hierarchii moci nad vami, ak nič nerobí, a vy vidíte, že takto sa to už ďalej nedá, potrebujete sa ozvať, lebo viete, kde je pravda, to je jeden z vašich darov, chápať veci tak, ako ich ostatní možno nepochopia, hovoriť a viesť, ukázať príklad, a on nemohol inak, Jozua sa jednoducho ozval a pridal sa na Kálebovu stranu, lebo byť ticho už neznamenalo byť neutrálny, ale pridať sa na stranu zla, a toto Jozua nechcel, lebo jasne videl, čo je správne, a už nemohol byť ticho.

Káleb bol síce vodca svojho kmeňa, ale vo svojej hlave viac samostatná jednotka – sú ľudia, ktorí vedia byť vodcami, robia to dobre, ale to nie je hlavná úloha ich života. Vo svojom jadre nie sú ani vodca, ani nasledovník. Skôr by som ich úlohu opísala ako pozorovanie z úplne inej strany, dar vidieť veci tak, ako ich nikto iný nevidí. Káleb bol síce vodca kmeňa, niesol svoju úlohu zodpovedne, ale v hlave bol samostatná jednotka, niekto, kto je odčlenený od ostatných, lebo sa s takým nastavením  jednoducho narodil. Káleb vášnivo milujúci svoj budúci domov, a s rovnakou vášňou nemá problém povedať nahlas to, čo má na srdci. Nekalkuluje predtým, nerozmýšľa, ako jeho slová vyznejú – teda aspoň nie do tej miery, aby ho to zastavilo.

Naproti tomu Jozua kalkuluje a Jozua rozmýšľa. A to je dobre, lebo on vidí celok, on je v prvom rade vodca a udáva smer. Nie preto, že nemá nič iné čo robiť so svojim životom, ale preto, že jednoducho ním je. A stále existujú ľudia ako on, ktorí vidia, majú nadhľad aj bez toho, aby sa vyštverali na vysoké miesto, rozumejú súvislostiam a vedia, ako niektoré rozhodnutia budú vplývať na budúcnosť. Jozua čaká, lebo v prvom rade, stále je tu Mojžiš, a tiež – myslím že chce vidieť, ako sa veci vykrištalizujú. Aké budú reakcie na to, čo povedal Káleb. Ale je tu hranica, za ktorou ani on nemôže byť ticho. A v tomto je Jozua skutočný, brilantný vodca, ktorá sa neprispôsobuje, keď vie, že síce drvivá väčšina je proti nemu, ale pravda je presne na opačnej strane.

Káleb je iný aj Jozua je iný, obaja vyzvedači, obaja vodcovia, ale každý po svojom. Všetky povahy majú v Božom pláne miesto, všetky majú využitie v Božom pláne, a prosím, ak by vám niekto hovoril, že tá vaša nie je v poriadku, že by ste mali myslieť, reagovať inak…. prosím, pošlite ho…. ehm, kade ľahšie.

majte čo ste chceli

A teraz späť k bučiacemu národu. Boh sa na ľudí kvôli tomu nahneval, a nebola to len krátka búrka hnevu. Božia reakcia skôr pripomína tornádo, čo berie a ničí všetko, čo mu príde do cesty. Lebo chce tomuto projektu, myslím vyvolený národ, jeho vyslobodenie z otroctva a darovanie domova – tomuto chce urobiť krátky proces. A Mojžiš Boha presviedča, aby zmenil názor.

Pre mňa je Boží hnev spôsobom, ako sa zastať tých Káleba, Jozuu a toho, čo hovoria. Lebo oni dôverujú práve tomu Bohu, a znova sme späť, odkiaľ sme vyšli. Ale to rozhodnutie nebolo len o dokazovaní, áno, Jozua a Káleb majú pravdu. Chcem položiť inú otázku: Má Boh emócie? Myslím, že občas Mu pripisujeme ľudské vlastnosti, lebo je nám ťažko vyjadriť nevyjadriteľné. Nie je to dokonalé, ale viete to lepšie…? Nejde však hlavne o to, vyjadriť Boha, ale skôr o to, dovoliť, aby sa Boh vyjadril v mojom živote.

A presne to je Kálebov príbeh. Boh sa vyjadruje, prejavuje v jeho živote, Boh je jasne viditeľný v tom, čo Káleb hovorí a čo Káleb robí. Boh hovorí, môj služobník Káleb má odlišného ducha. Vlastná vôľa, vlastný názor, tlaky a očakávania skupiny sú pre Káleba asi tak zrozumiteľné, ako keby ste na mňa hovorili po japonsky. Nič také, žeby sa mal prispôsobovať, lebo keď bude tvrdiť niečo iné ako ostatní vyzvedači, môže to vyslať zlý signál, a to by v tejto situácii nebolo dobré, politicky vhodné, ľudia nie sú pripravení rozmýšľať o možnostiach, povedzme jednotné stanovisko, urobme to rozumne – nič také na Káleba neplatí. Môj obľúbený druh tvrdohlavosti.

Pre to všetko Káleb spolu s Jozuom budú výnimky. Všetci ostatní vymrú na púšti a z tejto generácie len oni dvaja vstúpia tam, kde budú doma. Počítajme:  štyridsať rokov na púšti, plus k tomu prirátajme päť rokov vojen v Kanaáne, a Káleb má osemdesiat päť rokov.

A pred sebou má ešte pár zaujímavých vecí…..

Celý Kálebov príbeh, pekne pokope, nájdete v Atlase neznámych území.

V knihe, ktorú som písala presne tam, kde sa to všetko dialo.