Aj vy ste počuli ľudí povedať, že zo všetkých kresťanských sviatkov majú najviac radi Vianoce? Sú to pokojné, rodinné sviatky plné pohody. Rozpráva sa tam príbeh o narodení dieťatka a čo môže byť milšie, že?  Veľká Noc je príliš krvavá, o sviatkoch Ducha Svätého ani nevieme, že existujú. Ale Vianoce? Tie máme radi všetci, práve kvôli ich milým príbehom a pokoju. 

Áno? …nie tak rýchlo! 

naozaj sa dívať

Myslím, že tak to funguje s ľuďmi, s miestami, zážitkami aj príbehmi. Keď ich vidíme, vnímame, zažívame príliš často, už sa nedívame poriadne. A na Vianoce sme sa dívať prestali. Teda presnejšie, pozeráme sa len na to, čo chceme. (lebo takto mnohí pristupujeme k celému nášmu životu.) 

Vianoce sú v skutočnosti príbeh plný strachu a vážnych obáv, a ani raz nemôžem povedať, žeby to bolo bez pádneho dôvodu. No nespomínam to preto, aby som vám pokazila sviatky, skôr naopak. 

Je veľa ľudí, ktorým tá vyprázdnená pocukrená trblietková vianočná atmosféra nehovorí nič. Je mnoho tých, ktorí aj cez Vianoce majú vážne problémy a nedokážu svoje starosti ani na chvíľu zamknúť kdesi do skrine. No žijú v svete, kde sa všetci tvárime, aké je všetko krásne a milé, a presne to je pre nich o to horšie. 

Presne preto je treba hovoriť o Vianociach plných strachu. Lebo … strach nemusí byť konečná stanica. 

som muž viery a práve tej mám nedostatok

Začnem Zachariášom, kňazom, ktorého vidíme pri plnení si svojich povinností – v chráme. Alžbetin manžel, muž v pokročilom veku, no potomkov sa nedočkal. A verte tomu, že to bola jedna z najväčších túžob v jeho živote! Keď sa mu v chráme zjaví anjel a povie, budeš mať syna, Zachariáš sa zľakne. A to je tak nevianočná reakcia.. lebo ak nám niekto sľúbi to, čo najviac chceme, nemali by sme sa tešiť a mať hviezdičky v očiach? Ale to jediné, čo má v očiach Zachariáš, je strach. 

Zachariáš sa zľakol anjela hneď ako ho uvidel, áno, kňaz v chráme a bojí sa anjelov, predstavte si. Ak ste niekedy sami zo seba sklamaní a myslíte si, že príklad väčšieho zlyhania by vás povzbudil, Zachariáš je tu. 

A jeho strach nie je len malé zľaknutie. Doslova sa píše, keď ho (anjela) Zachariáš zbadal, zľakol sa a zmocňovala sa ho hrôza. Iné preklady majú to slovo preložené ako bázeň alebo strach. V origináli je tam použité slovíčko Φόβος (tak sa volá jeden z mesiacov Marsu mimochodom). A to slovo v preklade znamená to všetko – strach, hrôza a ešte aj teror. Takže nie obyčajné zľaknutie! A ten strach v ňom zostal, lebo po tom, ako mu anjel sľúbi syna, on  pochybuje. Pýtala som sa na to viacerých ľudí, na ich reakcie, a začínam si myslieť, že u Zachariáša bola najväčším problémom jeho viera. 

Prosím, vydržte to so mnou. 

Nemyslím si, že problém je viera sama. Problém sme my a naše myslenie, že tú vieru si potrebujeme udržať za každú cenu. Potrebujeme žiť so sklonenou hlavou a nečakať nič výnimočné, neprosiť Boha o veľa vecí, lebo čo sa stane, ak nám to On nedá? Čo sa stane s našou vierou? 

Takto rozmýšľame a na povzbudenie, pri našich zlyhaniach, hľadáme príklady ľudí, ktorí zlyhali viac. Namiesto toho, aby sme sa pozreli na tých, ktorí sa svojmu strachu potreli priamo do očí. Pripustili, aby ich viera bola rozbitá a potom znova daná dokopy. Bohom daná dokopy. 

prekvapenia nás vyvádzajú z rovnováhy

Rovnaké slovíčko – strach – Φόβος – je použité aj neskôr. Už keď Zachariáš s Alžbetou toho syna dostali. Alžbeta na to nemala vek, Zachariáš zas nemal vieru. Ale aj tak! Narodil sa im syn, ktorý bude, ako hovorí proroctvo, Mesiášovi urovnávať cestu. 

A viete, kto sa bál teraz? Ich susedia! Najprv je povedané, že sa so Zachariášom a Alžbetou tešili. To je milé. No keď sa rodičia vybrali svojho syna obrezať, Alžbeta si dovolila nesúhlasiť s menom pre syna. A vtedy, ešte nemý Zachariáš, napíše meno syna na tabuľku. Hneď na to sa mu rozviaže jazyk a začne hovoriť. A to je ten moment, keď sa ľudia začali báť!

Mali o tejto dvojici svoje predstavy, určite aj nejaké názory, ktoré nepovedali nahlas. To, že im Pán Boh nedoprial dieťa, určite malo vážny dôvod, kto vie čo skrývajú tí dvaja – možno si mysleli. A dobre, dieťa už majú, zázrak sa stal, ale že Zachariáš znova hovorí, to už bolo proste priveľa. A zrazu sa ich pochopenie ľudí, pochopenie viery a dovolím si povedať, že aj pochopenie Boha otriaslo. Boh nie je ten, kto si myslíme, že je. Občas prídu momenty, keď si to uvedomíme; keď to zažijeme až príliš intenzívne. Otázka znie, dovolíme, aby to našu vieru zničilo… alebo pripustíme, že chyba bola v nás? Nie v iných ľuďoch a ani nie v Bohu? Rozhodneme sa to, čomu veríme, prehodnotiť?  Alebo radšej budeme žiť v strachu? 

moje myšlienky nedokážem rozmotať 

Ďalšia na zozname je Mária. V jej živote sa objaví anjel a kúsok divne sa jej pozdraví. Teda kúsok….dosť! Ako keby hovoril o niekom úplne inom! A Mária je zarazená. Presnejšie, hlboko zmätená alebo ustarostená. Presne ten bod, kde sa rodí strach. Začína neistotou, pochybnosťami, otázkami, na ktoré nemáme odpovede…. Ak to v tejto chvíli  nezvládneme, ak sa – obrazne povedané – nevynoríme z tej ustarostenosti na hladinu, celé nás to zaplaví. 

Už sa vám stalo, že vás chytila silná vlna, že vás vtiahla pod seba, že vás obracala a zatlačila pod hladinu? Nestihli ste sa ani len nadýchnuť, a teraz chcete plávať, no v tom momente ani len neviete, kam. Vlna, ktorá sa cez vás prevalila, je tak silná, že ste stratili pojem o tom, čo je hore a čo dole. Nedokážete sa hýbať, lebo voda je silnejšia ako vy, lapáte po dychu, pred očami vidíte čierne škvrny a modlíte sa, aby to skoro prešlo. 

Tak to je so starosťami, ak im dovolíme, aby sa prevalili cez našu hlavu. 

To, čo anjel Márii hovorí, je – rečou mora – neskutočne veľká vlna. A Mária mohla urobiť dve veci – jednať chaoticky, nerozmýšľať a dovoliť, aby ju tá vlna stiahla pod hladinu, aby jej vyrazila dych a poobracala ju, kým nebude vedieť, kde je sever. Alebo mohla využiť silu vlny na to, aby ju more dostalo ďalej. Tak ako to robia surferi! Dovolia, aby ich tá sila dvihla a niesla. 

A presne to je to, čo Mária urobila. Jej ustarostenosť a zmätenie sa neprevalili cez ňu. Ale nechala, aby ju presne jej ustarostenosť a jej zmätenie priviedli bližšie k Bohu. A bližšie k plánu, ktorý pre ňu mal. Predpokladám, že všetci poznáte meno jej syna… Máriu tá vlna zaniesla poriadne ďaleko.

moje obavy mi berú spánok

Sú to ženy, ktoré majú viac strachu? Ani nie. Strach sa nevyhýba ani mužom. Sú to oni, čo nesú veľa zodpovednosti, za seba a za iných; slová muž a  zodpovednosť pre mňa osobne patria k sebe. A s tým prichádza aj strach, že tej zodpovednosti bude v istej chvíli priveľa. 

Znova tu máme slovíčko strach – Φόβος – a teraz je použité, keď sa hovorí o Jozefovi. Strach, hrôza, teror. Jozefova snúbenica je tehotná, on nie je otec, a vie presne, čo by mal urobiť ako spravodlivý muž! Obviniť ju, ukázať na ňu prstom a povedať, čo urobila. Ale vie, že to by zničilo celý Máriin život. Zničilo by to aj jeho očakávania, jeho vlastné plány, no on by sa z toho dostal. Mária nie. A v Jozefovi je niečo väčšie ako spravodlivosť zo zákona. Súcit? Zodpovednosť za iný ľudský život? Rozmýšľanie o tom, že aj keď ľudia urobia chybu, musí tá jedna chyba zničiť všetko? 

Ja nie som muž a neviem sa vcítiť úplne. Verím, že mnohí ďalší muži by k tomu dodali svoje. Jednoducho, vôbec to pre Jozefa nebola jednoduchá vec, preto tak vážne slovo. Hrôza, teror, strach. Jozef rozmýšľa, Jozef sa seriózne trápi. Myslí na to celé a jeho starosti, jeho strach sa mu prenesie do sna. A v jeho sne sa objaví anjel a hovorí, Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za manželku… a potom mu vysvetľuje, ako to celé s tým dieťaťom je. 

Možno muži nemajú radi, keď ich niekto spája so strachom. Ale dve veci chcem k tomu povedať. Po prvé, ak je strach spojený so zodpovednosťou, presnejšie s nesením zodpovednosti, nie je to prejav slabosti. A po druhé, ak hovorí o vašom strachu niekto, kto má aj návrh na riešenie… zvyčajne sa oplatí ho počúvať.

tento zážitok nám vyrazil dych

Na záver sú tu dva krátke príklady strachu. Prvý bude o pastieroch, ktorí sú v noci vonku so svojimi stádami. A keď tí uvideli anjela Pána, zmocnil sa ich veľký strach. φόβον μέγαν. To slovíčko, keď sa hovorí o Bohu, má aj iný význam ako tie, čo som spomenula doteraz. Ten pocit sa označuje ako svätý strach, bázeň. Nie je to časté slovo a už vôbec to nie je častý zážitok. No verím, že je to niečo, čo občas do životov potrebujeme. 

Ja som si v tej súvislosti spomenula na moment, keď som prvý krát v živote videla polárnu žiaru. Bola som vonku sama, okolo mňa zasnežené kopce a všade bolo ticho a  tma. Nič som nečakala! A teda keď som zbadala čosi zvláštne zelené na oblohe, stúpajúce a blížiace sa ku mne – kým som nepochopila, čo sa deje –  v prvom momente to bol strach a hrôza. A potom už jeden z najpôsobivejších pohľadov môjho života. 

Pastieri mali strach, cítili hrôzu a bázeň, no viete ako reagovali? Počúvali. Urobili tak, ako ich anjel inšpiroval. Šli hľadať Toho, o Kom im povedal. A zažili niečo, čo už nikto iný po nich zažiť nemal šancu. Lebo ich strach neznehybnel , ale rozprúdil krv a posunul ďalej.

svojim strachom zničím ostatných

A na záver tu máme Heroda. Muža, ktorý musel veľa dokázať a silno bojovať o to, aby sa presadil. Uvedomoval si nebezpečenstvá a vedel, ako ľahko by ho niekto mohol ohroziť. Jeho taktika proti vlastnému strachu bola vyvolávať strach v iných. 

Samozrejme, že Herodes bol ustarostený, keď počul mudrcov z cudzích krajín! Rozprávali o hviezde a o novonarodenom kráľovi.  A potom Herodesovi vlastní poradcovia vytiahli proroctvá o Mesiášovi, narodenom v Betleheme. A Herodes má seriózne obavy! 

Zase sa chytím gréčtiny, tentoraz je tam použité slovíčko ταράσσω. Znamená trápiť sa, rozrušiť sa tak, že to spôsobí vnútorný zmätok, emočné rozrušenie, ale aj uviesť do pohybu niečo, čo musí zostať v pokoji. To neznie možno tak vážne ako Φόβος, ale spôsobí oveľa vážnejšie dôsledky. Lebo Herodes sa tým nechá prevalcovať. 

Možnosť, že človek príde o niečo, o čo sa usiloval, za čo bojoval, to nie je nič ľahké. Ale – je nám ustarosteného Heroda ľúto? Ani nie. Lebo vidíme, čo urobil neskôr…. Doslova sa svojim strachom nechal ovládnuť. Tým svojím vnútorným zmätkom sa nechal prevalcovať a potom to celé prevalcovalo mnohých ďalších. Čítame o vyzabíjaných deťoch v Betleheme a vidíme dôsledok nezvládnutého ľudského strachu.

vydýchnime si

Vianočné príbehy pod povrchom nie sú také, aké sme si možno mysleli. Myslím, že to my sami sme ich vyprázdnili, rozhodli sa nehovoriť o tých ťažkých veciach v nich, lebo sme to my sami, čo sa nedokážeme pozrieť svojmu strachu do očí. Ale práve preto vianočné príbehy, so všetkým čo v nich je, prinášajú nádej. Strach tu existuje stále. Ale vždy je tu aj nádej. A je na nás, pre čo z toho sa rozhodneme. 

Viac a hlbšie o vianočných príbehoch, o ľuďoch v nich nájdete v novej knihe. Príde na svet budúci rok 2021 a určite nezabudnite sledovať oznamy o nej.