Áno, tušíte správne. Toto nebude úplne obvyklé poňatie hnevu; nakoniec, o tom, aký je škodlivý, mnohí iní už povedali dosť. Ale kedže to je naozaj dosť vážna téma, na úvod pár bezpečnostných pravidiel: 

Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.

Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu. Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.

Neprenáhli sa svojím duchom, aby si sa zlostil, lebo mrzutosť prebýva v hrudi pochabých.

A teraz môžem spokojne zopakovať tému: CHCETE BYŤ AKO JEŽIŠ? PREJAVTE SVOJ HNEV!  Samozrejme, nie kedykoľvek a nie akokoľvek. Ale za tým, že je to potrebné, si stojím.  

Ak necháme Ježiša bez Jeho prejavov hnevu, čo zostane? Žiadna silná láska! Ale namiesto toho slabé, mľandravé kresťanstvo. 

Nie, nechcem, aby ste všetkých ľudí posielali do pekla. Sú aj takí ľudia, aj takí kazatelia. Ale to s Ježišom nemá nič spoločné. 

Hnev lásku nepopiera, práve naopak. Hnev , ten dobrý užitočný hnev potvrdzuje to, o čo láske ide. 

prestaňte tolerovať pokrytcov 

Je veľa kresťanov, ktorí sa na kresťanstvo len hrajú. Neviem, čo sa stalo v ich životoch… kde sa ich viera pokazila… alebo žeby ich viera vierou nikdy nebola?  Súdia ľudí, hodnotia, slovami podrážajú nohy iným, alebo ešte lepšie, posielajú ľudí do pekla. 

A my sme sa naučili tolerovať toto ich správanie, byť ticho. Tiež neviem, ako som sa k tomu dostala, ale hovorím si, ani ja by som nemala súdiť, možno to myslia dobre…. Ale nie! Nie, nie a nie! Ak ste sa už rozprávali s niekým, komu ublížili práve kresťania, komu svojou “duchovnosťou” –  viete, ako môže byť také niečo škodlivé. A my to nechávame tak? Je načase sa v duchu naštvať a netolerovať…  Nie je v poriadku, ak niekto schválne tam, kam my sadíme kvety, prejde tankom. 

Za najzbožnejších ľudí tej doby boli považovaní farizeji. Neviem, kedy sa to vymklo spod kontroly, kedy prišla tá  ich divadelná zbožnosť, ale Ježiš ich nešetril. Nazval ich napríklad obielenými hrobmi, ktoré sú pekné len zvonku a nám to síce nič nehovorí, ale každého zbožného tej doby sa to nesmierne dotklo. Prečítajte si Matúša 23 a ideálne, čítajte to s hnevom, aký Ježiš na tých pokrytcov viery mal. 

(a skôr, ako budete uvažovať o tom, koho z vášho okolia sa to týka, urobte si rýchlu kontrolu vášho pokrytectva vy sami. a ak ste presvedčení, že to nie je o vás… tak to presne o vás je.)

nepodporujte náboženských fanatikov

Občas si myslíme, že vieru treba presadzovať za každú cenu. A naša viera nie je len presvedčenie, ale aj spôsob života. Sú pravidlá, ktorým veríme, pokladáme ich za dôležité… a ideálne by možno bolo, ak by tie pravidlá platili aj pre tých, čo neveria v Boha. A tu sa dostávame na horúcu pôdu. 

Ježiš sa raz stretol s človekom s vyschnutou rukou. Neviem, čo presne s tou rukou bolo, viem však, že toto by som mať nechcela. A ten človek si mohol myslieť, och ako dobre, stretol som toho chlapíka, čo všade uzdravuje… ale, ups. Viete aký deň bol? Prečo prerušujem príbeh pre takúto otázku, veď nie je to jedno? Nejakému človeku sa ide nesmierne odľahčiť jeho trápenie, čo viac by ma zaujímalo? Ale v kalendári je sobota, siedmy deň, deň odpočinku, a farizeji sú skrz naskrz presvedčení, že to nie je dobrý deň na uzdravovanie. Lebo treba odpočívať! 

A Ježiš im hovorí, nenapadlo vám, že čakať na uzdravenie do zajtra, keď je to možné hneď, je ako povinný spánok v škôlke?! Teda , povedal to kúsok inak, trošku do nich slovami šťuchol a sledoval, či sa v nich niečo predsa len neprebudí. Ale figu. Tak si ich poobzeral so smútkom…a s hnevom. A ďalej im nič nehovoril; len tomu človeku, ktorého hneď a teraz uzdravil. 

Svätiť sviatočný deň je jeden zásadný príklad z Desatora. A naozaj zásadný! Och, ja by som o tom len tak bez prípravy vedela rozprávať kľudne aj hodinu. Ale viete, čo sú zásadnejšie príkazy? Milovať budeš Pána, svojho Boha… a milovať budeš svojho blížneho – ako seba samého. A farizeji tie príkazy jasne poznali, recitovali ich stále dookola. Volá sa to š-ma jisrael. A reakcia na to, keď niekto niečo vyznáva, no nespráva sa podľa toho, je hnev.

naozaj by ste s tým tichom mali skončiť 

Teoreticky sme si všetci rovní, ale v praxi sú si niektorí ľudia predsa len rovnejší. To sme všetci už buď počuli, alebo určite videli v praxi. A sú skupiny ľudí, ktoré neberieme rovnako, ako tie iné.. (a tu si už doplňte podľa svojho uváženia a schopnosti sebakritiky). A v Ježišovej dobe to nebolo inak. Prekvapivo však, tá prehliadaná nedôležitá skupina ľudí… boli deti. Prekvapivo preto, lebo my často vidíme opak. Pre niektorých rodičov sú deti stredobodom ich vesmíru a zmyslom celej ich existencie a veľmi ľahko by sa dalo povedať napríklad Päť silných dôvodov, prečo to škodí im, nám a je to totálna blbosť. Ale tam dnes nie sme, dnes deti vnímame ako tie, ktoré…vnímané neboli. 

Sú dva momenty v evanjeliách, keď šlo o deti. Prinášali k nemu deti, aby sa ich dotýkal; ale učeníci im dohovárali. Reakcia Ježiša na to je opísaná ako “namrzel sa”. Možno to nie je tak silné ako poprevracať stoly v Chráme (k tomu sa ešte dostaneme), ale hnev to je. A druhý moment je v súvislosti s hriechom a s ľuďmi, ktorí zvedú na hriech jedného z tých maličkých. Tam hnev nemusí byť spomenutý, aby ho bolo počuť veľmi jasne:  beda tomu, skrze koho (zvody na hriech) prichádzajú. Lepšie mu mlynský kameň zavesiť na šiju a hodiť ho do mora, než aby zviedol na hriech jedného z týchto maličkých.

Inšpirácia pre nás? Keď niekto odstrkuje, ponižuje, ubližuje akejkoľvek skupine ľudí, prestať byť ticho. Mierové rozhovory pri túžbe občas nepomáhajú. Niekedy príde čas spravodlivo sa nahnevať.

…a najpopulárnejší text na záver 

nebrzdite sa. povedze a urobte, čo je treba. lebo je čas svätého hnevu  

Pamätám si jednu príležitosť… a prepáčte, nemôžem ani len naznačiť, čo to bolo. Bolo tam so mnou pár mojich (vtedy) kolegov, riešila sa jedna morálne veľmi vážna vec. A ľudia, čo tú vec (aj toho človeka) obhajovali, si z Biblie vyťahovali veci, ako im to prišlo. Obhajovali to takým voči všetkému svätému tak arogantným spôsobom, že sa nám viacerým z toho varila krv. 

Ja nemám temperament pokojnej ovečky a párkrát som už naozaj chcela niečo povedať. Myslím, že som búchala nohou a raz aj do stola a kolegovia sediaci pri mne ma utišovali. (teda, robili čo mohli…). A nakoniec som to nebola ja, ktorá som vybuchla, ale jeden z tých, ktorí ma utišovali.  A bolo to fascinujúce. Doteraz si ho pamätám, ako v hneve ani nevydržal sedieť, ako stál a kričal, ako nahlas a zreteľne povedal, čo sme si všetci mysleli. Chvála Bohu! Niektoré veci proste treba povedať presne takto. 

Občas sa to proste inak nedá. Nehovorím, že často, aj raz za rok je príliš veľa. Ale prídu chvíle… ako napríklad tá, keď Ježiš príde do Chrámu. Je to miesto, kde sa cíti Doma, Syn bližšie k Otcovi. A namiesto ľudí hľadajúcich toho istého Otca tam vidí iných, hľadajúcich vlastné zárobky a vidí im až do žalúdka. A to, čo vidí, Ním neskutočne otrasie. 

A urobil si bič z povrázkov, vyhnal z chrámu všetkých, aj ovce a voly, peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly; tým, čo predávali holubice, povedal: Odneste to odtiaľto, nerobte trhovisko z domu môjho Otca.

Sú jednoducho veci, ktoré sú vážne, nesmierne dôležité a nadovšetko sväté. Nie je hriechom previniť sa, ak neviete o týchto veciach nič. No ak si ich význam uvedomujete, a aj tak po nich šliapete, vtedy končí čas pokojných slov.

Hnev je nebezpečná a vysoko horľavá látka. No keď sa svet stáva ďalej a ďalej chladnejším od nedostatku spravodlivosti, presne to je potrebné. Ježiš prejavoval svoj hnev, no nerobil to vtedy, keď šlo priamo o Neho. Skôr za touto emóciou vidím Jeho nesmiernu túžbu po spravodlivosti,  po považovaní správnych vecí za správne a po navrátení sa k Dobru.