S viacerými postavami Biblie to mám podobne. Len ich občas v nejakom príbehu stretnem, ale zvyčajne nie je čas na hlboké rozhovory. Okolo nich sa deje niečo iné a oni sami nie sú v stredobode pozornosti. 

A potom prídu momenty, keď si poviem, toto mi nestačí. Nebudem však písať len fakty, to by mňa znudilo ešte rýchlejšie ako vás. Namiesto toho chcem za veršami v Biblii vidieť živého človeka. Chcem rozmýšľať, ako sa díval na svet, ako sa rozhodoval, ako vedel, kedy sa oplatí chcieť niečo viac.

Dnes budem hovoriť o Andrejovi. Jeho meno nájdeme v Novej Zmluve medzi Ježišovými učeníkmi. Dokopy sa spomína trinásť krát (aké pekné číslo, že?). A okrem toho to bol brat Šimona Petra. 

od začiatku

Andrej pochádzal z Betsaidy a pracoval ako rybár na Galilejskom mori. Jednu Betsaidu nájdete na mape, ale či to bola presne tá, odkiaľ bol Andrej, to nevieme. (archeológovia sa na tom nevedia zhodnúť podľa toho, čo som čítala, sa im ani nečudujem.) Tá, ktorá je na mape (a aj tá druhá teoretická) leží  na severnom brehu Galilejského mora, v oblasti  Golanských výšin; tam, kde pramení Jordán.  

Bývať pri Galilejskom mori plnom rýb predurčuje vaše budúce povolanie. Byť rybárom však Andrejovi nestačilo. Zjavne chcel pre svoj život niečo viac. Nemusel nič povedať; dôkaz na to je to, čo robil. Hľadal niečo viac. 

My, keď hľadáme niečo viac, si stále môžeme otvoriť knihy, nájsť prednášky, zapnúť televízor….alebo ísť do kostola. Naše možnosti sú širšie, a hlavne – nás na rozdiel od Andreja nič nemusí tak tlačiť (možno až teraz, posledné mesiace a roky, je november 2021). Jeho krajina však len prežíva pod rímskou nadvládou a v pamäti ľudí stále figurujú Makabejci a ich povstanie. Aj to boli veci, ktoré Andrejovi nedali kľudne spávať. Vieme, že obyčajný rybársky život bol Andrejovi málo, lebo vo chvíli, keď ho stretávame, nie je rybárom. Je učeníkom Jána, ktorého volajú Krstiteľ. 

od Jána Krstiteľa….

Keď to teda poviem takto stručne – Andrej bol najprv učeníkom Jána Krstiteľa a potom sa pridal k Ježišovi. Znie to nelojálne? Prečo sa nedržal toho, čo mal? Prečo stále hľadal niečo lepšie? A nakoniec, odkiaľ vieme, že niečo lepšie naozaj existuje? 

Občas vidím (nielen) v cirkvi takúto bezhraničnú lojálnosť. Doslova súhlasíme s niekým, kto je našim nadriadeným; počúvame toho, kto nás platí; myslíme si, že neexistuje lepší farár, ako ten, čo nás učil náboženstvo pred tridsiatimi rokmi. A nedokážeme pripustiť, že ľudia…sú len ľudia. A zvlášť to platí pre ľudí, ktorých označujeme pojmom “duchovenstvo”. Lebo dokonalý a bezchybný nie je nikto (až na jednu, jedinú jednu výnimku). 

Andrej sa rozhodol zmeniť svojich učiteľov a urobil dobre. 

Aby sme sa v tom zorientovali – sme v Jánovom evanjeliu, v úplne prvej kapitole.  A ešte skôr, ako tam čítame o Andrejovi, niečo iné tam je vysvetlené. Ján evanjelista hovorí o Ježišovi: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A to svetlo v tme svieti, ale tma ho nepohltila.  

A potom pokračuje:  Od Boha bol poslaný človek; volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby všetci prostredníctvom neho uverili. On nebol svetlom, ale prišiel vydať svedectvo o tom svetle. 

(áno, evanjelista Ján píše o Jánovi Krstiteľovi. zrazu je tu Jánov viac ako inokedy…)

Základná správa znie: JÁN NIE JE TO SVETLO, ALE JEŽIŠ ÁNO. 

To bolo potrebné ujasniť, lebo Ján Krstiteľ bol charizmatický. Mal ohnivý prejav a robil to, čo nás na ľuďoch tak často fascinuje – robil si veci po svojom, bez ohľadu na to, čo si o tom myslia iní a aké dôsledky to bude mať. Pri pohľade naňho, na jeho suverenitu, s akou napríklad kázal o hriechu rovno aj tým najsvätejším, by som si možno myslela to isté. Oooh, asi on je ten, ktorého nám Boh sľúbil poslať! On je ten, na ktorého sme čakali!

Trochu sa nám zatočila hlava z Jána Krstiteľa. Ale on sám nám vraví, nie, lebo ja mám inú úlohu. Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte Pánovu cestu. 

….k Ježišovi

Citujem evanjelium: Na druhý deň Ján zasa stál s dvomi zo svojich učeníkov,  a keď zbadal Ježiša, ktorý šiel okolo, povedal: „Hľa, Baránok Boží!“  Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a šli za Ježišom. 

Mimochodom, … našla som nový moment v histórii, ktorý by som chcela zažiť. Byť tam, kde postáva Ján Krstiteľ s učeníkmi presne v momente, keď Ježiš ide okolo…. Lebo, aby som pripomenula, naposledy – aspoň čo nám je známe – sa títo dvaja stretli, keď boli obaja v brušku svojich mám. 

Ján povedal o Ježišovi, Baránok Boží, a to sú tie podstatné slová, v ktorých je povedané všetko. My sme tento výraz asi už tiež niekde začuli, ale neviem, či všetci rozumieme tým slovám tak hlboko, aby sme len na základe nich niečo veľké v živote zmenili. Nejakí z Jánových učeníkov však áno. 

A takto sa dvaja, zatiaľ nemenovaní učeníci Jána Kristiteľa pripoja k Ježišovi. 

Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi,“ čo v preklade znamená Učiteľ, „kde bývaš?“ Povedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho.

vedieť sa deliť

A zase si pomôžem evanjeliom: Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a šli za Ježišom, bol Ondrej, brat Šimona Petra.  Ten našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Pomazaný. Priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, Jánov syn. Budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter.

Áno, zrazu sme pri Šimonovi Petrovi, ale jeho ešte nechajme na boku. Lebo zdá sa, že by tu nebol žiaden Peter, ak by tu nebol Andrej. (a áno, všetky preklady píšu Ondrej a ja tvrdohlavo opakujem Andrej, lebo tak je to v gréckom origináli. Ἀνδρέας.) On bol ten, ktorý našiel svojho brata. On to bol, ktorý povedal, našli sme! A znova, bol to Andrej, ktorý svojho brata priviedol za Ježišom. Tento muž nebol súkromník, ktorý si veci necháva pre seba. Bolo to Andrejovo úsilie, jeho hľadanie a jeho ochota sa deliť o to, čo našiel. 

Čo zatiaľ o ňom vieme? Nestačilo mu byť rybárom, nestačilo mu byť učeníkom Jána Krstiteľa. A nestačilo mu, že on sám vie o Ježišovi. Ešte k nemu priviedol aj svojho brata.

čo sa týka učeníkov….

Čo sa týka učeníkov, k tomu chcem niečo povedať. Zvyčajne je to Ježiš, ktorý si povoláva svojich učeníkov, ale to nie je úplne obvyklý postup. Ježiš nebol jediný rabbi, učiteľ, ktorý v tom čase pôsobil. A ako hovorí poznámka v Českom ekumenickom preklade – “žiaden rabbi nepovolával učeníkov z jeho vlastného rozhodnutia; záležalo na žiakovi, koho si zvolí za učiteľa” . A to presne vidíme pri Andrejovi – k nemu to povolanie neprišlo ako blesk z jasného neba; bol to on, ktorý sa rozhodol. On a ten druhý učeník. 

Navrhujem, nerobme z toho pravidlo. (lebo ani Biblia to nerobí, tak prečo by sme mali my?) Stretla som kresťanov, ktorí dávali dôraz presne na toto, osobné rozhodnutie, a nijak inak duchovný život nie je schopný fungovať! Nie sme všetci ako Andrej. Niektorí sme ako Peter, a potrebujeme niekoho, kto nás niekam pritiahne a niekoho iného, kto nás akceptuje medzi svojich bez toho, aby sme my povedali čo aj len slovo. A niektorí sme ako Matúš, ktorí to pozvanie dostanú bez toho, aby to vôbec čakali. (lebo Matúš – povedzme si to na rovinu – mal dosť mizernú povesť. ako príklad – zvolili by sme za biskupa niekoho s trestným záznamom?) Niečo podobné máme napríklad aj u prorokov. Izaiáš pri povolaní pomaly vyskakuje, tu som! Pošli mňa! A Jeremiáš…. no, viete, Jeremiáš má presne opačnú reakciu. A aj tak sú obaja v Biblii! Toto by bolo na dlhšiu tému, ale v skratke ešte raz: nie sme všetci ako Andrej.

rozhodný Andrej

Tak to je…. nie sme všetci ako Andrej, no ak by všade bolo viac ľudí ako on, to by seriózne potešilo. Jasný, rozhodný, konajúci. Ako vtedy, keď Ježiš odišiel na druhú stranu Galilejského mora. Veľký zástup ľudí sa tiahol za Ním, všetci Ho chceli počuť hovoriť. No ľudia vyhladnú, aj tým najzbožnejším začne škvŕkať v bruchu, a to aj pri počúvaní samotného Ježiša. Ježiš (na rozdiel od mnohých iných…) to chápe a pýta sa Filipa: kde nakúpime chleba, aby sa všetci títo ľudia najedli? Ak by to bolo len na Filipovi, neviem, ako by to dopadlo, ale ešte je tu Andrej. Aj on síce váha, či to vôbec pomôže, ale predsa len to spomenie: je tu chlapec, ktorý mä päť chlebov a dve rybičky. Áno, z ľudského pohľadu je to mizerne málo. No my tu máme Ježiša… a ten z takmer ničoho dokáže potešiť žalúdky tisícov ľudí. A Andrej bol ten, ktorý tomuto zázraku pomohol. 

Andrej bol jasný, rozhodný, konajúci. Hľadajúci bez toho, aby dlho váhal.  Ako vtedy, keď sa už blížila Ježišova smrť. Presnejšie, do dňa, ktorý voláme Veľký piatok, už nebol ani týždeň. Blížia sa veľkonočné sviatky a v Jeruzaleme sa zhromažďujú ľudia. Medzi nimi aj takí, ktorí o Ježišovi počuli, no ešte Ho nestretli. Prišli najprv za Filipom s prosbou, chceme vidieť Ježiša! A čo urobil Filip? Šiel za Andrejom. A až potom šli, už spolu, za Ježišom. Filip možno váhal….Ježiš niekedy ľudí vítal a niekedy sa im vyhýbal. Filip si proste nie je istý a to, že sa rozhodol ísť za Andrejom, hovorí o tom, akú mal v ňom dôveru. 

Z Biblie sa nedozvieme presne, či tí ľudia nakoniec Ježiša videli alebo ako to bolo, no môžeme si prečítať niečo iné. Ale táto požiadavka bola inšpiráciou k tomu, aby Ježiš povedal veľa dôležitých slov. (prečítajte si – Ján 12, od 20-teho verša) Často z nich nakoniec citujeme – bez toho, aby sme spomenuli, čo bolo motiváciou tých slov. A za tými slovami bola – Filipom a Andrejom sprostredkovaná – ľudská zvedavosť  a túžba po odpovediach. Mnohokrát sa ľudia boja niečo sa spýtať, aby ich otázka nevyznela….možno hlúpo a nepripravene… Myslím, že tí dvaja urobili veľmi dobre, že s tým za Ježišom šli.

meno

S Andrejovým menom je to zaujímavé. Väčšina biblických mien sa totiž dá pôvodom priradiť k jednému jazyku. Buď to je hebrejčina alebo gréčtina. No zdá sa, že pri tomto mene je to inak. Dá sa odvodiť z oboch spomínaných jazykov. (pre bližšie vysvetlenie čítajte tu.) 

Meno Andrej je pôvodom grécke a znamená mužný, odvážny alebo statočný. To meno odráža samotný príkaz, ktorým Boh začal svoju zmluvu s Abrahámom: Neboj sa, Abrám, ja som tvoj štít, tvoja hojná odmena. Naplnením tohto sľubu je Ježiš Kristus. A nakoniec, príkaz neboj sa! je najopakovanejším príkazom, ktorý Ježiš opakoval počas svojho pôsobenia. 

Meno Andrej v hebrejčine znamená voľne tečie alebo muž slobody a citujem: “zosobňuje skutočnú demokratickú správu ľudu ľudom – vládu, ktorá slúži len na zabezpečenie voľnej výmeny myšlienok, nápadov, múdrostí, zručností a technológií globálnej komunity”.

Hebrejské sloveso, ktoré má Andrej v mene, je נדר (nadar), sľub. Rovnaký význam má aj grécke επαγγελια (epaggelia), ktorý je odvodený od slovesa αγγελω (aggelo), „k správe“, z ktorej máme moderné slovo „anjel“. Toto podstatné meno επαγγελια (epaggelia) sa v Novom zákone vyskytuje 52-krát a takmer vždy zdôrazňuje sociálnu súdržnosť. Teda v hebrejčine je Andrej muž sľubov alebo muž slobody. 

Teda Andrej (a Ondrej)  je – významom jeho mena –  muž, ktorý sa nemá báť, lebo Boh má pre neho prichystané veľké veci. Tá najväčšia a najváznamnejšia vec sa udiala v Ježišovi z Nazareta. v Ňom sa pre nás všetkých zmenilo veľa. On je dôvodom, prečo sa každý nositeľ mena Andrej a Ondrej nemá báť (a s nimi samozrejme my všetci). A ak je teda to meno označením muža slobody, muža voľného pohybu, nech teda všetci Andrejovia a Ondrejovia túto voľnosť využijú pre dobro! A nielen pre svoje dobro, ale aj pre dobro komunity, v ktorej žije; celej spoločnosti a celého sveta. Áno, celého sveta, lebo Andrejovia a Ondrejovia, spolu s odvahou, majú pred sebou celý svet.

poznámky 

JEŽIŠOVO “NEBOJ SA”: Matúš 10,31 . 14,27 . 17,7 . 28,5 . 28,10

Marek 5,36 . 6,50   Lukáš 1,13 . 1,30. 2,10 . 5,10 . 8,50 . 12,7 . 12,32 . 

Ján 6,20 . 12,15 Skutky 18,9 . 27,24 . Zjavenie 1,17 . 2,10

Andrej je spomínaný: 6x v Jánovi , 4x u Marka, 2xu Matúša a le raz u Lukáša a raz v Skutkoch.

ZÁVER ŽIVOTA – Tradícia a rôzni cirkevní otcovia uvádzajú, že Andrej zameral svoju službu na Skýtiu (región severne od Čierneho mora, siahajúci od východnej Európy až po dnešný Kazachstan), a to z neho robí stále jedného z najuznávanejších kresťanských hrdinov v tomto regióne. Hovorí sa, že bol ukrižovaný v gréckom meste Patra(s), asi 200 kilometrov západne od Atén, na kríži v tvare saltire alebo X, ktorý sa stal výstižne známym ako kríž svätého Andreja.

DVAJA BRATIA – nasledujúce myšlienky sú voľne preložené zo stránky abarim – pre mňa je to zaujímavý pohľad, ktorý stojí za to, aby som sa podelila. 

Bratia Peter a Andrej – personifikujú – zosobňujú – dve veľké kresťanské ríše, konkrétne katolicimus (Peter) a pravoslávie (Andrej). Teológia týchto dvoch v zásade nie je veľmi odlišná, odlišuje ich spôsob, ako fungujú vo svete. 

Katolicimus je centralistický, čo znamená že všetky farnosti a biskupstvá sú pod úplnou kontrolou pápeža. Pravoslávie je ako  konfederácia decentralizovaných republík, kde farnosti sú v princípe slobodné a zhora je im vládnuté v administratívnom zmysle slova synodami (senátmi) rovných, ktorým predsedá (šéfuje) patriarcha – prvý z rovných. 

Katolicizmus je o podriadenosti a vyššej autorite. Pravoslávie je o poskytovaní infraštruktúry pre slobodný tok myšlienok a ideí. A nič nie je nadradené, lebo zdravá myseľ potrebuje oboje. Priveľa štruktúry spôsobuje, že namiesto slobody myšlienok máme púšť a priveľa slobody robí z mysle močiar. 

Úvaha pokračuje aj protestantmi, samozrejme, ktorí (sme) sa odtrhli od katolicizmu a snažíme sa znova obnoviť slobodnú štruktúru, aká je v pravosláví. No niektoré vyhranené smery protestantizmu potom príliš zdôrazňujú individualitu viery (od nutnosti osobného vyznávania až po idey, že požehnanie = bohatstvo) a zabúdajú, že tu nie sme sami. A radi sa vyťahujeme! Ako povedal jeden človek: žijeme v domácnosti, ktorá zlyháva v nakŕmení jej vlastných členov kvôli tomu, aby sme mohli na niečo pozvať úplne neznámeho človeka.

Keď spomínam poznámku v Českom ekumenickom preklade, myslím na elektornickú verziu; mám ju v mobile a tak si to môžem čítať aj v kostole. Áno, v kostole vyťahujem mobil celkom pravidelne 🙂