Biblia môže byť veľmi nebezpečná kniha. A teraz to nemyslím v dobrom. (lebo byť nebezpečný môže byť veľmi dobrá vec, ale nie o tom chcem dnes.) A tiež to nie je chyba Biblie, ale ľudí, ktorí ju používajú. 

Áno, ja viem, teraz sa zdá, ako keby som hovorila sama proti sebe, a proti tomu, čo tu stále opakujem: čítajte Bibliu! Takto na to nikto nebude mať chuť….  Ale jednoducho si niektoré veci potrebujeme povedať na rovinu. Sme tu všetci dospelí a už je čas. 

Biblia naozaj môže byť veľmi nebezpečná kniha. Stačí sa pozrieť do dejín, aby sme videli,  ako si niektoré skupiny ľudí vytiahli pár veršíkov z nej a na základe toho ponižovali, brali slobodu, okrádali, znásilňovali, upaľovali. A prečo si myslíte, že to isté sa nedeje teraz? Kráčať svetom s presvedčením, že všetci, čo Bibliu vykladajú, vlastne chcú dobro, by bolo veľmi, ale že veľmi naivné. A verte tomu, naivita nie je cnosť, ale je to neochota vidieť realitu s nebezpečnými následkami. Na mínovom poli – ani keby bolo plné margarétok – sa netancuje kde len chcete. 

Takže práve preto je dôležité, aby ste to boli vy! Vy sami máte Bibliu študovať, hľadať, rozmýšľať. Nespoliehať sa LEN na niekoho ďalšieho. (ani na mňa, nech vás Pán Boh chráni od toho, aby ste si mysleli, že ja nerobím chyby v úsudku.) Stále nesiete zodpovednosť za vlastný život. VY. Každá jedna, každý jeden. 

dostala som totiž otázku. A tá otázka nebola až tak dramatická, ako by sa podľa môjho úvodu zdalo. To mne pri nej nabehli mnohé iné súvislosti, príklady, nepochopenia… a ľutujem, že som sa tomu nevenovala už predtým. 

Dobrý deň, Zuzka, rozmýšľala som nad tým, čo ste včera vraveli o ľudskej vyťaženosti a že ženy si toho často berú na seba priveľa, z čoho vznikajú aj zdravotné komplikácie, frustrovanosť, psychické problémy… Neviem, ako to skĺbiť s veršami z Mt 16,24; Mk 8,34; Lk 9,23. Potom mi napadajú verše, že máme hľadať najprv Božie kráľovstvo a ostatné nám bude pridané – v súvislosti s Martiným obsluhovaním a Máriiným počúvaním Pána Ježiša. Neviem, či rozumiete, na čo sa chcem spýtať – že ako podľa Kristovho príkladu máme zapierať samy seba a zároveň sa venovať aj samy sebe…?

Dobrá otázka, lebo si ja občas myslím si, že je všetkým všetko jasné. A až potom si uvedomím, nie, niektoré veci predsa treba vyjasniť!  A ten text, ktorý je tam spomínaný, je na to veľmi dobrý. Je to obmena toho istého citátu v troch evanjeliách a znie: Všetkým potom povedal: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.

Čo môžete urobiť? Stále sa môžete pozrieť na kontext. Teda, všimnite si, odkiaľ je ten verš. Kto to povedal, kedy a komu. Je to podstatné, lebo keď počujete slová “vezmi si ma!” tiež sa treba obzrieť. Či pred vami niekto kľačí alebo či na vás takto volá zákusok z chladničky. Ale už vážne. Aj keď my ľúbime citovať len jeden – dva verše, žiaden z nich len tak nespadol z neba. 

Lukáš rozpráva o tom, ako sa Ježiš modlil osamote, len s učeníkmi. Tam padla dôležitá otázka – za koho ma pokladáte vy? Peter o Ježišovi vyznáva, že práve On je ten sľúbený a očakávaný Mesiáš. Vtedy Ježiš usúdi, že už môže hovoriť viac a rozpráva o svojom blížiacom sa utrpení. A potom prichádza ten verš. Začína sa síce slovom “všetkým” a ak by sme nečítali predchádzajúci text, mohli by sme si myslieť, že to Ježiš hovorí celému davu. Ľuďom, čo Ho poznajú aj tým, čo Ho počuli prvý krát v živote. Ale nie. Toto hovorí len svojim učeníkom. (ktorí mimochodom neboli len dvanásti.)  

Marek  má toho v jednej kapitole celkom dosť. Nasýtenie zástupu a hádka s farizejmi. Ešte predtým, ako Peter vyzná Ježiša ako Mesiáša, je tam ďalšie uzdravenie. Samé presvedčujúce veci, rozhovory, zázraky, čas strávený s Ježišom. To nie sú ľudia, čo by Ho nepoznali, ale tí, ktorí sú s Ním každodenne. Znova padne otázka, za koho ma pokladajú ľudia a za koho vy. Peter síce povie, Ty si Kristus! ale potom ho odhovára, lebo nie, Peter nechce veriť v Krista ktorý bude trpieť a umrie. Radšej by mal víťazného Krista. No Ježiš mu to potrebuje vysvetliť, a až vtedy prichádza to, kto chce ísť za mnou…. Takáto požiadavka nie je niečo, čo len tak hodíte na hocikoho a hocikedy.  

Matúš má celý ten dôležitý rozhovor popísaný v najväčšom rozsahu.  Základné veci sa nemenia – Ježiš je len s učeníkmi. Peter má svoj moment vo vyznaní a potom hneď padne dole, keď Ježiša berie nabok a prehovára, aby si to rozmyslel. Ale stále sa to deje len v úzkom kruhu.  Toto sú Ježišovi najbližší.

Ak sa vám zdá tá požiadavka o zapretí seba samého absurdná, nelogická a nepohodlná, možno by ste sa mali v prvom rade nadýchnuť, lebo sa vás zjavne (ešte) netýka. Ježiš to nepovedal davu, ktorý Ho videl/počúval/nasledoval len občas. Hovoril to svojim najbližším učeníkom, ľuďom, ktorí s Ním už čosi preskákali. Ak chcete radu, tak len s Ním buďte viac ako doteraz, čokoľvek to pre vás momentálne znamená. 

(a potom dúfam príde bod, keď sa vám táto Ježišova požiadavka bude zdať ako to najlepšie, najlogickejšie riešenie, čo urobiť s vlastným životom. ale kým tam nie ste, márnosť! nepredstierajte opak, nikomu tým nepomôžete a hlavne nie sami sebe.) 

Ďalšia otázka: ako sa tí ľudia dostali k Ježišovi? Boli mu pridelení? Ocitli sa tam náhodou? Niekto ich donútil? Nie, nič také! On ich povolal a oni všetci sa rozhodli dobrovoľne. Boli slobodní (aspoň teda čo sa týka toho rozhodnutia) a oni chceli. Iste nevedeli o Ježišovi všetko podstatné, no zjavne počuli niečo, čo prehovorilo k ich duši. Teda k tomu miestu v našom vnútri, ktoré nám pripomína, že život nie sú len povinnosti a platenie účtov, ale čosi viac.

To, čo mnohokrát vidíme v evanjeliách a potom ďalej, je ten istý scenár. Ježiš nikoho nenúti. Možno vám niektorí kresťania prídu ako presný opak, preto si to treba pripomenúť: Ježiš nikoho nenúti. Najprv učí, vysvetľuje… necháva ľuďom čas. Pozýva, pomáha, vypočúva. Občas uzdravuje a urobí pár zázrakov. A nechá ľudí byť v Jeho prítomnosti. A až potom ponúka niečo viac. A to niečo viac je zaprieť samého seba. 

Ako presne mám sama seba zaprieť? Ako by to malo vyzerať v každodennom živote? Čo tak začať s tým, že sa prestanem maľovať a farbiť si vlasy? Veď ktosi kdesi spomínal, že vonkajšia ozdoba je zbytočnosť… Alebo mám prestať cvičiť, lebo na ďalšom mieste sa píše, že telesné cvičenie málo osoží? Či to znamená, že si v obchode stále kúpim najlacnejšie oblečenie, aj keby bolo v takých tých jemnučkých odtieňoch? A tak budem chodiť po svete s boľavým chrbtom, kruhmi pod očami, vlasmi ako staré seno a v pastelových farbách budem tak či tak vyzerať ako keby som ušla z pitevne. 

Dobre, toto bolo prehnané. Ale kde sa to opúšťanie seba má zastaviť? Lebo niekde sa zastaviť musí. To, čo Boh od nás chce, nie je masochizmus, zapretie vkusu ani práca do nemoty. 

Rozmýšľam, ako to pomenovať čo najstručnejšie, a napadá mi slovo rovnováha. 

Ježiš keď sa pred svojou smrťou modlil za svojich nasledovníkov, hovoril, že ich nechce vziať z tohto sveta. Sme tu, lebo máme úlohu. A akokoľvek duchovne sa tvárime, stále žijeme v tele. Telo potrebuje jesť, oddychovať a spať. (a mimochodom, ženské telo potrebuje viac oddychu a hlavne spánku ako mužské.) A tiež sme tu aj na to, aby sme sa z tohto života tešili. (prečítajte si niekedy Kazateľa alebo Veľpieseň!) Sme tu, lebo nás tu Boh chcel, každého z nás urobil jedinečného, s jedinečnou kombináciou farby očí, vkusu na hudbu a chuti obľúbeného jedla. A mnohého ďalšieho. On nás stvoril nielen na to, aby sme sa rútili do cieľa, ale aj aby sme občas spomalili. Nakoniec, na tento účel stvoril jeden celý deň. On nás stvoril na to, aby sme žialili so všetkými, čo majú slzy v očiach a oslavovali s kýmkoľvek, kto má chuť dvíhať ruky a tancovať. (Pavol to napísal kúsok inak, ale pointu som nechala…) 

Toto všetko robia slobodní ľudia. Tí, čo vedia, že o sebe rozhodujú sami, berú zodpovednosť za svoj život a nemyslia si, že je v poriadku sa chovať ako veľké trucovité dieťa. Toto robia slobodní zodpovední ľudia. Nakoniec, presne k tomu nás Kristus oslobodil – k slobode! 

Kým sme, správame sa a rozmýšľame ako deti, to nejde, ani kým sme otroci a nerozhodujeme sami o sebe. Rozhodnutie otroka nemá žiadnu cenu, kým mu niekto nedá slobodu. Toto je perspektíva Biblie. Až kým nie sme dospelí a slobodní. Vtedy môžeme Ježiša Krista slobodne odmietnuť, alebo si slobodne povedať, na ňom čosi bude… a nechať Ho, aby nás oslovil. 

A ja si myslím, že je to proces. 

Pre Boha sa rozhodujeme znova a znova. A chce to rozhodnutie slobodného človeka. Čo tým myslím?  

Kto vás napríklad núti vstať do kostola? Poviem vám úprimne a na rovinu, nikdy nikto z nás nebude dosť starý/zrelý/ zbožný/znudený na to, aby sa nám vyhli chvíle, keď sa nám nebude chcieť. Jednoducho, prídu nedele, keď najviac zo všetkého budete chcieť zostať v teplej, pohodlnej posteli. Ale márnosť, na to ste boli stvorení? A tak idete, z vlastného rozhodnutia, premáhate sa, vystrčíte prsty spod teplej periny, hľadáte kávu, aby ste sa prebrali, chystáte obed aj šaty rodine… ak to robíte slobodne, viete prečo. a to vám pomôže. Ak si však myslíte, že musíte, budete len ďalšia z tých otrávených, unavených, znechutených žien (mužov) v kostoloch, ktorým vadí od kvetov na oltári cez kázňový text až po výber piesni stále niečo nové. 

Ak nechcete chodiť do kostola, venovať sa Bohu, prosím vás, ani to nerobte. Nikomu tým neprospejete, a už vôbec nie sebe. radšej zostaňte pod perinou, trocha sa poľutujte a …uvidíte. Viem dobre, že toto nie je… ehm, bežná rada. Ale poznám dosť kresťanov, z ktorých necítite tú slobodu, ale ich viera vám príde ako najhoršia forma otroctva. Skúste si niekedy chlipnúť z čo najhorkejšej kávy, tak horkej, až vám stiahne nosné dierky, a potom sa sami na seba usmejte do zrkadla. Áno, je to celkom strašidelné. A ak by som sa mala pre Krista rozhodovať len na základe svedectva takýchto ľudí, tak som asi budhistka. 

Myslím, že najväčšia skupina ľudí, čo to nepochopili, sú ženy. V tomto momente by bolo veľmi jednoduché začať vinu zvaľovať na mužov, ale drahé sestry, poviem vám, vy prvé to musíte pochopiť! VY nesiete zodpovednosť za VÁŠ ŽIVOT. A preto prosím, počúvajte pozorne. 

♡ V prvom rade si pripomeňte, že aj vy ste slobodné, výnimočné, jedinečné a Bohom nesmierne milované stvorenie. Jemu záleží na vás rovnako ako na ľuďoch, o ktorých sa staráte. Vy nie ste vedľajší projekt. Keď sa On díva na vás, vy ste v centre Jeho pozornosti. 

♡ Ak sa cítite uštvané, unavené a udupané, zvážte myšlienku, že toho máte veľa. A prestaňte sa tváriť, že vy oddych nepotrebujete, lebo pri Bohu, ktorý sám oddychoval v siedmy deň, to pomaly znie ako rúhanie. 

♡ Tiež si prosím pozrite, čo Biblia hovorí o pokore. Nikde to neznamená, že dovolíte, aby sa k vám správali ako k rohožke. Lebo ak dovolíte ľuďom, aby k vám pristupovali ako k niekomu menej dôležitému ako oni sami, to nie je pokora. To nie je nastavovanie druhého líca ani nič podobné. 

♡ Ak máte nedostatok sebaúcty, pravidelne si otvorte Bibliu a hľadajte všetky tie texty, ktoré vám s tým pomôžu. Hľadajte ich tak horlivo, ako keby na tom závisel váš život, lebo verte tomu, že závisí. A ak sa sama k sebe alebo iným dovolíte aby sa k vám správali bez úcty, čo s takým životom? Ak sa k sebe správate, ako keby ste nemali hodnotu, ako taký nehodný život chcete dať ako dar Bohu?

♡ A ak chcete niečo zaprieť, opustiť, vzdať sa čohosi kvôli Bohu, potrebujete mať slobodu na toto rozhodnutie. Nebuďte otrokmi ľudí. Nepotrebujete všetko robiť vy. Hľadajte rovnováhu. Pozrite sa na Ježiša, ktorý nemal problém vziať si zásteru, umyť nohy svojim učeníkom a potom si spokojne sadnúť k večeri, ktorú pripravil niekto iný. 

♡ A hlavne, dávajte si pozor na všetkých ľudí, ktorí vám hovoria, čo máte robiť bez toho, aby to robili oni sami. Pozor na tých, čo vytrhávajú veršíky, vymýšľajú vlastné pravidlá a poučky a obhajujú ich vierou. Vyhýbajte sa všetkým, ktorí hovoria čo ako ženy nesmiete a čo musíte. Namiesto toho si otvorte Bibliu. Ste dospelé, slobodné a v mnohom požehnané ženy. Je načase tak sa aj správať. 

A áno, Mária a Marta. Vždy som sa pozastavovala nad tým, ako si to vôbec muži dovolia kázať s tým, že kritizujú len ženy. Prišlo mi to stále ako riadna drzosť. Lebo tí istí muži, čo hovoria, že Marta sa príliš znepokojovala, stále budú od žien požadovať kompletný servis, s tým, že ešte treba sedieť pri Ježišových nohách! 

Pritom, viete o čom je tento text? Mária urobila to, čo ženy vtedy nerobili. Nešlo o to, že niečo uprednostnila pred domácimi prácami. Išlo o to, že sa správala ako Ježišova učeníčka. Sadla si k Jeho nohám a počúvala, čo bolo v jej dobe právo vyhradené mužom. Žiaden iný rabbi, učiteľ, nemal ženy nasledovníčky, len Ježiš. On bol prvý. A Marte sa to videlo príliš revolučné, príliš odvážne pre ženu….jednoducho: príliš. Marta bola ako ľudia, ktorí si mysleli, že ženy by nemali dostávať vodičské preukazy. A Ježiš bol ten, čo si myslel opak. 

A ja už nič viac nepotrebujem dodať.

POZNÁMKY

K tej rovnováhe som počula príklad, ako máme kráčať životom s vedomím, že pre nás Boh stvoril svet na jednom pleci, a pripomenutím, si len prach na tom druhom.
O tom, že my stále zostávame v tomto svete, je Ján 17 – myslím, že celá kapitola, a zvlášť verše 15-17
Umývanie nôh učeníkom a následnú Poslednú večeru nájdete rovnako u Jána, v 13.kapitole. 

Máriu, Martu a ten konkrétny príbeh je u Lukáša 10,38 – 42. O Marte, rovnako o Márii (duša ako záhrada) mám blogy. Nájdete je ich buď cez vyhľadávač na stránke alebo podľa kategórií naboku – Ženy okolo Ježiša.