Keď sa o ňom hovorí, nič iné ako “neveriaci Tomáš” vám nenapadne? Mám byť úprimná? Občas ani mne. A to je chyba. Lebo …. jedna pochybnosť nie je všetko, čo Biblia o Tomášovi hovorí. Zďaleka nie všetko! 

Ježišov učeník Tomáš sa zaujímal sa o mnohé a tiež, uvažoval inak ako ostatní.  Bol skúmavý, samostatne rozmýšľajúci, a to sú vlastnosti, ktoré sa mne stále páčili.  Keď ho porovnáte s kýmkoľvek iným spomedzi učeníkov, Tomáš s nikým nesplýva, na nikoho sa správaním nepodobá. Možno bol povolaním rybár – po vzkriesení totiž chytal ryby spolu s Andrejom – ale ako hovorí jeden komentár:  v hĺbke duše bol Tomáš učenec. 

Tomáš je spomínaný vo všetkých štyroch evanjeliách. V prvých troch (tie voláme synoptické, to už isto viete ) je len v zozname učeníkov. Teda – to nie je tak úplne “len”, lebo tie zoznamy nie sú jednotné. Všetky sa kúsok líšia, teda neexistuje len jeden správny (ako neexistuje jedno správne evanjelium) a preto som nikdy nepochopila, prečo sa niekto rozhodne deťom na náboženstve súkať do hlavy mená dvanástich učeníkov, podľa čoho sa márnosť rozhodne, ktorý zoznam použiť? Je jedno evanjelium naozaj viac ako druhé? Ale figu! Tak načo niekomu trepať do hlavy niečo, čo v živote nevyužije? A ja spokojne hovorím, že som sa v živote nenaučila ani jeden z tých zoznamov. Ale o čom som to chcela? Hej, Tomáš je vo všetkých a to určite nie je samozrejmosť. 

Evanjelium, kde sa Tomáš dostane aj k reči, je jedno: to štvrté, Jánovo. 

veď mne žiť je Kristus a umrieť zisk

Prvý krát, keď máme možnosť Tomáša počuť, to je v úvode Lazarovho príbehu. Zo začiatku ani my nerozumieme tomu, čo sa deje. Lazar, Ježišov blízky priateľ je chorý a jeho sestry pošlú správu Ježišovi. Nakoniec, veď On chodí po krajine a uzdravuje kade – koho, prečo by nemal pomôcť Lazarovi? Alebo ešte viac – mal by sa ponáhľať, aby ho mohol uzdraviť! Lebo aby bolo jasné, Lazar nie je len tak nejaký známy! Môžem spokojne povedať, že on aj jeho dve sestry boli blízki Ježišovmu srdcu – bez toho, aby som bola príliš sentimentálna. Lebo tak to bolo! Citujem: Ježiš miloval Martu i jej sestru a Lazára. (prekladať sloveso agapé ako “mať rád” ako je to v niektorých prekladoch je ako piť trikrát vylúhovaný čaj. bleh.) 

Preto je o to viac zvláštne, že Ježiš vyčkáva. Najprv čaká dva dni… a potom tam konečne chce ísť! Znova do Judska!  No učeníci vedia, že tam ich Majster poriadne podráždil dôležitých ľudí a seriózne Mu hrozí kameňovanie. No Ježiša to očividne nijak nerozhodilo, spomenie niečo o podkýňaní sa v tme a ešte na Lazarovu adresu povie, zaspal a ja ho idem zobudiť. Učeníci nechápu, a Ježiš im to teda povie priamo: Lazár zomrel. Pre vás sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. No poďme k nemu! 

Čo by vám napadlo? Chystáme sa na miesta, kde nášmu Učiteľovi a vďaka Nemu aj nám hrozí smrť.  Ideme za mužom, ktorý je už mŕtvy. Ako ísť k nemu? Len tak, že sami zomrieme! 

Ježiš sa občas vôbec nevyjadruje jasne! Hovorím to vo všetkom rešpekte a úcte, no občas Mu naozaj nie je možné rozumieť. A z tých nejasných viet sa učeníci snažia vydolovať čo môžu. Ako práve Tomáš, ktorý povie: Poďme teda aj my, aby sme zomreli spolu s ním! 

Ježišovi občas nerozumieť, lebo v tom čase, keď niektoré veci vyslovil, Mu rozumieť možné ani nebolo. On síce v istých veciach vedel, čo prinesie budúcnosť  (ako práve pri Lazarovi), no nemohol predbiehať v čase. A Tomáš si s tým poradil najlepšie, ako len vedel. Rozmýšľajúc celkom logicky, usúdi, že sa asi zmráka nad nimi všetkými, a povie, dobre. Ak to má byť takto, v poriadku. Poďme teda aj my, aby sme zomreli spolu s ním! 

A to je ten moment, kde ma Tomášova viera úplne dostala. 

Ktorý ďalší z učeníkov bol vážne ochotný zomrieť s Ježišom ešte pred krížom a vzkriesením? 

Neviem o nikom inom. Len o Tomášovi.

oči mi prahnú po tvojej reči, keď sa pýtam, kedy ma potešíš?

Občas ľutujem, že pri písaní nemôžem vložiť do textov hudbu. Tak, ako sa to robí vo filmoch, hudbu, ktorú nepočujete, a predsa rozumiete tomu, čo vám hovorí. Taká hudba mi znie v hlave, keď píšem o poslednom týždni Ježišovho života. Čítať niektoré texty bez toho, aby sa to zdôraznilo, je ako urobiť z pôsobivej sochy jednu fotku. Ploché a úbohé že až. 

Ďalšia príležitosť, kde Tomáša počujeme, je práve v tých posledných dňoch. Ježiš už vstúpil do Jeruzalema a to, na čo čakáme, je zmena. Dav, ktorý volal hosana, bude o chvíľu vykrikovať ukrižuj ho! Obloha sa zatiahla a na obzore je búrka. Je štvrtok, učeníci majú za sebou poslednú večeru a predtým umývanie nôh samotným Ježišom. Všetci vedia, že sa niečo vážne deje. Peter sa síce tvári hrdinsky a povie niečo podobné, ako predtým Tomáš, no Ježiš vie, koľká bije a jasne to povie aj jemu. A Peter už radšej nemá čo dodať. Nakoniec, na chvíľu ani nikto ďalší… preto Ježiš pokračuje. Hovorí o večnom domove a o všetkých tých veciach, o ktorých aj my budeme chcieť počuť, keď budeme zomierať. 

Ježiš má talent hovoriť potešujúce veci bez toho, aby plnil uši poslucháčov sladkými, zbytočnými frázami. (viacerí kazatelia Slova Božieho by sa mohli inšpirovať…) Hovorí o svojom odchode aj o tom, že ide pripraviť cestu. A podľa Jeho slov by Jeho učeníci tú cestu mali už poznať. A kto sa v tej chvíli ozve? Tomáš! 

Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?  Ježiš mu odpovie a ja sa v tej chvíli cítim ako na vrchole hory, s veľkolepým výhľadom na svet.  Ja.   Ja som.   Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. 

Tomáš je zase sám sebou. Samostatne rozmýšľajúci, hľadajúci porozumenie toho, čo sa okolo neho deje. Skúmajúci slová, vyžadujúci odpovede. Aj vďaka Tomášovi máme v evanjeliách jeden z ich najcitovanejších veršov. A ľudí, ktorí vám povedia, že to bola náhoda, že Tomáš je ten, ktorý mal problém s vierou, spokojne pošlite kade – ľahšie. Alebo im poraďte, aby si otvorili Bibliu a na Tomáša v nej sa konečne skutočne pozreli!

chcem sa dotknúť aspoň obruby Jeho rúcha

Prichádza na rad najznámejší príbeh Tomášovho života. Je nedeľa, keď bol Ježiš vzkriesený. Ženy šli ráno k hrobu, a potom aj dvaja z učeníkov. (dvaja, lebo ako hovoria Fíni, nechoďte sa sami kúpať do diery v ľade.) No ešte to nie je dosť a v ten istý deň sedia za zavretými dverami, lebo sa boja aj vlastného tieňa. Tomáš s nimi nie je, no už tu sa to začína. Ježiš totiž prejde cez zavreté dvere, povie pokoj vám a ukáže im ruky aj bok. Dýchnuc na nich im dáva Ducha Svätého (ten s vierou robí zázraky, verte mi) a dáva im poslanie. 

Kde je Tomáš? 

To by som tiež rada vedela. 

Objavila som rôzne názory a predpoklady. Schválne nehovorím “komentáre”, lebo toto asi zostane záhadou. Niektorí ľudia si myslia, že Tomáš sa jednoducho “odpojil”. Tiež som našla myšlienky o jeho prílišnom emocionálnom prežívaní, a ako to Ježišovo ukrižovanie nezvládol, ale sedí vám to na človeka, ktorý bol ochotný umrieť už pri návšteve Lazara? Mne teda nie. 

Možno je odpoveď v tom časovom úseku, v ktorom bol Tomáš preč. Sedem celých dní…. a na ôsmy znova medzi učeníkmi. Sedem dní je dôležitá doba, súvisí s niektorými židovskými predpismi… napríklad našla som teóriu, podľa ktorej práve Tomáš bol milovaný učeník pri hrobe, a keďže sa dotkol hrobu, potreboval sa rituálne očistiť. Tá bola asi najzaujímavejšia a našla som pár dôvodov, prečo som ju ešte neodložila. Sedem dní mimo ostatných však isto nie je náhodné číslo. Ale ako to bolo? To vie len Tomáš, Pán Boh a tí, ktorí sú v nebi a už im stihli položiť túto otázku.

Takže, na ôsmy deň je Tomáš spolu s ostatnými. Jasné, že ešte nestihne dvere zavrieť, už počuje, čo sa stalo! Ale vieme, aký je Tomáš. Chce veciam rozumieť, prísť im na koreň, a stále má otázky. Preto povie: Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. 

Ježiš predtým učeníkom ukázal svoje ruky aj bok, áno, stále má telo, aj keď sa udialo niečo, čomu by sme sa mali prestať snažiť rozumieť. Myslím, že práve toho sa Tomáš chytil vo svojom známom výroku. Bol neveriaci? Nie menej ako všetci ostatní. To je ako obviňovať Petra, že sa topil, keď kráčal po vode, a zabudnúť na tých ostatných, ktorí zostali prilepení v lodi. Niektorí ľudia prežijú sediac na gauči celý život, v obavách, čo všetko čo všade by sa im mohlo stať. A iní, ako Tomáš, Peter a ostatní, budú radšej hrdí na všetky svoje pády a jazvy z nich. (ako tie na kolene a na lakti z Lismore, keď sa v poriadnej rýchlosti strieskali z bicykla, ale aspoň na moment skutočne lietali….)

Vtedy sa znova medzi učeníkmi objaví Ježiš. Povie, pokoj vám, a potom zameria svoju pozornosť na Tomáša. Aké to je, predstava, že ste na jeho mieste a Ježiš sa sústredí priamo na vás? Nepohodlná? Lebo ak sa Boh na nás priamo nedíva, možno kde – tu čosi prehliadne, a takto je to dobre, takto sme spokojní. Ale naopak… všetci sa možno cítime ako neveriaci. Lebo ak je Boh Bohom, vidí vždy viac, ako by sme chceli. Ako by sme komukoľvek inému dovolili. A to vôbec nie je príjemné. Možno preto sme sa zasekli pri pomenovaní Tomáša ako neveriaceho. Lebo neveríme, že by nás mohol niekto vidieť bez všetkých masiek, pretvárok a nacvičených úsmevov, takých ako v hĺbke duše sme, a neodvrátiť sa od nás. Tomáša stále voláme neveriaci, lebo kvôli vlastnému nedostatku viery sme sa proste zasekli. 

Ale Ježiš sa pozerá a vidí Tomáša takého, aký stále bol. Odvážneho a hľadajúceho odpovede. Nič mu nevyčíta. (nakoniec, to neurobil ani pri ostatných týždeň pred tým.) Práve naopak. Je ochotný dať mu dôkaz. Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku!  Toto vraví Tomášovi, ktorý bol ochotný zomrieť spolu s Ním a Ježiš na to nezabudol. Je ochotný poskytnúť svoje vlastné rany na tele ako dôkaz pre učeníka, ktorý sa pýtal na cestu do večnosti. A potom dodá,  nebuď neveriaci, ale veriaci!

Ježiš chce potvrdiť Tomášovu vieru, chce odpovedať na jeho otázky a poskytnúť mu to, aby Ho nasledoval aj naďalej. Lebo Tomáš Ho sprevádzal tri roky po krajine a to by bez viery a bez nádeje nešlo. Jeho aktuálne pochybnosti sa týkali vzkriesenia, a to Ježiš vyriešil. A ak sme my fixovaní na nedostatok namiesto toho, aby sme boli sústredení na Božie pôsobenie, niečo nie je v poriadku. To naša, nie Tomášova viera potrebuje napraviť.

Nezabudnime, otázky, pochybnosti a pády sú v poriadku. Bez nich by nebola viera. Podstatné je, že po každom pristaní na zem znova vstaneme a znova skúsime lietať.

POZNÁMKY

Viem, že som nespomenula to krásne Tomášovo vyznanie „Pán môj a Boh môj“. Dovolila som si ho vynechať – pre tentoraz – keďže mi neprišlo ako niečo prekvapivé, ale ako prirodzená vec, ktorú by Tomáš povedal. Ale hlavne – za tými slovami je viac a súvisia s jazykom, v ktorom boli povedané. Asi to nebola hebrejčina, keďže tam, ak to správne chápem, to „môj“ pri slove Boh neexistuje – Boh je jednoducho Boh a je Boh všetkých a všetkého. Monoteizmus v praxi. A asi to nebola gréčtina, ale aramejčina… a celkovo, je toho za tými slovami viac, čomu sa dá venovať, a ja som to nechcela robiť narýchlo. 

Ďalší moment, ktorý nenapadol mne, ale našla som k nemu vysvetlenie. Bol Ježiš nahý, keď sa ukázal učeníkom? Neberte to ako neprístojnú otázku – stačí si všimnúť, ako často boli nahí rybári pri vykonávaní svojej práce, a tiež ako sa to vnímalo v čisto mužskej (alebo v iných súvislostiach v čisto ženskej) spoločnosti. Ale v tomto momente – nie – Ježiš nebol nahý, ale mal ten najspodnejší odev a to vrchné rúcho sa podľa všetkého dalo odsunúť do strany. Alebo úplne odložiť – ako to urobil pri umývaní nôh učeníkom. Aj na toto by sa zišlo pozrieť viac. 

Dotkol sa Tomáš Ježiša? Mnohokrát na obrazoch a na ikonách je to takto zobrazené, ale napísané to nie je. Ja som skôr presvedčená, že nie – keďže vyznal vieru v Ježiša ešte skôr, ako by k tomu dotyku došlo – ak sa to vôbec stalo. Ale pokojne o tom rozmýšľajte samostatne, možno prídete na niečo, čo som si ja neuvedomila alebo nenašla. 

K Dvanástim – aj keď nerada používam veľké D (ktoré v origináli nie je), ale aby bolo jasné, že hovorím o učeníkoch – ono to nie je úplne jasné, kto tam patril ani podľa tých synoptických zoznamov (Matúš, Marek, Lukáš) ani podľa toho, ako to spomína Ján. Všimnite si napríklad to, ako sa Judáš obesil pred Ježišovým vzkriesením a hneď v Lukášovom evanjeliu (24,33) sú spomínaní jedenásti. Tomáš nimi bol alebo nie? Myslím si, že tu nejde o nepresnosť pisateľov, skôr o to, že tí konkrétni Dvanásti neboli od začiatku do konca tí istí. 

Ešte som objavila – práve v súvislosti s Tomášom – že práve Jánovo evanjelium operuje so slovom „viera“ a „veriť“ najčastejšie z evanjelistov. Ak najbližšie nebudete vedieť zaspať, môžete hľadať všetky súvisiace miesta..