Tento príbeh sa začína chaosom. 

A tým myslím chaos na Božej strane, aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá. Boh hovorí Eliášovi, svojmu drahému prorokovi: Zober sa a odíď do Sarepty, ktorá patrí Sidonu, a usaď sa tam. Prikázal som tam totiž jednej vdove, aby sa o teba starala.

o kom to vlastne hovorím?

Eliáš, teda ten prorok, ktorého Boh kamsi posiela, bol celkom osobitý. Ak by ste všetkých prorokov Biblie chceli zaradiť do šuflíkov, Eliáš je ten, ktorý by trčal z každého a namiesto toho by zostal sedieť hore na skrini. A táto situácia k nemu samému sedí úplne príkladne. Totiž, ešte pred tým bol Eliáš hlasom, čo poburoval kráľa. Nabehol si pred Achába – tak sa ten kráľ volal – a z mosta doprosta mu povedal:  V tejto krajine nebude dážď, kým nepoviem ja. 

Viete si asi predstaviť, s akým pochopením sa táto správa stretla na najvyšších miestach… Eliáš preto na Božiu výzvu odchádza k potoku, kde chvíľu má prísun vody a mäsa. No nie na dlho, preto prichádza čas na ďalší plán. A ten plán znie ešte zvláštnejšie, ako ten predchádzajúci. 

Plán je to zvláštny z viacerých dôvodov. Sarepta patrí k Sidonu, to čítame v texte, a Sidon je mesto vo Fenícii. Obyvatelia krajiny boli celkom slušní objavitelia a moreplavci a so slušnosti ku všetkým miestnym bohom v krajinách, kam sa dostali, ich uctievali všetkých. Akí zdvorilí ľudia, že? 

 Alebo počkať. Ak sa na to pozrieme z pohľadu jedného národa, ktorý je zaviazaný uctievať jedného jediného Boha – ani nie. Ale ak tomu neveríte, je veľmi náročné vám to vysvetľovať. Preto tento Boh niekedy prestane vysvetľovať… a radšej nám ukáže. 

Ďalšia vec, ktorá je podivná na tomto pláne, je vdova. Ach, kde len začať? Je z fénického národa a zoznam jej bohov je určite dlhší, ako Eliášov. Nemá manžela, ktorý by ju živil a v ktorého prítomnosti by bolo v poriadku pohostiť aj nejakého iného muža. A už som spomínala, že je žena? Žena, čo sa má postarať o muža? Ak by to nebol Boží plán, možno by som sa opovážila povedať, že tento plán znie veľmi divne…. A to sme ešte neskončili. 

nie je plán ako plán

Kameň úrazu je podľa mňa v tom, že Boh síce hovorí prikázal som vdove, aby ťa živila, no keď Eliáš dorazí na miesto, vdova nevie o ničom. – ČO prosím? Ja sa mám starať o teba? Ja som vdova a ty si muž, ktorému sa asi niečo prisnilo. 

Asi tak by znela jej odpoveď, ak by na ňu Eliáš šiel priamo. Ale tak veci povedané neboli. Slovo prikázať má v hebrejčine širší význam – znamená aj vymenovať, ustanoviť, stanoviť, dosadiť, ale hlavne – určiť. A čo je dôležité pre náš príbeh: niekedy sa to môže diať aj bez toho, aby o tom tá konkrétna osoba vedela. 

Eliáš najprv žiada vodu, potom po kladnej odpovedi chlieb a potom ju ubezpečuje, že bude mať dosť. Eliáš tomuto Božiemu spôsobu určenia rozumie.  

Pri tom sa trocha zastavíme – myslím otázku, ako niekto môže prijať Božie inštrukcie? Napríklad táto vdova, ktorá žila v inom národe, verila v iných bohov? Mohlo sa niekomu mohlo niečo snívať, to je celkom častý spôsob, ako Boh vstupoval do ľudských plánov. Niekto iný zasa mohol mať víziu alebo predtuchu. Alebo sa to mohlo stať ako oslovenie Svätým Duchom, napríklad tým, že – možno ani sama nevie prečo – bola milá k úplnému cudzincovi. Občas aj my môžeme mať také impulzy, ktoré sa spätne ukážu ako správne.  Nevieme prečo, občas nám niekto sadne alebo naopak… a potom, v spätnom zrkadle, v tom vidíme význam. 

Tieto veci sa diali a dejú stále. Znamená to niečo? Môžeme z toho čosi vyvodiť? Skúsim napríklad: keď Boha počujeme vo svojom vnútri, nepotrebujeme Ho počúvať v Biblii… 

Och, ako to znelo? Lebo mne sa tá veta zasekla medzi zubami… a predsa, mnohí ľudia hovoria o Bohu ani nie tak na základe Jeho slova a Jeho konania, ale svojich vlastných pocitov. Aby sme si rozumeli, ja proti pocitom nemám nič. (dokonca aj ja občas mám pocity 🙂 )Ani proti intuícii, snom a všetkým tým zvláštnym veciam, Kdeže! Okolo nás existuje duchovný svet, ktorý je oveľa bohatší a komplexnejší ako si my uvedomujeme. A občas z neho môžeme čosi zahliadnuť, uvedomiť si, pochopiť. 

Lenže na tom samom sa nedá budovať. Lebo nielenže to nestačí. Ale hrozí tu jedno existenčné riziko – a to, že namiesto na Boha sa budeme spoliehať na seba. Tvoriť si svoje vlastné pravidlá. Ospravedlňovať veci, ktoré sú.. úplne odveci. A v pýche skončíme v tme ako ten, ktorý najprv vo svojom mene nosil svetlo.

Takže, Boží plán? To, čo na prvý, ľudský pohľad vyzerá ako zvláštne naplánovaný chaos, je z toho Božieho pohľadz precízne naplánovaná akcia. Mnohokrát to nevidíme v príbehoch, ešte ťažšie to vidíme v našich vlastných životoch. Ale dnes rozmotáme aspoň ten príbeh – ako ubezpečenie aj pre nás osobne. Dúfam. 

vitajte, a nech sa páči, poďte ďalej

Vdova nie je ten najlepší človek na to, keď tu máte hladného proroka bez majetku, na úteku z cudzej krajiny. On a však bola ochotná pre neho urobiť niečo, čo asi často nerobila – nie preto, žeby nechcela, ale ak viete niečo o vdovách, ktoré nemá kto živiť, tušíte aj odpoveď prečo.  

Lebo viete, v Novej Zmluve sa píše, že sme asi nevedomky pohostili už aj anjelov. A tí anjeli prichádzajú občas ako vzácni a vítaní hostia, občas sú to ľudia z nášho duchovného života, občas ako hladné špinavé rómske dieťa na parkovisku pri Tescu. A občas ako divní ľudia, čo hovoria príliš priamo a stále niekomu ležia v žalúdku. Ako Eliáš. (lebo pri tom ste mali myslieť na Eliáša… a nie na mňa.)

čo je moje patrí aj tebe a naopak

A prečo nás to zaujíma, keď sme sa chystali hovoriť o vzkriesení? Lebo to je spôsob, ako si Boh pripravuje podklady pre zázrak. Cudzia krajina, iní bohovia, žena čo nemá dosť ani pre seba a svojho syna. A hladný prorok. 

Mimochodom, poznámka – existuje rabínska tradícia, ktorá hovorí o ďalšom dôvode, prečo bol Eliáš poslaný k vdove do Sarepty. On mal vraj mal problém s prijímaním pomoci od druhých. Nerád sa spoliahal na nikoho iného okrem seba… a tak Pán Boh usúdil, že porieši viac vecí naraz. Vdove chystá budúcnosť, izraelskému národu tiež….a prorokovi lekciu. Múdry už je, ale evidentne príliš samostatný. A pritom naše životy sú stále spletené so životmi iných a nejde vždy o to, že my sami momentálne máme dosť, ale Boh má dosť. A občas si na naše obdarovanie – namiesto toho, aby to urobil priamo – použije ľudí. 

Eliáš prijímal stravu a strechu nad hlavou od fénickej vdovy. Mojžišovi tiež prišla záchrana od pohanskej ženy.  Myslíte si, že čistou náhodou silných významných mužov v izraelských dejinách zachraňovali ženy?  Boh vie, čo robí… len my sa to občas rozhodneme prehliadať. Aj keď napríklad hovoríme o jeho Synovi a prehliadame tie ženy, ktoré Ho doslova živili a boli pri Ňom (na rozdiel od tých ospevovaných dvanástich) od začiatku až do konca. (a ešte aj potom.)

prečo dobré veci nemajú dlhé trvanie?

A potom vdovin syn ochorel. Pozrite si všetky preklady toho textu a uvidíte, aká vážna, náhla a devastačná bola tá choroba. Veci sa diali tak rýchlo, že jeho matka nestihla urobiť nič a zrazu jej syn ležal pred ňou bez známok života. 

Takéto veci sa vtedy stávali, častejšie ako teraz. A mne napadla úplne arogantná vec. Eliáš ich zachránil už raz, vďaka nemu ani vdova ani jej syn nezomreli od hladu. Áno, jej syn zomrel teraz, ale či by tá vdova nemala byť vďačná za to, čo už predtým dostala? Ľudia v tej dobe jednoducho zomierajú, a nemala by s tým byť vyrovnaná? A byť rada, že jej bolo dopriate pár ďalších dní so synom? 

Nie. 

Nie, nemala. 

Aby som bola jasná, vďačnosť je viac ako v poriadku! Neznamená však, že kvôli vďačnosti nemáme chcieť niečo viac. Predstavte si ženu, ktoú manžel pravidelne mláti. Jeden večer, modliac sa, povie – vďaka, Pane Bože, že ma nezbil dnes. A to by malo byť všetko? To by malo naozaj byť všetko, čo povie Bohu, čo od Neho očakáva?!?

Kdeže. 

prameň dobrých vecí je stále v ponuke 

Naše problémy možno nie sú stále tak extrémne – ale! – vďačnosť nás nemá zastaviť v tom, aby sme chceli zmenu. Vďačnosť neznamená, že sme úplne kompletne definitívne spokojní s tým, čo máme, a nechceme viac. Nehovorím o nenásytnosti, nereálnych požiadavkach alebo o lachvatosti (milá spisovná slovenčina, ako to, že nemáš pre slovo “lachvatosť” úplne vhodný ekvivalent ?). Hovorím o tom, že veci sa majú meniť. Celý svet sa má meniť! Máme tu zdroj dobrých vecí a ak to dobro nechceme prinášať do sveta, aký má potom zmysel? A kde inde by sme mali začať, ak nie vo vlastnom živote? Nie egoizmus, nie sústredenie sa sami na seba a už vôbec nie nevďačnosť. Ale nádej. Dôvera, že veci môžu byť inak. Lebo na začiatku to bolo inak a tu je Niekto, kto aj cez nás pracuje, aby sa všetko nie dobré dalo znova do pôvodného, dobrého stavu. 

Tá vdova si nepovedala, ako dobre, že sme so synom nezomreli od hladu už dávno. Namiesto toho synovu smrť vyčíta Eliášovi. A ten koná presne tak, ako by v jeho prípade konal Boh. 

Môžeme diskutovať o tom, čo všetko je v poriadku Bohu povedať a ako veľmi úprimní a otvorení sa dá byť, s tým, že budeme stále úctiví… ale tento moment nie je chvíľa na diskusie. Eliáš berie vdovinho syna, odchádza s ním tam, kde u vdovy býva a modlí sa zaňho. Aj jeho modlitba znie trochu ako výčitka, ako keby nemohol uveriť, že Ten Tam Hore chce toto dopustiť. A má pravdu…! Pravdu, ktorú by zdvorilejší človek možno prehliadol. Lebo Boh to dopustiť nechce. Možno občas z našej cesty neodstráni niečo, na čom sa potkneme, no keď stratíme rovnováhu, Jeho ruka je pripravená nás podržať. Lebo presne o to tu celý čas šlo. 

O čo? O to, čo povedala vdova vo chvíli, keď jej Eliáš doniesol jej syna znova s bijúcim srdcom. Teraz som spoznala, že si Boží muž a že Jeho slovo v tvojich ústach je pravdivé.

áno, majte osobný záver

Áno, môžeme si to vztiahnuť aj na seba. Cíťte sa pokojne trochu ako Eliáš, alebo rozmýšľajte ako vdova. Alebo sa na seba pozrite ako na vdovinho syna, niekoho, okolo koho sa deje tak veľa…! Lebo z akejkoľvek pozície sa pozriete, stále nakoniec uvidíte premyslený plán. A za ním Toho, ktorý plánuje, predvída a je prichystaný aj na nemožné. Ak sa budeme dívať, uvidíme Boha tak, ako sme Ho možno ešte nevideli. A tuším, že… presne to On chcel.

POZNÁMKY

Mimochodom, viete, ako je jasné, že Eliášovo proroctvo o daždi na úvod kapitoly (1.Kráľov 17) je od Boha? Nie je to tam povedané priamo, ale všimnite si Božiu reakciu na Eliášov život v tom momente: stará sa o neho. 

Pre všetkých, ktorým poznámky o hladnom špinavom rómskom dieťati prídu ..hm, nie úplne vhodné  – možno. Máte právo na svoj názor aj na svoje hranice. A pokojne si ich príďte konfrontovať na miesta, kde také deti stretávame permanentne… a okrem drobných a nejakého jedla netušíme, čo sa s tým dá robiť. Pokojne sa spýtajte sociálnych pracovníkov alebo na podobné veci, lebo asi si stále myslíte, že nejaký systém pre ne funguje… a popri tom, ako uvidíte realitu, možno aj niečo zmeníte. 

Hebreské slovo  „tsavah“ (צָוָה) sa často prekladá ako príkaz. Preto ďalšie miesta – v slovenčine ich zvyčajne prekladáme rovnako alebo veľmi podobne, no možno použitie slova vám trocha rozšíri pohľad. Všimnite si hlavne to, že nie vždy (alebo vôbec?) je z Božej strany očakávaný súhlas:   1.Samuelova 25,30 . Žalm 33,9 . Žalm 78,23 . Žalm 148,5 . Izaiáš 5,6 . Izaiáš 45,12

A čo tie slová ženy o pripomenutí viny? (sú teda v biblickom texte, ak ste čítali). Múdrejší ľudia ich interpretovali týmto spôsobom: Kým si sem neprišiel, Boh by hodnotil moje činy v porovnaní s miestnymi ľuďmi a ja by som bola uznaný za hodnu. Teraz, keď si ty, ktorý si spravodlivý, prišiel ku mne, Boh hodnotí moje skutky v porovnaní s tvojimi, a tak si Mu pripomenul moje hriechy a môj syn zomrel. 

A prečo to chlapcovu smrť Eliáš berie tak osobne a dramaticky? Lebo v jeho chápaní (a nevidím dôvod, prečo by to chápanie nemohlo byť aj naše) – ak vám niekto otvorí dom – a prijme vás doň – aj vy ste zodpovední za to, aby sa mu darilo.