Nápad na tento blog ku mne prišiel dávnejšie. A pamätám si aj to, že vtedy už bolo už po advente. Bolo to v Prahe, keď som som kráčala po Anenskej ulici. A tam som si povedala, že ak sa tak pekne môže volať ulica, ja si tiež to pomenovanie požičiam.

Rovnako ako ulica, aj advent majú kam zaviesť bez ohľadu na to, aký je dátum.  Lebo advent nie je len o dátume, ale o nastavení srdca. Ak stále čakáte, váš advent sa stále neskončil.

Advent hovorí o čakaní… a Anna? Anny spomínané v nadpise sú dokonca dve. Jedna je Samuelova matka; žena, čo dlho nemala deti a veľmi ju to trápilo. Druhá je Anna, ktorá prišla do chrámu, keď tam bol predstavený malý Ježiš. Obidve sú zo skupiny žien čakajúcich a v tomto sa s nimi vieme stotožniť. Čakáme na Ježišov príchod vo veľkom (druhý príchod), ale aj v malom. Ježišov vstup do našich osobných príbehov. Strácame Ho často po ceste a potom Ho hľadáme znova a znova.

Anna Prvej Zmluvy

Anna bola jedna z dvoch žien muža menom Elkána. Ak by ste ich náhodou nevedeli rozoznať, ona bola tá bezdetná. Bez ohľadu na to ju však jej muž miloval a pred tou druhou dokonca uprednostňoval (čo ale tiež nie je fér, aby som bola úprimná). V tých časoch, ak žena nerodila deti, bolo to zlyhanie na celej čiare, dokonca sa dalo povedať – zlyhanie zmyslu jej existencie. Z pohľadu Bible  vieme, že hlavným zmyslom manželstva nie sú deti; ani bez nich tento vzťah nestráca na dôležitosti a na význame. A na požehnaní tiež…. Ale to sa medzičasom kdesi stratilo. Akokoľvek, Anna deti nemala a nesmierne ich chcela.

Tak potom aký postoj zaujať k Anninej túžbe? Poradiť jej, aby sa uspokojila s tým, čo má, a neprosila od Boha to, čo jej nechce dať? To, čo žiadala, bolo veľa…. Môžeme chcieť niečo viac, ako máme? Môžeme. Nemali by sme sa uskromniť a povedať si, mám iného dosť? Nemali. Smieme Boha otravovať s tým, po čom túžime? Smieme. A dokonca viac, ako smieme! On doslova čaká, kedy Mu to všetko vysypeme! (niežeby nám dal kedykoľvek čokoľvek. ale chce od nás úprimne počuť, čo chceme. a chce nám na to odpovedať.)

Vtedy sa chodilo Bohu obetovať do Šíla, obetníkom bol tradične otec rodiny a obete sa diali spôsobom, niečo dám na Boží oltár a niečo zjem na Jeho slávu (nech mi znalci Leviticu to zjednodušenie odpustia). A keď sa už aj niečo zjedlo aj popilo, Anna sa oddelí od jej rodiny, vkĺzne do chrámu a modlí sa. Ale ako by som to povedala… nemodlí sa klasicky, ako keď niekomu na ulici v krátkosti poviete, ako sa máte. (áno, myslím si, že mnoho ľudí sa modlí k Bohu spôsobom, ako keby to bol len ich vzdialený známy, držia si nejaký podivný odstup a zamieňajú si to s úctou.) Anna k Bohu hovorí spôsobom, ako keď sa stretneme s najlepším priateľom alebo priateľkou. Vysype všetko, čo má na srdci. Nekontroluje svoj prejav, usedavo plače, je zúfalá, vyčerpaná, prázdna a rovnako plná horkosti, nemá slov a chce sa jej kričať. Kňaz v chráme si dokonca myslí, že je opitá, lebo Anna pohybuje perami bez toho, žeby z nich vychádzali nejaké slová.

Bože, ak mi dáš syna, ja ho dám znova Tebe naspäť; zasvätím ho Tebe. Dohoda? Ak by sme videli duchovný svet; myslím viac ako ho vidíme teraz, okolo Anny by to v tej chvíli bolo preplnené svetlom a anjelmi. Tieto veci nám síce unikajú, ale Boží hlas počujeme. Kňaz Éli v Jeho mene nakoniec hovorí: Anna, choď v pokoji. Budeš mať, čo si chcela. A naozaj. Krátko po príchode domov Anna počala a porodila syna menom Samuel. Ako sľúbila, dala ho Bohu znova naspäť, zasvätila v chráme a dopriala mu to, čo bolo dopriate jej. Možnosť priateliť sa s Niekým, kto rozumie tvojim slovám aj keď ich ani ty sám nevieš vysloviť.

Tá druhá Anna bola už vdova dlhé roky. Bola vydatá, ale manželstvo si užívala len sedem rokov (poprosím vydaté ženy, aby sa pri slove „užívala“ nesmiali tak nahlas). No a potom, namiesto čajových večierkov, pestovania zeleniny alebo ohovárania susedov, bola v chráme. Správne počujete. Nevychádzala z chrámu, tak ako niektorí ľudia nevychadzajú z roboty alebo z krčmy. Nemyslím si, že je to popis toho, kde žila, ale kde sa hlavne zadržiavala a čomu sa venovala. Viete, muži prichádzajú, muži odchádzajú, ale láska k Bohu – to je už iný level.

Anna bola prorokyňa, to som už spomínala? Príde mi to neskutočne premyslené a pôvabné, že to Boh takto zariadil. Prorok doslova znamená Boží hovorca. (v tomto prípade hovorkyňa.) Hovoriť v Božom mene – o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Výnimočné povolanie a ešte lepší Zamestnávateľ! Ale späť k téme. Určite ste si všimli, že Anna bola prorokyňa a žena v jednej osobe. Viem si živo predstaviť niektorých „zbožných“ mužov, ktorí nad tým krútia hlavou a snažia sa vysvetliť, že to isto nie je tak, ako to je napísané. Stále sú na svete kresťanské spoločenstvá, kde si ľudia myslia, že žena nemôže hovoriť v mene Božom. Tak čo s Annou? Je vdova, žila s mužom, tak potom vážne asi bude žena. To znamená, že nemôže byť prorokyňa. Je to správny preklad gréckeho originálu? Určite nie. Možno nájdeme nejaký iný rukopis, kde to bude inak. (napríklad niečo zo 14.storočia?) Alebo si povieme, že toto bola výnimka, čo potvrdzovala pravidlo?

Keď sa o tomto texte káže, tak sa to často vynecháva. Niečo v štýle, – už keď musím prečítať biblický text, tak musím…ale hovoriť o tom nebudem!-  Anna bola žena a prorokyňa, Božia hovorkyňa v jednej osobe. A mne sa to  páči, neskutočne! Do partie mužov ako Božích zástupcov Duch Svätý vsunie ženu. Práve kvôli takýmto lahôdkam hovorím – Bibliu sa nedá nemilovať.

A Anna videla Ježiša. Bol ešte len malé bábo, a aj Jeho rodičia asi vyzerali dosť obyčajne, ale ona to vedela. Všetky informácie, proroctvá, Boží hlas a aj to, čo videla na vlastné oči, sa poskladalo dohromady, cvak, všetko spolu sedí. Anna pristúpila k mladej dvojici a možno Ježiša vzala na ruky, usmiala sa na rozkošné bábätko a tešila sa, že vidí, ako sa idú meniť dejiny. Annin prístup mi pripomína úsmevy starších žien, keď sa v kostole krstili malé deti. Nemuseli byť ich vlastné, aby sa z nich tešili. V tomto smere som mávala v kostoloch veľa takýchto Anien (a áno, niektoré z nich boli aj prorokyne. dar totiž môžete používať aj bez toho, aby ste vedeli, že ho máte.)

Obidve tieto Anny čakali na príchod dieťaťa. Prvá na vlastné, druhá síce na dieťa inej ženy, ale to je tak trochu aj jej (aj naše). Obidve vedeli, že to očakávané dieťa nie je len ich. Tá druhá – jasné, veď ho neporodila, ale vedela to aj tá prvá. Dieťa (každé dieťa) je dar. Nie niečo, na čo máme právo, lebo to nie je len nami. Akékoľvek sú mená v rodnom liste, ak by nebolo dané Zhora, tak by to – jednoducho a jasne – nebolo. Ale v tých príbehoch Zhora dané bolo, chvála Jemu, a obidve Anny sa dočkali.

Obidve Anny tak trocha vyčnievali z davu, čo je z môjho pohľadu jednoznačne kompliment. (lebo nie je chyba v tých, čo vyčnievajú, ale v dave, že je tak biedne rovnaký.) A ich chválospevy sa v prejave vyznačujú vlastnosťami, ktoré sa zvyčajne označujú ako mužské. Alebo poviem to inak. Silné v prejave.

Pri Anne prorokyni to bolo tým, kým bola a že to neskrývala.  Hovorila jasne, dala Ježiša do súvislosti s proroctvami, hovorila to všetkým v chráme a nečakala, kým jej niekto potvrdí jej názor. Lebo ona vedela. Proroci veci niekedy jednoducho vedia. Ich Zamestnávateľ to má pokryté..

Pri Anne, ktorá sa nakoniec dočkala svojho Samuela, je jej chválospev nielen spomenutý, ale aj zaznamenaný. A poviem vám, nie sú to žiadne milo sladké nudné slová. Annin chválospev si nezakrýva oči pred ničím, je vyzretý a má silu. Ako keď prejdete z vaječného likéru na slivovicu. (ospravedlňte moje prirovnanie….lepšie som ozaj nenašla)

V čom ešte sú príbehy týchto Anien spoločné? Zjednodušene, čakali, dočkali sa, tram ta dá! Ale nebolo to jednoduché. Mávam sklon biblické postavy vnímať dosť plocho, nejak pričasto pôsobia v mojej hlave ako bez života. Ako keby nemali emócie, čo by ich odviedli od Boha, a nebol pre nich problém čakať. Mne sa totiž stáva presný opak. No pri týchto Annách som z toho znudeného pohľadu vyšla veľmi rýchlo.

Robme to ako Anny. To, čo máme na srdci, máme Komu povedať. Nad ľuďmi, ktorým vadí naša prílišná emocionálnosť, sa ani nepozastavujme; ak sme ženy a sme úžasné presne také aké sme. Ak je to pre mužov, svet čaká na to, keď vynesiete na povrch niečo, čo máte len hlboko v srdci!  Nemajme zábrany hovoriť to, čo vieme. A prekračujme hranice. Myslím tie ľudské, vytvorené tými, ktorí vo svojej neistote potrebujú mať všetko onálepkované, ohraničené, zaškatuľkované. Sloboda potrebuje voľnosť. Tiež, používajme svoje duchovné dary, nech Duch Svätý vidí, že nám ich nedal zadarmo. A chválospev príde…a bude silný a prirodzený. Chválospev nášho čakania. Lebo veľké a krásne veci sú pred nami.