Jedna z vecí, čo nám v kuse dookola niekto ponúka v súvislosti s Bibliou, sú vzory. Jednoducho ľudia, ktorí mali inšpiratívny život a z ktorých si môžeme vziať príklad.
Ale pravda je, že v Biblii sú postavy, ktoré ako potencionálne vzory veľmi nepôsobia. Niežeby to boli zlí hrdinovia, nemravní, bezcharakterní, skôr naopak. Sú zbožní a vo svojej viere tak ďaleko, že máme pocit, že popri nich my nemáme šancu… Dívajúc sa na nich ani náhodou netušíme, čo by sme si od nich do nášho obyčajného života mohli vziať.
Hovorím “do obyčajného života”, lebo napríklad popri pobyte na púšti, jedeniu divných vecí a krstení samotného Ježiša väčšina našich životov, dní vyznie veľmi obyčajne.
Áno, hovorím o Jánovi Krstiteľovi.
Z použitia Jána ako vzoru som zaznamenala len veľmi málo. Skôr akési chabé pokusy, keď občas niekto zacitoval On musí rásť a ja sa umenšovať, a to je všetko. Ďalej tma. (nikto, koho poznám, nikomu inému nehovorí vreteničie plemeno!) S Jánom si nevieme veľmi poradiť.
Ale ja som presvedčená, že Ján nám toho môže ponúknuť oveľa viac! Viac, ako sa nám môže zdať na prvý pohľad. Nie, nejdem vás vyháňať na púšť ani vás nebudem presviedčať, že si máte obliecť čosi podivného, ale chcem vás presvedčiť, že tento zvláštny chlapík má potenciál urobiť aj naše životy – náš pôstny čas – trocha viac netradičným, menej nudným, menej ošúchaným, viac zmysluplným. Chcem vám dokázať, že v Jánovi ako vo vzore máme širšie možnosti, ako len dve citácie a tri pesničky o ňom.
A zvlášť to platí v pôste.

proroctvá
Začnem s jeho narodením. Zachariáš si myslel, že to s Alžbetou a ich čakaním na potomka už dávno zabalili. Ale niekto Hore mal úplne iný názor. A tiež sa mi veľmi páči ten moment, hm, povedzme že vykoľajenia, s ktorým ľudia okolo nich počúvali informáciu, v akom veku sa Alžbeta stane matkou! A tiež to načasovanie, šesť mesiacov predtým, ako počala Mária, a vďaka ich mamám sesterniciam sa Ján a Ježiš poznali už z bruška. (to je ale rodinkárstvo)
A teraz si to vezmime osobne. Rozmýšľali ste nad tým, prečo ste na svete? Ste očakávané dieťa, alebo skôr nečakané prekvapenie? Prečo Boh chcel, aby ste zaujali svoje miesto? Ako vás vítali? Viete, kto sa za vás modlil ešte skôr, ako ste sa narodili? Poznáte svoju rodinu z hľadiska duchovného dedičstva? Čo zažívali, čo prekonávali? Ako im Boh pomáhal, aké sú ich príbehy? A ako sa ich skúsenosť preliala do vášho života, vašej viery? Aké slová zazneli napríklad pri vašom krste alebo aký konfirmačný verš ste počuli, keď ste dostávali to požehnanie? V sprievode akých slov ste vstúpili do manželstva?
Ja si totiž nemyslím, že len pár ľuďom venuje Boh takú pozornosť, ako Jánovi. Myslím, že rovnako ju venuje všetkým. Sme perfektne naplánovaní, a aj to, že nás možno neplánovali ľudia, neznamená, že nás neplánoval Boh. Nájdite niečo, čo je pre vás jedinečné, čo menilo váš život a čo má potenciál meniť ho ďalej… pýtajte sa a hľadajte.

priamosť, otvorenosť, jednoznačnosť
Keď Ján začal verejne kázať, nevolil, povedzme že, klasický postup. Pod tým pojmom myslím to, čo je pre nás časté. Čaká sa od nás, že mladší budú mať úctu k starším bez ohľadu na ich názory, život, charakter, čokoľvek – len kvôli tomu, že sú starší. Alebo tak isto postavenie alebo peniaze. Stretla som pár veľmi bohatých ľudí, ktorým nikto nehovoril nič priamo a jasne, ale namiesto toho ich všetci obchádzali ako maľované vajíčko. A som presvedčená, že takéto veci sú skôr na škodu. Prečo? Lebo vidím Jána a vidím, ako to on robil inak.
Od farizejov až po prostitútky, pre všetkých mal rovnakú správu. Ľudia si často myslia, že k ľuďom sa treba správať inak, podľa všetkých tých spomínaných atribútov, a ešte to prezentujú ako úctu, ale ja nemôžem súhlasiť. Ak by bol takýto Ján, znamenalo by to, že duchovné autority, čo ho vyhľadali na púšti, by nepočuli kompletnú zvesť. A to by bolo škoda. Ja viem, veci o sekere priloženej ku koreňu by sa dali povedať aj miernejšie. Tie reči o tom, ako nemá zmysel, že sú Abrahámovi potomkovia, a to, o vreteničom plemene! Ach jaj, to bolo nevhodné! A kruté! Podľa nás. Ján vedel, že iné je podstatné. Chcel, aby si jeho poslucháči uvedomili, dobre uvedomili, o čom hovorí. Aby vnímali vážnosť toho, čo sa deje a čo im Boh ponúka.
Áno, jeho prejav namiesto decentného záhradníčenia pripomína bagrovanie. Ale na druhej strane, Ján Krstiteľ sa rozprával s kýmkoľvek. Pri nikom nepovedal, že nie je schopný spásy, že nemá právo, že jeho možnosti sú obmedzené. Aj keď mal okolo seba peknú zberbu! Nerobil rozdiely medzi majetnými a chudobnými, medzi vplyvnými ľuďmi a medzi tými, ktorí splývali s davom. Rovnako ostrý aj rovnako otvorený bol pre všetkých.
A moja rada v súvislosti s tým? Buďte aj v tomto viac ako Ján, priami otvorení a jednoznační. Dobrá rada? Ak máte niečo také v povahe, tak vás to dokonca potešilo; ale to nie je všetko, čo k tomu chcem povedať. Každá minca má dve strany, a preto – ak budú nejakí iní ľudia kruto priami, otvorení a až nepríjemne jednoznační k vám, neurážajte sa. Nezdúvajte sa, nerobte grimasy, neprepnite sa hneď do obranného stavu a neútočte späť. Berte to radšej ako požehnanie, lebo, na rovinu, niektorým záhradám nepomôžu tančeky s motykou. Na niektoré záhrady fakt treba bager.

nenanucovanie
Ešte som nespomenula, kde Ján Krstiteľ pôsobil. Z toho pohľadu, že (predpokladám) chcel, aby ho bolo počuť, si nevybral to najlepšie miesto. Čo by na to povedali jeho mediálni poradcovia, ak by teda nejakých mal? Asi by už dávno dobrovoľne dali výpoveď.  V tejto spoločnosti, keď niekto chce, aby ho počuli, hľadá priestor v médiách, hľadá veľké publikum a ešte skôr, ako začne hovoriť, strhne na seba trocha pozornosti naviac. Ale Ján? Ten sa odsťahoval na púšť. A aha, pozrite sa, tí, čo ho chceli počúvať, si ho aj tak našli!
Toto nie je výzva, aby sme sa niekam schovali. Toto je povzbudenie. Totiž nie všetci majú v povahe schopnosť oslovovať ľudí na ulici alebo spontánne rozprávať o svojej viere. Mnohí sa to vedia naučiť, ale pre niektorých to stále bude niečo veľmi neprirodzené, nanútené… ako keď vám na dvere zazvonia jehovisti. A práve pre tých ľudí, čo sa nevedia len tak podeliť o svoju vieru, ako hovoriť o Bohu v rodine a strhávanie pozornosti na seba tiež nie je ich šálka kávy, je Ján výborný príklad.
Ján je odľud, povedali by sme. Káže na púšti, a to sa nám na prvý pohľad zdá rovnako efektné, ako kázať kostiam na cintoríne. Ale v evanjeliách ho predsa len vidíme obklopeného davmi! Ako si teda pritiahol ľudí? Podľa Jánovho príkladu odporúčam, ak chcete zapáliť ných ľudí, musíte najprv horieť vy sami. Kontrolujte svoj vlastný plameň. Neriešte, ako pôsobíte na iných, riešte svoju vieru. Veď logicky – plameň je jednoducho horľavý sám od seba, netreba ho povzbudzovať, motivovať, nič podobné. Plameňu stačí, aby horel. A vtedy zapáli všetko, čo je v jeho dosahu.
A ako riešiť plameň viery? Spýtajte sa Boha, nech vám ukáže vaše medzery. Alebo ak máte tej odvahy viac, spýtajte sa svojej rodiny (pre mnohých ľudí je to ťažšie, ako sa pýtať Boha). Odložte svoj pocit dokonalosti a neomylnosti a uvažujte, ako vaša viera pôsobí na iných. Ak napríklad máte dospelé deti, čo chodia do kostola tak nanajvýš na Štedrý večer, netvárte sa, že je to vina vašich zaťov, neviest, náročných šéfov v práci, lesných škriatkov a podobne. (Spytovanie svedomia a branie zodpovednosti je lepší prístup.)
Robte to ako Ján Kristiteľ. Netlačte nikomu vlastné názory, ale na druhej strane, ani ich neskrývajte. Buďte pripravení hovoriť. Teda, povedzte, čomu veríte. Nejde o slová, len buďte sami sebou, ako Ján. Úprimne, a v láske.

odriekanie
Na začiatku som písala o tom, aké ťažké je pre nás napodobňovať niektoré vzory. Jánovo obliekanie a stravovanie je úplne ukážkový príklad! Viete to? Tento svojrázny priamy kazateľ jedol kobylky a poľný med. Na sebe mal šaty zo srsti tiav (ak si dobre spomínam, tieto zvieratá dosť smrdia) a zaklincoval to koženým opaskom. Ak otázka znie – toto máme napodobniť? – tak odpoveď bude – ani náhodou! Nejde totiž o to, čo konkrétne si Ján kládol do úst alebo obliekal, ide o striedmosť.
Zabudli sme na odriekanie, sme tak slobodní, že sa ničoho nechceme vzdať. Práve naopak – hľadáme nové a nové možnosti, rušíme obmedzenia, pravidlá, hranice… a na konci stojíme s prázdnymi rukami. Lebo máme všetko, čo sme kedy chceli, ale v skutočnosti nemáme nič.
Práve pre to všetko striedmosť odporúčam ešte viac. Aspoň počas pôstu. Nič veľké na úvod netreba, stačia jednoduché veci. Odrieknuť si kávu, alebo aspoň cukor v nej. Vzdať sa počas pôstu akýchkoľvek nákupov šiat. Prestať chodiť na pivo, alebo ho vymeniť za niečo nealkoholické. (veď ak nákupy, tak aj pivo!) Prestať hrať akékoľvek hry. Ani len tetris nechyťte do ruky! Nechodiť nakupovať v nedeľu. Prestať pozerať televíziu, alebo to obmedziť na hodinu denne. Alebo ďalšia veľká výzva – počas pôstu si nekupovať bulvár! (aj keď to by bola múdra duchovná investícia po celý rok.)
Čo poviete? Dokázali by ste to? Nie preto, aby ste si urobili život viac obmedzeným, ale naopak – aby ste si rozšírili možnosti! Keď si svoj čas a pozornosť nebudete zahlcovať niečím z vyššie vymenovaných možností, uvidíte mnohé iné. A ešte, to, čo máte, si viac užijete. Stavím sa, že Ján Krstiteľ si tie kobylky vedel poriadne vychutnať, a o poľnom mede vedel viac, ako my všetci dokopy! To je moja osobná skúsenosť – vďaka potravinovým alergiám mám jedálny lístok dosť obmedzený, no napriek tomu, alebo asi vlastne práve preto, mi raz jedna priateľka povedala, že nepozná nikoho, kto si užíva jedlo tak, ako ja. Ani som nevedela. Ale potešilo..
Odriekanie sa je cool.

centrum sily
A konečne sa dostávam k citátu Jána Krstiteľa On musí rásť a ja sa umenšovať, pri ktorom som mala dojem, že čím častejšie sa cituje, tým menej mu rozumiem. Ako On rásť? A prečo by som sa ja mala strácať?
Väčšinou všetci jasne rozumejú, prečo je egoizmus zlý. Nebrať ohľad na nikoho, len sami na seba, nie je niečo, s čím sa chceme chváliť (ale aj tak sa podľa toho chováme). Ale je rovnako zlé, ak nie ešte horšie, postaviť do centra svojho života iných ľudí. (auuu… to sa nepočúva dobre, čo?) Lebo ak všetko podriadite manželovi/manželke, deťom alebo komukoľvek inému, ste vy rovnako mimo ako pri egoizme, vlastne ešte horšie. A to z dvoch dôvodov: po prvé, ak vyvyšujete ľudí, dávate ich na miesto patriace Bohu, a to sa sa s prvým prikázaním nezhoduje. A po druhé, takto ešte škodíte aj im. Áno, naozaj to myslím vážne, škodíte. Dávate ľuďom pocit, že majú na vás právo, niečo ako možnosť každodenných požiadaviek a vašich výkonov. Myslia si, že od vás môžu čakať vašu pomoc za každých okolností, že vy ste tu na to, aby ste im poskytovali servis, a vaše prispôsobovanie sa, obmedzovanie sa a neviemčovšetko ešte, berú ako samozrejmosť. A takto dovolíte ľudom, aby si na to zvykli, a oni možno do konca svojho života neprídu na to, že nie sú stredobodom vesmíru… ale že ním je Niekto Úplne Iný. (čím viac je niekto zvyknutý, že mu iní bezvýhradne robia miesto vo svojom živote, tým menej bude ochotný on sám urobiť miesto Ježišovi. znie to logicky? mne teda dosť!)
Aby bolo jasné, ja som za obmedzovanie sa a všetky tie veci okolo, aj kvôli ľuďom, vlastne – hlavne kvôli ľuďom – ale zásadne nesúhlasím s tým, keď niekto povie, deti sú zmyslom môjho života, môj manžel je pre mňa všetkým. Ak ste ateisti, tak vám nemám čo vyčítať, ale ak ste kresťania (myslím nie pasívni uvedomelci si Božej existencie, ale ľudia, čo zomierajú a vstávajú z mŕtvych spolu s Kristom) tak by ste mali vedieť, že toto je čisté rúhanie. Prvé miesto v našom živote patrí Bohu. Nijak inak, ani keď sa na hlavu postavíme. A ak nesúhlasíte, mali by ste zmeniť podnik. Teda vieru myslím.
Prestaňte s tým egoizmom, prestaňte sa točiť sami okolo seba, vrtieť sa na mieste ešte nikomu nič dobré neprinieslo (ak teda nie ste derviš. ale to práve nemiestne žartujem) A ak sa váš život točí okolo iných ľudí, neschovávajte sa za slovo služba. Na službe nie je nič zlé, ale niektoré veci? Napríklad v prírode sa matka stará o mláďatá, len kým nie sú dospelé, a v kontraste s tým ľudské mláďatá si mnohokrát svojou mamičkou nechávajú žehliť košele ešte aj desať rokov po vysokej. Áno, to som už zašla trochu ďaleko. Ale len v snahe povedať, že niektoré vzory správania je skutočne najvyšší čas prehodnotiť.
Skúste to ako Ján Krstiteľ. Aspoň na hodinu vo svojej hlave. ON musí rásť. Kristus. On musí rásť a ja sa umenšovať. Nie stratiť sa, ale využiť svoj život na niečo zmysluplné. Byť súčasťou veľkých vecí. Tak výnimočných a tak veľkých, ohromných, že sa náš život bude popri tom zdať len veľmi maličký. Nie preto, žeby sme sa stratili. Ale preto, že sme súčasťou veľkej partie. Myslím, že sa im hovorí spoločenstvo svätých a členstvo v tomto klube presahuje dokonca aj hranice smrti. Cool, že?

Aby bolo jasné, nehovorím, že toto je perfektný návod, ako urobiť z Jána svoj vzor. Nakoniec, všetci sme iní a nájsť niekoho takého, ako on… to by bola výzva… Skôr som chcela ponúknuť pár myšlienok a hlavne motiváciu, aby ste Jánovi ani vy nedali pokoj. Aby ste jeho príklad neodkladali ako nepoužiteľný, ale urobili z toho výzvu. Nech rovnako, ako trénujeme svoje fyzické ja, tak trénujeme aj to duchovné.

….a dodatok: Kto vychová takého syna, ako je Ján?

Len neobyčajná matka!

Kniha aj o Alžbete je už na svete!

Bližšie informácie v tomto odkaze.