S Ráchel sme si toho prešli celkom dosť. Zoznámenie sa s Jákobom a ich manželstvo; tiež však aj jej sestru v úlohe prvej z Jákobových manželiek. Následne preteky v plodnosti a pchanie slúžok oboch sestier do manželovej postele. Nakoniec sa aj Ráchel dočkala vlastného syna. Narodil sa Jozef a s tým sme ju minule opustili.

osudy žien zviazané s mužmi
Toto všetko sa odohrávalo v krajine obyvateľov Východu, na pôde Lábana, Ráchelinho a Leinho otca. Lában by stál za samostatnú úvahu. Väčšina ľudí ho pozná len ako toho, kto oklamal svojho budúceho zaťa a ani k svojim sestrám sa nezachoval veľmi ohľaduplne. Ale zasa, na druhej strane, aj takéto rozhodnutie sa dá chápať ako prejav starostlivosti. A tiež, nemám veľa informácií, ale Lában ako brat Rebeky (áno, Jákobovej mamy; áno, on si vzal svoje sesternice; áno, bolo by načase pochopiť, že vtedy to bolo o dosť inakšie ako teraz) sa mi páčil.
Akokoľvek, ľudia nie sú čiernobieli, ani Jákob a jeho manželky, a ani Lában. A veci sa menia, mamičkini miláčikovia rastú, získavajú skúsenosti a zisťujú, že aj pád na hubu je pohyb vpred 🙂 Neviem, čo presne sa zmenilo v Jákobovom srdci. Možno narodenie Jozefa, syna od milovanej ženy bol ten bod, od ktorého začne Jákoba ťahať domov. K svojim rodičom, k svojim koreňom. Ale nielen to. Ide za Lábanom a vraví, prepusť ma domov. Nechcem odísť bez tvojho súhlasu, ani ja, ani tvoje dcéry, ani naše deti. Pracoval som pre teba a nemám sa za čo hanbiť.

Nie som šťastný. Som požehnaný

A Lában mu hovorí – Hospodin ma pre teba požehnáva. Pýta sa, čo chceš? Mimochodom, raz túto otázku položil aj Ježiš, bolo to v mojom obľúbenom príbehu, so slepcom pred Jerichom. Ak by vtedy ten slepec nevedel odpovedať priamo, jasne a možno aj dosť smelo na jeho podmienky a pomery, asi by nemal nič. Ak by predtým na Ježiša veľmi nevhodne a veľmi nahlas nevykrikoval, Ježiš by len prešiel dookola. Niekedy jednoducho musíte vedieť, o chcete; a keď sa vás niekto spýta, buďte pripravení odpovedať. Keď sa spýtal Lában, Jákob pripravený bol.
Nechystám sa rozoberať všetko presne; nakoniec, toto je o Ráchel nie o jej manželovi. Hovorím o ňom do tej miery, do akej sa to týka jej. Jákob bol šikovný a získal naozaj veľmi slušný majetok. A vtedy sa v príbehu objavujú Ráchelini bratia, nie príliš nadšení svojim švagrom (zaujímavé, že sa nespomínali, kým šlo o ich sestry, ale zrazu sa objavili, keď ide o majetok!). Jákob počuje svojich švagrov (Lábanových synov) rozprávať sa o ňom a hovoriť, že si privlastnil všetko, čo patrilo ich otcovi. A ani Lában sa už nesprával tak srdečne, ako predtým. Fascinuje ma zmienka v Biblii, kde sa doslovne hovorí, že Jákob na Lábanovej tvári postrehol, že už nie je voči nemu taký, ako predtým. Predstavujem si Jákoba, ako pozoruje ľudí okolo seba, uvažuje nad nimi a všíma si aj to, čo nahlas nepovedia a nepriznajú možno ani sami pred sebou. Lebo z tvárí ľudí sa dá vydedukovať dosť. (Ak teda viete prehliadnuť nesúvisiace vplyvy – ak som nevšímavá, ignorantská alebo protivná, väčšinou to nemusíte brať osobne – pravdepodobnejšia je verzia s nedostatkom kofeínu 🙂

A to všetko, čo Jákob počuje a vidí, zaklincuje Boh, keď mu hovorí, vráť sa do krajiny svojich otcov. Ja budem s tebou. Akože – je úplne jedno, kto je proti tebe, lebo JA som na tvojej strane.

poradie priorít
A potom nasleduje krátky príbeh, o ktorom som asi nikdy nepočula hovoriť, ani sa ním nijak zaoberať. Škoda!! Všetci hučia o tom, ako coolovo sa Jákob stretol s Ráchel pri studni a zamiloval sa, ale haloo, zamilovanosť nie sú všetko! Ako by povedala Dr. Temperance Brennan – oxytocín, serotonín, dopamín, endorfíny a fenylethylamín- život nie je len o tom.

V bode, keď chce Jákob od Lábana odísť, keď sa mu vďaka jeho šikovnosti začalo dariť ešte viac, ale nie všetci sú nadšení, Jákob hľadá podporu o svojich dvoch manželiek. Dá si zavolať Leu a Ráchel na pole, nech majú súkromie, a porozpráva im všetko, čo má na srdci.
A začína sa mu nie veľmi ľahko. Lebo im ide hovoriť niečo negatívne o ich otcovi. Začal ťažkú tému, lebo tá zmienka o tom, ako ho svokor oklamal, by sa mohla dotknúť Ley a aj Ráchel pripomenúť nepríjemnú situáciu. Ale Jákob to nehovorí preto, aby sa cítili nepríjemne, skôr to celé z odstupu hodnotí a zhŕňa. Ak by sme sa toto naučili – myslím hovoriť aj o ťažkých veciach s nadhľadom, nešprtať sa v blbostiach, ale vidieť celý obraz… aach, to by bolo krásne! Okay, možno nie až tak krásne. Ale odľahčujúce a užitočné.
Jákob zhŕňa príbeh, vraví o svojich skúsenostiach s Bohom a aj svoju šikovnosť vysvetľuje Božím vedením. Viem, že tento príbeh je o Ráchel, ale toto bude chvíľu o jej manželovi. O tom, ako k nemu hovorí Boh. Na tomto mieste nie je konkrétne napísané, ako sa to stalo, ale predpokladajme, že to bolo tak, ako predtým. Vám poviem, aj mne sa snívajú zaujímavé sny.
A práve na základe Biblie verím, že sny nie je sú len reakcia mozgu… triedenie informácií a podnetov, (Bol raz jeden život a iné odborné pramene 🙂 ale existujú aj iné sny. Citujem:
Pozoruhodným fenoménom je to, že otázka položená pred zaspatím prináša odpoveď po prebudení. Vlastne je to fenomén hypnogogického a hypnopompického stavu, ktorý sa nachádza niekde medzi spánkom a prebudením. V laboratóriách je dobre dokumentované, že otázka položená za začiatku polovedomého štádia spánku, je v neskorších fázach spania konkretizovaná a zvyšuje schopnosť priniesť na myseľ priamu odpoveď pri prebudení. (zdroj tu)
Všetko toto zásadné predkladá svojim manželkám. Chce od nich pochopenie, podporu a súhlas. A potom odpovedajú Ráchel a Lea. Biblia to uvádza ako dvojhlasnú odpoveď. Nemusí to nutne znamenať, že hovorili naraz tie isté slová, ako simultánny dvojprednes na Hviezdoslavovom Kubíne (recitačná súťaž, mimochodom), ale skôr by som to vnímala tak, (podmieňovací spôsob v mojom vysvetlení si vysvetľujte prosím tak, že nemám stopercentú istotu, skôr dedukujem a vciťujem sa do ich kože) že sa o tom obe museli rozprávať aj predtým. Hovoria, my tu tiež nie sme doma… otec nás predal… správal sa k nám ako ku cudzím. Niet viac čo dodať. Spoločné rozhodnutie je jasné. Ide sa preč.
Alebo presnejšie, utečú. Zdrhnú ako rýchlo môžu. Ale aby bolo jasné, dohodli sa na tom všetci traja. Manžel povedal manželkám, čo mal na srdci, a ony sa zachovali múdro a s prehľadom. Už nie otec a bratia sú ich prvoradá rodina. Už je to ich manžel a ich deti. A má to platiť aj naopak. (Ak by to všetci muži naozaj vedeli, správať sa dospelo a nie ako mamkini chlapčekovia, a ak by sa ženy prestali spájať so svojou mamičkou ako spojenkyne voči všetkým tým zlým chlapom, myslím, že vtipy o svokrách by vymizli. Takže výzva dňa: DOSPIEŤ!)

dovi dopo
Rozhodnutie je jasné. Odchod. Rýchly a bez lúčenia. Nie, ani Jákob, ani Rebeka so sestrou neveria, žeby ich Lában pustil len tak. Ale berú len to, čo im patrí. Až na jedno. Ráchel, ešte skôr, ako sa všetci vyparia, ukradne z otcovho stanu domácich bôžikov.
V Starej Zmluve, v prorokoch, sa na mnohých miestach označuje zaplietanie sa s inými bohmi (okrem toho Jediného) ako cudzoložstvo. Niekedy mi to označenie prišlo hm, minimálne zvláštne; teraz si však myslím, že je veľmi, veľmi dobré. Udrieť klinec po hlavičke sa tomu hovorí. Veď ak manželstvo chápeme ako najužší, nabližší, najdôvernejší zväzok dvoch ľudí; tak vzťah s Bohom nemôže byť na nižšej úrovni. Práve naopak, kedže v tomto vzťahu je vždy Jeden naozaj dokonalý a bez chyby. A tak, ako je jasné, že cudzoložstvo poškodzuje manželstvo v jeho najhlbšej hĺbke (alebo dokazuje, že to manželstvo v tej najhlbšej hĺbke už poškodené je), tak aj nevernosť voči Jedinému, skutočnému Bohu je rovnako devastujúca. Teda vlastne viac.
Prečo vzala Ráchel tých otcových bôžikov, po tom všetkom, čo sama s Bohom zažila? Všetky tie roky modlitieb, potom Jozef a jeho meno; Ráchel nebola vo viere nováčik. Naopak, mala poznanie, aké sa nedá odnikiaľ vyčítať len zažiť; mala skúsenosti, aké menia život navždy. Skúsim napísať, čo mám na mysli. V prvom rade, bol to Jákobov Boh. Ona Ho spoznala len cez neho. Cez manžela, s ktorým nikdy nezažila tú najhlbšiu dôvernosť vzťahu, lebo okolo Jákoba to už od začiatku bolo plnšie, ako by bolo žiadúce. Hovorím o Lee. Nie, ona nie je vinná, ona si tiež niesla svoje následky. Ale na druhej strane, boli to ony dve, čo manželovi strčili do postele svoje slúžky. Viete, dôvernosť môžete pestovať len s jedným človekom. Ak ste viac ako dvaja, už je to príliš veľa. Keď sa rozširuje počet, obmedzuje sa hĺbka vzťahu. A ak teda Ráchel vnímala a spoznávala Boha aj cez svoj vzťah, malo to svoje hranice. Svoje obmedzenia. A ona ich myslím nevedela prekročiť.
Nie, neospravedlňujem ju. Len vysvetľujem. Lebo s hriechom to je ako s burinou. Nestačí ju odtrhnúť len na povrchu; musíte zlikvidovať aj korene. Inak to tu máte znova. Na to, aby ste si s burinou poradili, potrebujete ísť do hĺbky. A to je jeden z dôvodov, prečo si myslím, že napomínanie (karhanie, zakazovanie, prikazovanie, nariaďovanie..) bez niečoho ďalšieho nefunguje. Neviem ako vy, ale ja nepočúvam príkazy len kvôli ľuďom, čo ich povedia. Ak to nevysvetlia, mne sú ich zákazy ukradnuté, robím si ďalej po svojom.
Takže Ráchel, domáci bôžikovia a jej nahnevaný otec. Prenasleduje Jákoba a svoje dve dcéry, ale ešte skôr, ako sa s nimi stretne, aj jemu vstúpi do sna Boh a hovorí, buď milý!! A Lában to vezme vážne. Síce vyjadrí svoje sklamanie z toho, ako odišli, a farbisto opíše, ako úžasne by sa s nimi rozlúčil, ak by mu to dovolili. Ale nič vážnejšie sa nedeje. Až na jednu vec. Jákob o krádeži svojej manželky nič nevie a keď sa jeho svokor pýta na domácich bôžikov, jeho zať povie, u koho svojich bôžikov nájdeš, nech nezostane nažive. Vážna vec, toto tu. Nie, u Ráchel nič nenájdu, ani inde, lebo ona ich šikovne skryje a vyhovorí sa na svoje dni. To však neznamená, že sa nič nestalo. Slová majú moc. A Jákob svojimi slovami, nevedomky, odsúdil vlastnú manželku na smrť. Požehnanie a prekliatie sú dve rôzne veci. Ak veríme v silu jedného, nemali by sme zabúdať ani na účinnosť toho druhého.

končíme. alebo ani nie
Jákob toho medzitým zažil veľa (napríklad tu), ale Ráchel v rozprávaní prichádza na rad až o dosť neskôr. A to v nie veľmi radostnej situácii. Zomiera Debora, jej dojka, a je pochovaná pod dubom kdesi blízko Bételu. Bétel je miesto, kde sa s Jákobom zhováral Boh; predtým aj teraz. Ale keď odtiaľ odchádzajú, Ráchel začne rodiť. Pôrod je veľmi ťažký a ani pôrodná babica jej nesľubuje zázraky. Utešuje ju inak; hovorí – neboj sa, teraz budeš mať syna. A má pravdu. Dieťa sa narodí a Ráchel, so smrťou dýchajúcou jej na krk, mu dáva meno Ben-Oní, syn mojej bolesti. Do toho však vstupuje Jákob a men maličkého chlapčeka mení na Benjamín, syna pravice. Alebo tiež sa to dá preložiť ako syn zmaru vs. syn zdaru.
Nie, nechcem povedať nič k Jákobovým predchádzajúcim slovám; k tomu, čo vyhlásil, keď jeho svokor hľadal domácich bôžikov. Chcem skončiť dvoma biblickými citátmi.
Prvý je požehnanie, ktoré ako požehnanie povedali manželovi Rút na začiatku ich manželstva: Nech Hospodin dá, aby žena, čo vchádza do tvojho domu, bola ako Ráchel a Lea, ktoré spolu vybudovali dom Izraela.
A druhý text je z listu Židom, z jedenástej kapitoly. Je tam vymenovaných veľa biblických postáv. Ráchel síce nie, ale to mi je jedno. Medzi riadkami ju tam vidím veľmi jasno.
Viera je zárukou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme, lebo pre ňu získali predkovia dobré svedectvo.
Bez viery nie je možné zapáčiť sa Bohu. Veď kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo Ho hľadajú.

A ak je toto o Ráchel, je to potom aj o nás. Jej príbeh tak úplne neskončil. Lebo aj my sme tu. A spolu sme súčasťou niečoho, čo je väčšie, ako my; čo presahuje naše životy. Sme v zaujímavej spoločnosti…