alebo
prečo je tradícia tak podstatná pre živú vieru

Sme individualistická spoločnosť. Žijeme si sami pre seba, vyčleňujeme sa zo skupín, na nikoho okrem seba neberieme ohľad. Všade okolo seba počúvame, ako si máme plniť sny, ako máme žiť podľa vlastných predstáv. Ja a nikto iný. Sme každý sám za seba. Chceme prekonať to, čo už bolo; chceme skúsiť robiť veci nanovo a inak. Vzopierame sa autoritám a riadime sa podľa seba. Počúvame výroky typu “ak ťa neobviňuje tvoje svedomie, nie je to hriech” alebo akékoľvek iné o tom, ako máme nasledovať svoje sny. Pokladáme sa síce za kresťanov, ale nepýtame sa, čo si o tom myslí Biblia, lebo to už akosi prestalo byť zaujímavé. Chceme zažiť niečo, čo roztlčie naše vlastné srdce.

Povedali sme si, že aj vo viere si budeme hľadať svoju vlastnú cestu. Odtrhli sme sa od svojich koreňov a zisťujeme, že bez nich nevieme rásť. Lenže, keď je sucho, čo najskôr vyschne? Najprv tráva, potom rastliny s hlbšími korienkami a až nakoniec, ak vôbec, prídu na rad stromy. Lebo tie majú korene najhlbšie a aj keď všetko okolo nich je už bez života, ony ešte stale dosahujú k najhlbším prameňom. Korene sú to, čo stromy spája so zemou a nás so životom. Aj s tým, čo bolo pred nami. To, čo je hlboko pod zemou, ale práve preto nás to drží pri živote.

Otvoriť chcem ústa k podobenstvu, pradávnych časov vyrozprávať deje, ktoré sme počuli a poznáme…
Žalmista rozpráva o tom všetkom, čo má izraelský národ za sebou. Hovorí, v tomto zápase viery nie sme sami! Nie sme tu len sami za seba, čo je veľmi dobrá vec. Máme Boha, vieme o Jeho slávnych skutkoch, o Jeho sile, aj o divoch, ktoré urobil. Vieme o Ňom dosť na to, aby sme sa naňho chceli spoľahnúť aj my.
Ale niečo v nás vykrikuje, mne je jedno všetko, čo sa netýka mňa osobne. Ja to chcem vyskúšať! Ja to chcem zažiť! Nechcem zázraky spoznávať len z kníh, chcem ich v mojom vlastnom živote! Ale na rovinu. Aj keby sme chceli mať plný, dobrodružný život, aj keby sme chceli, aby nás všetko naučil Boh osobne, tieto skúsenosti sa nedajú vtesnať do jedného života. Hovoriť s Bohom ako s priateľom v raji, pustiť sa do neznáma, lebo Mu verím, spolu s Ním prejsť Červené more a uvidieť, ako sa dejú zázraky, ako sa rúcajú hradby a ako sa vzdávajú nepriatelia; vidieť, ako sa pred našimi očami menia dejiny… nie, na to všetko by jeden ľudský život nestačil.
Síce na to všetko náš život nestačí, ale to neznamená, že nás osobne sa to netýka. Práve naopak. Žiť si sám pre seba a pre svoje sny, to má len krátke trvanie, ohraničené našim vlastným životom. Ale žiť pre niečo, čo bude pokračovať aj vtedy, keď moje vlastné srdce už tĺcť nebude, to už je o inom.

Čo to vlastne je? Ako to pomenovať? Niektorí ľudia tomu hovoria tradícia. A iní sa už pri počutí tohto slova osypú vyrážkami, zapchajú si uši a otočia sa chrbtom. Ale to len preto, že nechápu, čo tradícia naozaj je. Žiadna nuda, žiaden zápach potuchliny, práve naopak! Tradícia mi umožňuje byť súčasťou väčšieho príbehu a prežívať veci, ktoré nemôžem prežiť. Myslím doslova, lebo zažiť všetky tie úžasné zázraky – to všetko by sa do môjho života nevošlo. Je to podobné ako adrenalínové videá. Milujem ich! Plachtenie na rogale, akrobatické lyžovanie, lezenie po strmých skalách, surfovanie alebo skákanie padákom… nie všetko dokážem, ale všetko ma vie nadchnúť. A nevidím dôvod prečo sa nenadchýňať skúsenosťou niekoho iného. Práve naopak..

Sme individualistická spoločnosť. Žijeme si sami pre seba, vyčleňujeme sa zo skupín, na nikoho okrem seba neberieme ohľad. A to je škoda. Nielen pre iných, ale zvlášť pre nás.
Lebo je tu Boh – Ten istý, ktorý Jákobovi vstupoval do spánku; Ten, ktorý sprevádzal Eliáša na Karmeli a potom padal oheň z neba; Boh, ktorý stál na Dávidovej strane, keď vybojoval nevybojovateľný zápas. Boh, ktorý je pripravený na našu nespokojnosť, na naše pochybnosti a aj na náš nedostatok viery. Naša nedokonalosť Ho nemôže zastaviť, lebo tento Boh má rád adrenalínové projekty.
Ja viem, asi by to asi mnoho ľudí pomenovalo inak, ale pre mňa – poslať svojho Syna ako malinké dieťa, narodené bezbrannej žene bez vplyvu a moci, do maštale, čo ani náhodou nepripomínala ozbrojenú chránenú pevnosť – to podľa mňa je poriadný adrenalín! Poriadne riziko. A to zďaleka nie je všetko. Nakŕmiť zástupy poriadne z ničoho, kráčať po vode ako my ostatní kráčame po zemi, uzdraviť neuzdraviteľných, mŕtvych budiť ako keby len spali, to nezvládne hocikto. A tým najlepším príbehom bol návrat spoza hraníc smrti. Syn, ktorý sa podobá na Otca a robí veci, nad ktorými nam zostáva rozum stáť, zatajuje sa nám dych a srdce nám tlčie až neuveriteľne nadšene.

A tento Syn sa pýta:
máš záujem o niečo podobné?
Tak mi podaj ruku a staň sa súčasťou príbehu!
Ver tomu, že nepočítam s tvojou dokonalosťou,
lebo o tvojich hriechoch viem viac, ako ktokoľvek iný.
Ale vysporiadal som sa aj s tým,
aj keď sa to tebe samému zdalo nemožné.
Pozri sa na kríž a tam nájdeš vysvetlenie.

chceš byť súčasťou príbehu?

Ježišov príbeh sa odohral pred dvetisíc rokmi. A my máme na výber. Môžeme zabudnúť na veci, čo sa stali dávno, a môžeme si aj vo viere hľadať vlastnú cestu. Len musíme počítať s tým, že keď si presekáme vlastné korene, budeme podobní rastlinkám, čo sa lepia k zemi, ktokoľvek ich ušliape a keď pride sucho, budú prvé, z ktorých zmizne život.
Alebo sa môžeme stat súčasťou niečoho väčšieho, neodpájať sa od tradície, ale spolu s ňou sa ponoriť viac a viac do hĺbky, do tmy aj do neznáma. Ako korene, ktoré nevidíme, ale stromom umožňujú rásť, naťahovať vetvy, lákať vietor a svojimi listami sa dotýkať neba.