Začnem otázkou. Prečo si vôbec myslím, že niekoho z vás bude Jákobov sen v Bételi zaujímať? Je to neobvyklý múdry príbeh, ale ja niekedy už nevládzem počúvať ani fakt múdre veci.

Tak prečo? Skúsim príklad. Mám knižnicu plnú ozaj kvalitných kníh; nakoniec – ja som si ich vyberala. Ale momentálne ich neviem čítať! Listujem – a nič. Dookola čítam len jednu z nich; presnejšie – v tej jednej knihe len jednu kapitolu. Stále znova a znova; podčiarkujem si vety, rozmýšľam nad tým… a myslím, že momentálne nič viac nepotrebujem. Stačí jedna kniha a jedna kapitola.
Sú chvíle v živote, keď veľa slov neprinesie veľa požehnania; skôr naopak – niekedy stačí len pár viet, jeden príbeh, aby bolo povedané to, čo má. A ja si myslím, že tento Jákobov príbeh môže byť pre mnohých tým, čo tá jedna kapitola v jednej knihe pre mňa.

zrazu som nikto
Jákob odchádza z domu za nie príliš dobrých okolností; aj keď – ak by ste vy s maminou pomocou oklamali otca a váš brat by vás chcel zabiť, asi by ste to popísali dramatickejšie. Na maminu radu smeruje k jej bratovi, kým to všetko neprehrmí. A ešte by si mohol nájsť nevestu, nejaké pekné dievča z rodiny, a nie z pohanov, to bol plán.
Jákob bol hrozne sám, šiel niekam, kde nikdy nebol, k ľuďom, ktorých nepoznal. Jeho svet sa prevrátil hore nohami a on nemal nikoho iného, iba seba. Z pozície “mamkin miláčik” sa dostal do pozície “nežiadúci” a “utečenec”. Ešte možno cez deň to šlo, nemyslieť na to všetko, len sa z bezpečnostných dôvodov čo najviac vzdialiť od domova. Ale príde noc a vtedy sa nad ťažkými vecami rozmýšľa ešte ťažšie…

V prvý deň prekonal cestu z Beer-šeby do Bételu, čo je asi 100 km. Určite teda nešiel pešo, ale pre ťavu je takáto vzdialenosť celkom reálna. A v Bételi sa rozhodol prenocovať, lebo slnko už zapadalo. Niečo by ste o tomto mieste mali vedieť. Tam postavil Abrahám (Jákobov dedo) oltár Hospodinovi a verím tomu, že keď sa jeho vnuk zastavil na noc práve tam, nebola to náhoda. Nakoniec, ja na náhody neverím. Aj keď tým, či si to Jákob uvedomoval, si vôbec nie som istá.
Vzal si pod hlavu jeden z kameňov, čo tam našiel, a uložil sa spať.

Aj vám to napadlo? Ak by som už naozaj nemala čo dať pod hlavu, zem by bola lepšia, ako toto. V jednom komentári som našla vysvetlenie, že kameň si vzal Jákob preto, aby vôbec niečo pri sebe mal. Tak, ako sa dospelí pritúlia k vankúšu alebo zamotajú do prikrývky, alebo ako malé deti držia v spánku v náročí medvedíka. Neviem. Toto ma veľmi nepresvedčilo, ale možno niekomu inému práve toto vysvetlenie bude blízke. Mňa skôr zaujala tá súvislosť s hrobom – aj tam sa dáva kameň ku hlave mŕtveho, aby označoval, kde leží. Jákobov starý život v ten deň zomrel a pred ním je niečo nové, čerstvé, ale aj záhadné a vzbudzujúce obavy. Ako to, čo nás čaká po smrti.

Ale na rovinu – pochybujem, žeby vôbec Jákob symbolický význam toho kameňa nejak riešil.
On len chcel spať.

len zavrieť oči….

Ešte nevie, že to nebude obyčajný spánok, a že sen, ktorý sa mu bude snívať, označia biblickí komentátori ako kľúčovú udalosť jeho života. Vlastne je to celkom zábavné. Tá výnimočná udalosť sa odohrala, keď tam nikto iný nebol, no a ani Jákob tam tak celkom nebol. Spať neznamená byť prítomný! Keď spím, neviem o svete dookola. Strácam sa a nie som v realite. To, čo sa deje vo sne, nie je skutočné. A aj tak je to kľúčová udalosť jeho života? Áno!
Kto rozhoduje, čo je skutočné a čo nie? My určite nie. Lebo ak by sme sa riadili podľa všetkých našich snov…. och…. to radšej nie. Ale je tu Niekto Iný.

kto vie, kde som? kto ma našiel?
Boh do Jákobovho sna vstupuje celkom štýlovo. Predtým, ako sa ozve On sám, ukazuje Jákobovi vo sne rebrík, postavený na zemi, čo siaha až k nebu.

A tu sa chcem zastaviť. Neviem, aké rebríky poznáte vy, ale ja si pod tým slovo vybavím nejaký ten úzky, opretý o strom alebo o strechu, kde leziem a modlím sa, aby som nespadla. Ak po ňom mali chodiť anjeli hore dole, muselo to byť obrátené véčko (to som mimochodom na žiadnych obrázkoch nenašla), lebo inak… no, predstavte si anjelov, v tých dlhých voľných róbach, ako sa zvyčajne zobrazujú, ako sa míňajú na úzkom rebríku, držiac si okraje svojho rúcha, aby si ho v tej výške neprišľapli… Viem, že toto nie je existenčná záležitosť, ale mňa takéto predstavy vždy kvalitne rozptýlia a odvedú od pointy.
Existuje aj druhá možnosť. Slovo, ktoré bolo v hebrejčine použité, môže znamenať aj schody, čo mi znie trochu reálnejšie. Škoda, že sa to nepíše častejšie; predpokladám totiž, že nie som sama, čo sa zamýšľa a špekuluje nad vecami, čo neznejú príliš… reálne. Vďaka Bohu za všetkých ľudí, čo používajú svoje vzdelanie, aby zodpovedali podobné otázky (profesor Bándy, ďakujem za hebrejské objasnenie.) Takže buď rebrík v tvare obráteného véčka, alebo schody. S týmto moja hlava vie pracovať.

štedrá ponuka
A po anjeloch v pohybe sa ozve ON.

Som Boh tvojho otca a starého otca a chcem byť aj tvojím Bohom. Nechcem byť len spomienkou na to, ako som pomohol im, chcem byť súčasťou tvojej reality. Plánujem ti darovať zem, na ktorej práve ležíš, a chystám sa ti požehnať veľa detí a vnúčat. Mám veľký plán, požehnanie práve cez tvojich potomkov. A to nie je všetko. Nemám veľké sľuby len pre ďalekú budúcnosť, ale aj pre tvoju prítomnosť; pre to všetko, čím žiješ teraz. Ponúkam ti moju ochranu, požehnanie bez ohľadu na to, kde budeš, a potom aj návrat domov. Chcem byť hybnou silou tvojho života. Moji anjeli budú kvôli tebe stále v pohybe.

Jákob sa zobudí zo spánku a povie, naozaj je Hospodin na tomto mieste, a ja som to nevedel. A so strachom hovorí, toto tu je Boží dom a nebeská brána.
Okay, tak strach? Aj napriek tým anjelom? Vidieť ich, to by podľa môjho chápania malo mať upokojujúci, až sladký nádych… ale tu to tak nefunguje. Jákob je už bez toho na tom celkom zle, opustený, stratený, sám, tak prečo sa Boh rozhodol naháňať mu strach? Hmm… nie je to celkom tak. Strach je niekedy dobrá vec. Upozorňuje nás… zobúdza naše inštinkty, ako keď sa malé zvieratko stretne so silným dravcom. Lebo áno, stretnutie s Bohom je stretnutie s niekým podstatne mocnejším, podstatne nebezpečnejším, ako my sami.

Občas potrebujeme pripomenúť, že Pán Boh nie je nejaká sladká postavička, ale Niekto, kto dokáže naše životy zničiť šmahom ruky. Dokáže. Ale nechce. Svoju silu chce použiť presne pre niečo opačné, zastáva sa nás, bojuje spolu s nami a bojuje za nás. A ak by sme nemali rešpekt pred tým všetkým, čo On môže, čo dokáže, pred tým všetkým o čom ani nevieme, len to matne tušíme – ak by sme nemali rešpekt a strach, bázeň, boli by sme hlúpi.

poďme na otázky
Prečo Boh vstúpil Jákobovi do sna? Lebo som presvedčená o tom, že na každého z nás On používa tie najvhodnejšie prostriedky, a pri tvrdohlavom, rozmaznanom, mamičkou preferovanom Jákobovi bol toto Jeho spôsob. Pri niekom, kto v bdelom stave nepočúval a v situácii, v ktorej sa tak trochu (trochu dosť) strácal. Nie, neznamená to, že pri nás musí konať rovnako.

Bude nám Boh vstupovať do snov? Môže, ale nemusí. Pri každom si vyberie ten najefektívnejší, na mieru šitý prístup, a to je dobre vedieť.

Malo to u Jákoba nejaký efekt? To som sa pýtala, lebo po tom, ako sa Jákob rozhovoril, už si kládol podmienky. Ak Boh…. toto a hento, tak ja… toto a hento. Najprv nech niečo urobí On, a potom ja. Áno, trochu to znie ako neúctivé vyjednávanie; ako kladenie podmienok; ako prejav, že Jákoba ten svätý strach už prešiel. Ale – presne toto bol Jákobov spôsob. Sedí mi to k nemu! Nie, neobhajujem ho tak úplne, len chcem povedať, že ho chápem. Nakoniec, aj Boh na to povedal, okay, máme dohodu. (ako sa povie okay po hebrejsky? ) Nie, v texte to nie je napísané. Ale stačí si prelistovať pár ďalších kapitol a zistíte, že Jákob bol požehnaný. Tak preto.
A ešte, je Boh viazaný na jedno miesto? Keď teda Jákob ráno vstal, vzal kameň čo mal pod hlavou, postavil ako posvätný stĺp a polial ho olejom. To miesto pomenoval Bét-El, Boží dom. Znamená to, že jeho Boh je len tam a nikde inde? No kdeže. To, keď my Bohu oddelíme nejaké zvláštne miesto, neznamená, že On sa bude prejavovať len tam. Boh je stále Bohom, či sme v kostole, v krčme alebo kdesi úplne inde.  To, že nejaké miesta sú viac a nejaké menej sväté, nehovorí, že Božia moc sa niekde prejavuje viac a niekde menej. Boh aj Jákobovi vraví, ja som s tebou všade, kam pôjdeš. Cez deň aj v noci, v bdelom stave, aj v tvojích snoch. Lebo to, že On je Bohom, nezávisí od nás a od toho, čo my robíme. (to by teda dopadlo…). To len my sa občas tvárime, že máme presnú mapu Jeho možnej prítomnosti.
Ako mohol Jákob vôbec veriť snu? Ako mohol vedieť, že nemá halucinácie z vyčerpania alebo nočné mory? Vlastne celkom jednoducho. To, čo počul, mohol porovnať s tradíciou. Aj Abrahám, aj Izák mali svoje skúsenosti s Bohom. A keď Boh vstúpil do života Jákobovi, ten už si podľa predchádzajúcich skúseností jeho predkov mohol urobiť závery. Tradícia! Ja viem, že to slovo mnohí nemajú radi. (tradícia je okay maximálne na folklórnych festivaloch s kopou alkoholu. a to by mnohým aj stačilo) Ale skúsenosti a múdrosť tých, čo boli pred nami, sú dobrou pomocou, aby sme neverili totálnym haluziam. A najlepšia tradičná kniha, keď chcete rozumieť svojím snom alebo podobne zvláštnym veciam, nie je snár. Je to BIBLIA.

čo je podstatné?
Ako zvyčajne hodnotíme svoje životy?
Rozprávame sa o tom, čo robíme, čo plánujeme, o situácii, v ktorej žijeme; hovoríme o ľuďoch, ktorí zasahujú do nášho života – v tom dobrom aj v tom ďalšom význame.
Okolo toho sa všetko točí.
Ale nemalo by sa. Jákob a táto jeho kľúčová skúsenosť by to mohli vysvetliť aj nám. Náš život nie je tvorený len tým, čo sa momentálne odohráva. Podstata nie je v problémoch, v radostiach ani v starostiach; nie je v tom, kto je s nami (alebo kto s nami nie je).
Podstata je v tom, Kto je nad nami.
Boh, ktorý nám hovorí úplne jednoducho a jasne:
Moji anjeli budú kvôli tebe stále v pohybe.