S nikým iným sa v Biblii nespája toľko snov, ako s Jozefom, Jákobovým synom. Pár snov sa snívalo jemu, a k ďalším snom poskytol výklad. No ešte skôr ako začnem…poznáte to, ako všetci krásne hovoria o odvahe snívať a svoje sny aj nasledovať? Predpokladám, že po celom Jozefovom príbehu si o tom budete myslieť svoje. Trocha menej krásne. (ja som vás upozornila!)

úvod – miesto, kde sme Jozefa našli
Jozef je syn Jákoba a jeho milovanej manželky, Ráchel. Pripomeniem – Jákob nemal len jednu, ale hneď štyri manželky. Ráchel, jej sestru Leu a ich dve slúžky. Jeho zámer nebolo mať ich všetky, chcel len jednu. Ale viete, nie vždy sa všetko v našich životoch deje tak, ako si naplánujeme. Jákob mal síce štyri ženy, ale miloval len jednu. (a tie sa milovať ani príliš nesnažil, a ich chyba to nebola. to len ak by ste ho chceli ľutovať.)  A samozrejme, keď sa Rebeke, tej milovanej, po dlhom čakaní konečne narodil syn, to bola vec! Jozef bol jedenásty spomedzi bratov, dlhú dobu najmladší, najrozmaznanejší, najobletovanejší.
Mimochodom, podľa psychológov niečo podobné existuje v mnohých rodinách. Jeden z rodičov, alebo obaja, uprednostňujú jedno z detí pred tými ďalšími. Možno kvôli podobe alebo povahe; možno sa s ním vedia viac stotožniť, možno im zase pri tom menej milovanom niečo nesadne… A takéto uprednostňovanie sa deje častejšie, ako by sme tušili.

Čo sa týka Jákoba, ako Jozefovho otca – tiež to robil, s plným vedomím, bez pocitu, že robí chybu. (možno potom mu to došlo, mal na to dosť dôvodov, ale to už trochu predbieham.)

rovnováha v rodine sa nekoná
Aký malo toto uprednostňovanie vplyv na Jozefa? Začnime s tým dobrým. Keď bol s otcom viac, predpokladám, že mu toho bolo viac odovzdané. Zvlášť myslím na jeho vzťah k Bohu, na Toho, kto robí rovnováhu v matematickej rovnici plnej neznámych. Ten, bez ktorého by Abrahám, Izák aj Jákob boli nikým.

Myslím, že Jozef bol tým, ktorý počúval najviac – o tom, ako prastarý otec Abrahám vyjednával s Bohom, ako  starý otec Izák takmer prišiel o život na tom kameni na hore Mória, ako jeho otec Jákob videl anjelov zostupujúcich z neba a ako pri Jabboku bojoval s Bohom o požehnanie. Predstavujem si, aký by to bol pocit, ak by sa tieto veci odohrali v mojej vlastnej rodine, mojím predkom… a až vidím malého Jozefa, ako sedí otcovi pri nohách a hltá všetko, čo rozpráva! Tieto chvíle boli určite výnimočné. Jákob dal Jozefovi niečo, čo mu nikto iný na celom svete nevedel ani nemohol sprostredkovať. Viera v Boha bola rodinná záležitosť. Presnejšie povedané, viera v Boha bola záležitosť stále len jednej rodiny. A Jozef bol jej súčasťou!

nie môj obľúbenec

A teraz sa poďme pozrieť na Jozefa z inej strany. Poviem to na rovinu. Jozef ako preferovaný miláčik mi slušne lezie na nervy. Dlhú dobu nebolo takmer nič, čo by som na ňom mala rada, lebo aj keď je pár vecí, čo na ňom obdivujem, cez mnohé iné veci sa mi prekusnúť jednoducho nedarilo. Milovaný syn od milovanej manželky. Preferovaný pred bratmi. Jeho otec vôbec nebol fér!
Pri príprave som čítala aj slovenské výklady, čo sa dajú nájsť na webe, a asi s tým skončím. Lebo čo som našla, tak to je riadna kopa hlúpostí! Napríklad jeden človek (s teologickým vzdelaním, s duchovným poslaním) napísal, že to je v poriadku a že Jozefa Jákob preferoval preto, že videl jeho väčšie duchovné kvality. Akože – čože?!  Sedela som, pozerala na písmenká a rozmýšľala, či mi unikla nejaká myšlienka. Alebo už nerozumiem po slovensky? To snáď nemôže niekto myslieť vážne! Mať radšej to dieťa, ktoré je na tom duchovne lepšie? Nie je práve to dôvod, aby som sa viac venovala tým, čo to s Bohom nemajú tak dobré? A nie je také vyhlásenie proti všetkému, čo o Bohu veríme?

(myslím, že je dôležité spomenúť aj tie zlé výklady. nech si nemyslíte, že ak niekto rozpráva o Biblii, má automaticky pravdu.)
Toto mimochodom nie je jediný výklad, kde som také niečo čítala alebo počula. Jákob mal nesprávny postoj, lebo voči svojim ostatným synom ako otec zlyhal. (o chvíľu uvidíte.) Namiesto toho sa mal vysporiadať so svojim manželstvom. A všetkých ľudí, ktorí Jákobovo chovanie chcú stoj čo stoj vyložiť pozitívne (aj keď píšu – napriek svojmu teologickému vzdelaniu a teoretickému dostatku zdravého rozumu – totálne haluze) upodozrievam z toho istého.

A tiež, aby som bola úprimná, to, že som Jozefa nemala rada, spôsobili aj všetky tie výklady a komentáre, ktoré som o ňom čítala… kladúce ho kdesi len tesne pod úroveň Ježiša Krista. Jednoducho čisto nebiblické preháňanie. (hlavne keď to nájdete v učebnici náboženstva pre malé deti. áno, tipujete správne, ja som bola tá, ktorá deťom hovorila, že táto učebnica  nemá celkom pravdu).

Áno, nakoniec sa Jozef ukázal ako hrdina viery, to s rešpektom uznávam, ale ak chcete povedať po b), mali by ste začať s tým, čo je po a).
Takže, skúste si to z Biblie prečítať sami pre seba. Je v poriadku rozmýšľať, čo je za tým všetkým. Ale nie je v poriadku vykladať to po svojom, bez dôkazov, a prezentovať to ako bohorovnú pravdu. Takým veciam sa hovorí rúhanie.

kde je Jozef teraz?
Má sedemnásť, keď sa o ňom (od jeho narodenia) hovorí znova. Pasie dobytok so svojimi bratmi a býva so synmi slúžok Bilhy a Zilpy (neviem, prečo tam nie sú spomenutí Leini synovia, ale nie sú). A tí sa zjavne nechovajú dokonalo, lebo Jozef na nich otcovi donáša. Normálne že žaluje! Aj vy ste na základnej škole tak veľmi neznášali žalobaby? Otec to donášanie zjavne pokladá za normálne, a ešte necháva Jozefovi ušiť pestrofarbené šaty, alebo plášť – ako prekladajú iní. Je doslova napísané, že Izrael (teda Jákob) miloval Jozefa viac než ostatných synov. Bratia ho kvôli tomu znenávidia tak veľmi, že sa s ním nie sú schopní rozprávať normálne. A do toho prídu tie Jozefove sny…

klaňanie sa v mojom preklade
Jozefovi sa sníva niečo zvláštne, a povie o tom bratom. Boli sme na poli a viazali sme snopy, hovorí. Môj snop sa postavil a zostal stáť. Vaše snopy sa rozostavali dookola a klaňali sa môjmu snopu. A jeho ďalší sen bol o tom, že sa mu klaňalo slnko, mesiac, aj jedenásť hviezd.
Ach, úprimne si povedzme, kto by nechcel viac úcty od ľudí? Viac rešpektu, uznania, chvály…. viac klaňania sa? Nepoznám nikoho takého. A možno preto Jozef tie sny prerozprával nahlas. Vedel, že ho otec miluje, ale myslím, že ani voči postoju bratov nebol slepý. A tým, že im povedal o snoch, kde prijíma úctu, chcel dokázať, že má na ňu naozaj právo. Na prvý pohľad to vyzerá, že Jozef je nadutý, arogantný a pyšný, chce mať lepšie postavenie medzi súrodencami, a vyzerá, že k rodičom nemá dosť úcty. Na prvý pohľad. Ale možno, keď sa pozriete bližšie, uvidíte neistého, sedemnásťročného chlapca, ktorý vyrastá bez súrodencov, ktorí by ho úprimne mali radi. Myslím, že to bol motív, lebo keď sa pozriete na odozvu jeho snov – toto určite dosiahnuť nechcel. (zase predbieham. ale to moja hlava!) Pri prvom sne – ešte ani nebol prerozprávaný, len spomenutý – je spomenuté, že bratia ho znenávideli ešte viac. A potom je to zopakované znova.

Spomeňte si na chvíle, keď ste niekoho hlboko, silno, ozajstne nenávideli. Keď vaša nenávisť bola taká silná, že by ste tomu človeku boli schopní akokoľvek ublížiť, ponížiť ho, zničiť ho. Keď to vo vašom vnútri vrelo tak veľmi, že ste nielenže nemali odvahu sa s tým niekomu zveriť, ale ani vy ste nespoznávali sami seba. Spomeňte si, stojí to za to. (spomeňte si….. ja nechcem, aby ste to hovorili nahlas ani sa nikomu s tým priznávali,  spomeňte si len pre seba.) Lebo takto sa cítili Jozefovi bratia. Druhý sen má ešte horšiu odozvu, lebo to sa proti Jozefovi ohradí aj jeho otec. Aj keď je napísané, že on si to zapamätal, ako protiklad k žiarlivosti – tak hádam v tom videl niečo viac, niečo Zhora. A tu sa pomaly dostávame k dosť podstatným otázkam.

kam Jozef smeruje?

a tiež sa seriózne pýtam, má v tom prsty Boh?
Bratia odišli pásť ovce a Jákob posiela Jozefa za nimi. Na spomínanom mieste však nie sú, preto sa musí pýtať a hľadať, kam sa so stádom presunuli. A nakoniec ich nájde, ale túto snahu vynakladá len preto, aby šiel v ústrety vlastnému .. poníženiu? zničeniu? Hovorím si – prečo ich tak veľmi hľadal? Prečo sa jednoducho neotočil a nešiel domov? PREČO HO BOH NEZASTAVIL? Prečo je to niekedy tak, že čím viac sa snažíme, tým je to horšie? Ale to už zase predbieham. (a už som to nedala ani do zátvoriek.)
To, čo sa stane, sa už netýka Jozefových snov, ale je to dôsledok. Bolo toho viac, samozrejme, ale tými snami pretiekol pohár. Bratia vidia Jozefa kráčať k nim – tamto prichádza majster snov! – a chcú ho zabiť. To nie je chladnokrvné rozhodnutie, to je nenávisť. Hlboká, jasná, nepotláčaná nenávisť. Jedine vďaka najstaršiemu bratovi, Rúbenovi, v ten deň Jozef nezomrel a vďaka štvrtému v poradí, Júdovi, ho bratia predajú do otroctva. Jeho šaty pofŕkajú krvou zvierat a donesú otcovi, aby si myslel to, čo chcú. Jákob oplakáva syna, a ten je zatiaľ predaný ako otrok a potom hodený do väzenia. Možno je toto horšie ako smrť, keď nemáte nádej a nemáte prečo žiť.

za všetko môžu Božie sny…?
Tak si to vezmite. Boh zasiahne do vášho života, lebo mu dáte miesto (myslím, že Boh niektoré veci nerobí nasilu, tak aj Jozef musel urobiť miesto Božiemu konaniu…). Teda – dovolíte Bohu vstúpiť do svojho života, a On spôsobí aby sa veci diali tak, že sa vám zrúti celý doterajší svet. To Božie naruší krehkú rovnováhu vášho osobného vesmíru a všetko, čo ste doteraz spoznali, sa rozpadne na malé čiastočky. (aj keby som chcela napísať, že si Jozef za to mohol sám, nie je to pravda, ale myslím, že ako to Boh dopustil, je aj výsledok správania všetkých vyššie menovaných. dodať k tomu niečo viac by bola zložitá debata a môžete si ju odložiť pre všetkých, čo si myslia, že o Bohu všetko vedia.)
Dôsledky toho, čo Boh urobil – a možno by som to vyostrila – dôsledky vašej dôvery voči Nemu – spôsobia to, že strácate. Lebo to, čo okolo seba vidíte, je ničenie, zármutok, strata, bolesť, osamelosť, deštrukcia. Ako následok Božích snov.

Ja viem, toto nie sú veci, ktoré by ktokoľvek chcel pripustiť. Veď kto normálny by chcel prísť do kostola a počúvať o tom, že Boh sa chystá zničiť váš doterajší život, ale to je úplne v poriadku? Nikto, aspoň nikto normálny. Lebo aj naša láska k Bohu má svoje hranice. A keď začne hovoriť takéto veci, nemáme Ho chuť počúvať (viem, že to znie neúctivo – to, čo som práve napísala. ale píšem to, čo máme v hlave mnohí, a nie, nechceme si to priznať). Naša láska k Bohu má svoje hranice. Ale Jeho láska k nám nie. Preto robí to, čo robí. Niekedy treba do zraneného človeka ešte viac rezať, spôsobiť mu ešte viac bolesti, vycediť z neho ešte viac krvi. Preto, aby bol zachránený jeho život. Presne to sa deje napríklad na operačných sálach.
Neočakávam pochopenie, lebo ani mne sa do toho nechce. Len jedna vec – buďte úprimní! Ak ste v takejto situácii ako Jozef, neskrývajte sa za zbožné reči ani za mlčanie. Boh znesie sťažovanie aj priamosť, na rozdiel od mnohých kresťanov – On áno. On to všetko spôsobil, On a Jeho sny. On nám zasahuje do života. A všetko, čo mu Jozef a jemu podobní chcú povedať, je pripravený si vypočuť.