pýtam sa, prečo Boh vstupuje do snov ľudí?
A ak to už robí, prečo to nerobí podľa žiadnej schémy? Teda niežeby mne to vadilo, len som zvedavá. Poznám však dosť ľudí, ktorí by v tom chceli vidieť systém – ale zatiaľ žiaden nevidno. Boh je zaujímavo nepredvídateľný, neusporiadaný, nekoncepčný a dokonca by som povedala, chvíľami málo zbožný. Jasne, že aj mne to znie absurdne… ale ak Boha hodnotíme podľa meradiel ľudí, tak potom ozaj tak pôsobí… alebo, počkať, znamená to, že ľudí by sme tiež takýmto spôsobom hodnotiť nemali? hmmm
Úplne prvýkrát v Biblii sa spomína sen v súvislosti s kráľom, pohanom. Boh ho používa, aby zastavil Abraháma v robení ďalšej hlúposti. Potom tu bol Jákobov sen, nebo v pohybe, a týkal sa jeho budúcnosti. Bolo to Božie povzbudenie, chlapče, nie si v tom sám. A neskôr prišla v sne výzva na návrat domov, a aj jeho svokrovi sa snívalo, ako sa má k Jákobovi pri odchode správať. Potom tu máme Jozefove dvojice snov: prvé dva sú jeho vlastné, druhú dvojicu pomáhal vykladať spoluväzňom a tretiu dvojicu faraónovi – takáto bude budúcnosť , pripravte sa!
Dnes to bude o veľkom pecni chleba, ktorý sa valí na stan. Trocha zvláštne, ale aj tak to v podivnosti neprekoná Jákobov sen o párení zvierat v čase ruje.

vitajte v našom pobožnom pohodlnom bezvládí
Hlavná postava v príbehu Gideon. Nie, nezabudla som na Boha, ale On nie je hlavná postava – označiť Ho to tak mi príde málo; veď On je Tvorca celého príbehu.
Izrael sa nachádza v dobe, keď nemali kráľov (načo kráľa, keď je tu Boh?) A ak bolo treba niečo riešiť, zastupovať národ a byť prvým z prvých, boli tu sudcovia. Ale nepredstavujte si sudcov ako tých kedysi u nás, ktorí sa dostali do súdnictva počas socializmu občas veľmi zvláštnymi spôsobmi (a rozhodovali podobne). Tu si sudcov povoláva osobne Boh a ich kompetencie prekračujú to, čo my poznáme ako súdna moc. Kráľ nebol, ale niekedy bolo nutné, aby sa niekto postavil dopredu a viedol.

Izrael ohrozovali nájazdy Midjáncov. Boli to kočovníci zo stepí a z oáz púšte medzi Egyptom a Sýriou. Spolu s inými kmeňmi prepadávali Izrael, lúpili stáda, ničili úrodu. Ak si spomínate, Mojžiš si vzal midjánsku dcéru, a tá sa v istom momente ukázala ako skvostná manželka. Ale to už bolo akosi dávno. Izraelci robia opatrenia, ale nestačia, nezvládajú to, odvykli si, bieda rastie. Niežeby Boh nevedel pomôcť, ale zdá sa, že Ho nikto príliš nevolal. Spohodlneli. Už nie sú na púšti, už majú domov a požehnanie.

V ich (a možno nielen v ich) prípade znamená, že cítiť sa bezpečne, chránene a spokojne predstavuje riziko. Nie, neprestaňte sa tešiť z dobrých vecí ani nevyhadzujte svoje pohodlné kreslá (ja by som ich najradšej dala aj do kostola). To, o čom tu hovorím, je duchovná bdelosť, a tá podľa mňa nemá s vonkajším pohodlím až tak veľa spoločného (aj keď, niektorí ľudia si asi myslia niečo iné, inak si neviem vysvetliť napríklad kľakátka spôsobujúce mojim kolenám takú bolesť, že posledné, na čo myslím, sú sväté veci, auu, márnosť, no ale snažím sa všetko v lepšom slova zmysle vysvetľovať, že?). Potrebujeme vedieť, že kým budeme žiť, nepriateľ má vždy dôvod útočiť. Myslieť si, že svet je krásna lúka a ja som tu na to, aby som si natrhala margarétky na venček, sa môže škaredo vypomstiť.

hľadáme niekoho ochotného riskovať
Izraelcom to asi došlo. Volajú totiž konečne k Bohu, a On im pošle sudcu. On bude ten, ktorý s touto situáciou niečo urobí. Hrdina? Možno. Jeho pôsobenie je obmedzené len na kmeň Menaše (kmeň pomenovaný po jednom z Jozefových synov) , ale jeho význam prevyšuje jeden kmeň, zvlášť pri zakladaní svätýň a pri tom, čo ešte len bude nasledovať. Aj keď, niektoré veci si mohol odpustiť. Hárem ako kráľ? Tých sedemdesiat synov je pôsobivých, ale v súvislosti s tými ženami som si spomenula na jedno neskoršie židovské pravidlo (alebo nepísaná prax?). To hovorí o tom, že v manželstve sa má po sexuálnej stránke prihliadať hlavne na spokojnosť ženy. Títo chlapci sa zjavne z chýb svojich predkov poučili. Múdro….. (jasné, že tým trocha zachádzam od hlavnej témy, ale toto nekomentovať?! to by som nebola ja)

Pri novom vpáde kočovníkov Gideon zvoláva štyri kmene a vyrazí proti nim. V Gideonovom živote vidím dosť odvahy, ale aj neustále hľadanie uistenia. Jeho príbeh stojí za prečítanie, a myslím, že to myslel úprimne a dobre, lebo Boh mu vychádza v ústrety, berie jeho pochybnosti vážne a nevyčíta mu ich. Gideona si povoláva takého, aký je, aj s tým ťažším; jednoducho aj neistota a otázky sú súčasťou balíčka. A to, ako na to Boh reaguje, vedie Gideona dopredu. Myslím, že táto Božia ochota akceptovať niekoho takého, aký je, a reagovať tak, že to tomu konkrétnemu človeku slúži na rast, by nás mohla inšpirovať. Častejšie. Seriózne, častejšie. Dokonca aj v cirkvi. Častejšie, prosím.

prečo sú niektorí ľudia takí extrémisti a nechcú byť radšej zadobre?
Gideon so svojou dobrovoľnou armádou pritiahne k prameňu Chárod. Meno toho prameňa – Chárod – znamená chvenie, a naznačuje, že ide o posvätné miesto, kde bolo uctievané nejaké božstvo. Je do istej miery logické, že v suchej krajine sa uctievajú zdroje vody; a tie chránilo nejaké božstvo. Všetci si myslia, že potrebujú nejakú protekciu.
A vtedy si Boh povie, že je tam príliš veľa ľudí. Zjavne nie je toho názoru, že je lepšie a bezpečnejšie mať prevahu. Nech všetci vedia, že to nebude boj ľudí. A nech odídu všetci, čo sa boja. Ak máte strach, môžete ľahko ovplyvniť ostatných, lebo strach je nákazlivejší ako chrípka. Z tridsiatich tisícov je už len desať tisíc. A mne v hlave znie, dosť máš na mojej milosti, lebo moja moc sa v slabostiach dokonáva….

Odišlo dosť veľa ľudí, a možno sa Gideon so svojou pochybujúcou povahou pýta, neprehnal som to nejako? Mohol som ich viac povzbudiť, nemal som byť tak pesimistický. Možno aj vy patríte k ľuďom, čo dookola skúmajú všetko, čo povedali a urobili, a rozmýšľajú nad tým, čo ak by niečo urobili inak, povedali iným tónom, viac zdôraznili, viac sa starali… Poznáte? Už to, že vám to napadlo, je zvyčajne dôkazom, že ste sa starali dosť. Nie, aj keby ste čokoľvek zmenili, inak by to nedopadlo. Spasiteľ Sveta existuje, ale nenesie to meno, ktoré máte vy v občianke.
Odišlo veľa ľudí, ale podľa Božieho názoru je ich stále priveľa. A nasleduje test. Nech sa všetci vojaci napijú z prameňa! Kanaánci by si kľakli, aby božstvu prameňa vzdali úctu. Urobia to Izraelci takisto?
Úcta, trocha podlizovania, ťahanie medových motúzov popod nos… v niektorých chvíľach to nemôže škodiť, aspoň tak žije veľa ľudí okolo mňa. Čím vplyvnejšieho človeka majú nablízku, tým viac sa mení ich správanie. A ešte ak ide o božstvo! Väčšina vojska to berie vážne, a len veľmi málo mužov nepokľakne k prameňu. Tí len tak neúctivo bez všetkého siahajú rukou do vody. A Boh usúdi, že práve tí sú tí správni. V niektorých chvíľach sa totiž práve neúcta cení veľmi vysoko.

Tí, čo si kľakli, nech idú domov. Vzdali úctu inému Bohu, nie sú tí správni, čo budú bojovať za Hospodina. Lebo nejde len o to, aby tu vyhrala nejaká armáda, ale aby tu vyhral Boh. No ale na druhej strane, z niekoľko tisícovej armády zostalo len tristo mužov. Giden, ten muž žiadajúci si znamenia a potvrdzujúci si svoju odvahu, aký pocit má teraz tento Gideon? Možno sa mu práve krv v žilách rozprúdila trochu rýchlejšie. Chlapci, zábava sa ešte len začne!

Autor neobvyklých riešení
Midjánci sa utáborili v doline. Zo strategického hľadiska to nebolo veľmi múdre, ale k vojenskému plánovaniu sa pridáva aj ich viera – Boh Izraelcov je pre nich Bohom hôr, a tak ak sa súboj odohrá mimo Jeho územia, Izraelci nemajú šancu vyhrať.
Ale ako by to bolo, ak by všetci mali rovnaký názor, že? Boh v noci vraví Gideonovi, choď do nepriateľského tábora, lebo ti ich všetkých dám do rúk. Teda hovorím, že vyhráš, lebo ja ti to víťazstvo darujem ako pekne zabalený darček s mašličkou. Ale ak by sa ti to nejak nezdalo, ak by si mal strach – choď si po trocha odvahy do nepriateľského tábora!

A tak sa Gideon, ktorý je postavený do čela vojska, ktoré už nie je ani tak vojsko, ale trápne malá skupinka, zosúva dole do nepriateľského tábora. V noci, nenápadne, a hlavne potichu. A počúva. A dozvie sa. Jeden midjánsky bojovník mal sen, ktorý práve rozprával. Zdalo sa mu o jačmennom chlebe, ktorý sa privalil na ich tábor, narazil do stanu, ktorý sa následne prevrátil a zostal ležať. ….vysvetlím. Jačmeň vyvolával v povere predstavu kozlovitých démonov stepi. Mal s nimi podobné meno, pretože ako oni, tak aj jačmeň bol chlpatý. V sne toho vojaka sa obrovský peceň valí na stan. Pri slove stan použitý určitý člen, aj keď predtým o žiadnom inom stane nebola reč (člen v tomto prípade funguje veľmi podobne ako v iných jazykoch, ktoré ich používajú). Teda ide o známy stan; konkrétne ten, kde boli uložené modly a posvätné predmety, aby tam bola pre vojsko záruka božskej pomoci. Dostať alebo zničiť takýto stan znamenalo vždy úplné víťazstvo opačnej strany.

Pre Gideóna je tento sen znamenie. Po tom všetkom, čo sa udialo, po všetkých utvrdeniach a nasmerovaniach, je toto ten posledný kúsok skladačky, záverečné uistenie pred bojom, a z úst nepriateľa znie ešte lepšie, ako čerešnička na torte. Gideon, už späť vo svojom tábore, vyhlási poplach, dá nastúpiť ten nebojácny drzý zvyšok, a zaútočí. Ich výzbroj dotvorí trúbami a prázdnymi krčahmi, do ktorých ukryjú fakle. Áno, ešte v noci. Ako hovorí jeden komentár, to mohli urobiť len ľudia, čo neverili na prízraky a mocnosti tmy.
Rozostúpia sa dookola nepriateľského tábora, začnú trúbiť, rozbijú krčahy a vytiahnu fakle, a kričia z plného hrdla, v Koho Mene tam prišli. Midjánci si mysleli, že proti nim stoja démoni. V tábore vypukne panika a skončí to masakrom – keď sa nepriatelia obrátia proti sebe navzájom.

môžete si dať dole rukavice, zápas sa skončil
Toto nebol zápas ľudí, Gideon nevyhral kvôli svojej brilantnej stratégii alebo nezlomnej odvahe. To je dúfam jasné. Vyhral tu Nieko Iný. A áno, použil si ľudí, Gideona zvlášť. Oslovil ho, povzbudzoval a viedol, utvrdzoval. Boh ako Učiteľ a ten najlepší fanúšik zároveň. Boh ako nevyhnutná súčasť života, ak to chcete skutočne, úprimne nazývať Životom. A áno, použil si aj sen nepriateľského vojaka. Vstúpil do jeho spánku, lebo sa tak rozhodol. Je to jednoducho Boh….
Veľa ľudí by v tom, ako sa zjavuje v snoch, nejaký systém vidieť chceli. Nájsť pravidlo, ako sa to deje, uplatniť to, používať… pri sebe aj pri iných. Osobne som zažila dosť ľudí, čo hovorili v štýle, ja viem, čo si Boh myslí a ako to robí. Ja mám patent na správne odpovede. Ale v tomto prípade systém neexistuje; aspoň nie taký, aký by naša myseľ vedela uchopiť.
V niečom je to ale rovnaké – vidíme rovnako nepredvídateľný, nečakateľný rukopis. Možno aby generácia, čo zabudla na úctu a rešpekt, si to znova pripomenula. Aby nás Boh prekvapoval a privádzal do úžasu. Toto sa mi páči…