Ďalší izraelský sudca a jeho príbeh zaberajú v Biblii len jeden jediný verš.

A ja z toho idem urobiť celú tému? Spochabela som sa?
Jasne, že áno!
Dovoľte mi predstaviť vám muža menom Šamgar. Kedže pobil šesťsto Filištíncov, čakala by som trocha viac ospevovania, ale Biblia mu venuje naozaj veľmi málo. Alebo aspoň tak sa zdá na prvý pohľad. Ale úprimne, kedy ten prvý pohľad stačil? Zo Šamgara neurobíte príbeh, ktorý spolu s omaľovánkou môžete ponúknuť na Detskej Besiedke. Ale zase na druhej strane, ak sa o to niekto pokúsi, dajte vedieť, ja sa v takýchto veciach rada nechám prekvapiť!

kto potrebuje číslo na nebezpečných chlapcov?
Ak mám povedať, kto Šamgar bol, potrebujem povedať, proti komu sa postavil. Filištínci boli dosť vytrvalí nepriatelia. Veľmi pravdepodobne patrili k morským národom, ktoré sa po príchod Grékov do egejskej oblasti začali presúvať na Blízky Východ. Nemôžem si pomôcť, mňa tieto presuny národov dosť fascinujú, lebo ak sa začnete pýtať, kto je kde doma, zistíte, že vlastne nikto nikde. Filištínci na Blízky Východ dorazili ako žoldnierska armáda, bojujúca pre toho, kto mal záujem. V dobe, o ktorej hovorím, žili v Kanaáne, teda v krajine, ktorú ja drzo a predbiehajúc históriu, s obľubou volám Izrael.
Filištínci neboli žiadni mamičkini chlapčekovia a zápecníci (to je výraz, čo? pozerala som nedávno nejaké slovenské rozprávky, haha), ale bojovníci. Kedy ste naposledy videli niekoho bojovať na život a na smrť? Pravdepodobne nikdy, možno nevieme dostatočne doceniť ten údaj. Skúste sa niekde inšpirovať, pozrite si nejaký pekne krvavý súboj  a prosím pekne až do konca. Verte mi, potom budete Šamgara vidieť v inom svetle. Zabil toľko z nich, že to bolo až neuveriteľné; že to takmer hraničilo až so zázrakom.

ako ďaleko padá jablko od stromu?
Takže bojovník. Niekto, koho by ste nechceli naštvať; budete radšej, keď niekto ako on bude stáť na vašej strane a bude vám kryť chrbát. Ale čo ďalej? Viac nevieme, ako vieme. Nevieme však, z akého izraelského kmeňa pochádzal, čo je pri iných sudcoch dosť dôležitý údaj. Je celkom možné, že nepatril nikam…. Totiž meno jeho otca nie je hebrejské. Jeho otec niesol meno bohyne Anáty, ktorú uctievali Kanaánci. A nie, ak chlap nesie ženské meno, hoci aj meno bohyne, neznamená to aicky niečo zženštilé, zvlášť pri tejto silne uctievanej a veľmi násilnej dáme. Také niečo by som u jedného zo sudcov nečakala, a možno preto sa objavili snahy preložiť meno Šamgarovho otca aj inak, trocha sa pohrať s písmenkami, nech nám z toho v hebrejčine vznikne oko, prameň, alebo dokonca odpoveď – myslí sa odpoveď na modlitby.
Ale figu. Povedzme si to jasne, Šamgar bol pravdepodobne syn izraelskej matky a kanaánskeho otca; miešanec. Na to, aby som si aspoň trochu predstavila, aké to asi pre neho bolo, netreba veľa fantázie. Nikam nepatril, žiaden kmeň nebol jeho rodinou, jeho matka sa spustila, akú asi výchovu dostal s týmto otcom… jednoducho bastard. Ako škaredý zúrivý pes z útulku, ktorého nikto nechce a každý ním opovrhuje.

a ešte som neskončila
Podľa takých tých bežných, obvyklých, očakávateľných pravidiel bol Šamgar na úlohu sudcu nevhodný. Alebo ak by som to chcela povedať tak farizejsky milo, určite mal nejaké dobré vlastnosti, ale je tu pár iných, ktorí by mohli byť trocha viac vhodnejší….
Používam slovo bastard a trocha mňa samú doráža, keď tak hovorím o človeku….. ale nechcem, aby niečo z textu uniklo len pre to, že budem používať uhladenejšie výrazy. Pravdepodobne to nebol niekto, koho vítajú s otvorenou nároučou. Čierna ovca… alebo nejaké nebezpečnejšie zviera. Bastard. Šamgar by nebol prvý ani posledný v izraelskej histórii s týmto statusom, ale to nie je všetko, čo o ňom viem. Ideme ešte hlbšie.
Zbraň, ktorú použil na boj, bola bodec na poháňanie ťažných zvierat. Bodec bol približne dva a pol metra dlhý, a dosť zvláštna voľba na súboj proti ľuďom. Exegéza textu – to je, keď nezostávate na hladine, ale ponoríte sa do hĺbky – ponúka ďalšiu možnosť. Je možné, že Šamgar veštil z vnútorností zvierat. Žeby na základe svojho veštenia radil, kedy je možné vytiahnuť do boja, a preto je mu venovaného v knihe Sudcov tak málo miesta? Nakoniec, veštenie je jedna zo zakázaných vecí! Ale kto vie, ako to s tým bodcom bolo. Veci nie sú čiernobiele a to, čo je jasné nám, nemuselo byť jasné vtedy. A radím vám, aby ste si na túto myšlienku zvykli, ešte skôr, ako vás šokujú ďalšie veci!
Lebo predstava veštca v takej pozícii, ako dostane povolanie do Božej služby a takisto aj Ducha Svätého, tá predstava je dosť šokujúca. A ide proti všetkému, čomu zvyčajne v súvislosti s Bohom veríme.
Robí Biblia schválne omyly?
kôň s jasným cieľom a klapkami na očiach
Ako sa s tým vyrovnať? Existuje jeden spôsob, a poznám dosť ľudí, ktorí ho využívajú. Nazvime ho napríklad “sväté kategorické odmietnutie”. Jednoducho odmietnuť čokoľvek, čo vám nesúhlasí s našou vierou v to, aký Boh je. Boh povolal do sudcovskej úlohy miešanca s pohanským otcom, a ešte k tomu veštca? NIE! Kategorické NIE!  Toto nie je pre mňa prípustná alternatíva! Určite sa to dá vysvetliť aj nejak inak. (nie, Jozef nebol rozmaznaný, Rachab nebola prostitútka a nie! Abrahám nikomu nedovolil spať s jeho manželkou! nie, nie a nie!)
Celkom rozumiem takému prístupu. Je jednoduchší, jasnejší, a vyzerá aj sväto. Dobre a pokorne. Ale… poznám veľa situácií, keď s takýmto vysvetlením akurát tak padnete na hubu.
Jednoducho to nestačí.

nech sa páči, zhasnem, aby ste videli
Ja verím v Boha, ktorého je ťažké pochopiť. V Boha, ktorého základné motívy nám On Sám objasnil. Verím však, že mnohokrát jedná tak, aby nám ukázal, že On je Boh, že my Ho nemôžeme mať nikdy zmapovaného, prečítaného, a verím v to, že čím viac Ho spoznávame, tým viac otázok máme. V Izaiášovi Boh hovorí: Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a moje cesty nie sú vaše cesty…
Verím v to, že aj to, čo my pokladáme za nesväté, Boh môže použiť, aby sa stalo svätým. A to, že kedy, ako, alebo pri kom to urobí a že poruší niečo, čo my pokladáme za Jeho – ale pri tom sú to len naše vlastné – pravidlá, že to je len a len Jeho vec.
Ak nie, tak nie. Ak áno, tak no a? Ak si to môže niekto dovoliť, je to Boh. 
Preto nie, “sväté kategorické odmietnutie” nie je spôsob vysvetľovania, ktorý by mne sedel. A preto nie, ak Šamgar bol veštec s pohanskými predkami, a Boh sa rozhodol, že z neho bude ďalší sudca Izraela, nevyvedie ma to z miery. Božie rozhodutia sú len a len Jeho vec.
….. ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.

ešte sa trocha budem nadchýňať
Sudcovia – ich najvlastnejším povolaním nebolo súdiť, ale bojovať. Čo treba k boju? Ochotu. Odvahu. Svaly a rýchlosť. Zmierenie sa s tým, že niekoho pripravíte o život ale aj vyrovnanie sa s vlastnou smrteľnosťou. A nezabudnúť na motiváciu – vedieť odpoveď na otázku, za čo bojujem. Vieme si sami seba predstaviť v takejto úlohe?
Spomenula som si na jedno zdieľanie… mama mi rozprávala, ako sa skončil jej obľúbený seriál, kto čo povedal, a čo je nedoriešené…. A tak si hovorím, okay, zdieľame sa, tak som jej porozprávala, ako skončila posledná časť Game of Thrones. Ako Sansa svojho uväzneného dobitého manžela, nechala zjesť jeho vlastným psom, a ako sa mi to páčilo, lebo on to mnohým iným urobil neviemkoľko krát a tiež, čo iné dožičiť človeku, čo ju predtým znásilnil, že? No. A v tomto momente sa myslím skončilo moje a mamino zdieľanie 🙂
Stále ma núti rozmýšľať nad tým, či nežijeme v príliš pohodlnom svete, keď každé násilie vnímame ako zlé…. Útok je niečo iné ako obrana. Ale to je na dlhšiu debatu a na iný priestor. Tá otázka by však vo vašich hlavách mohla pokojne zostať.
Šamgar bol bojovník a podľa počtu nepriateľov, nad ktorými vyhral, sa nedá pochybovať o jeho výnimočnosti. Ale príbehy sudcov, ani ten jeho, nemajú byť o tom, akí to boli hrdinovia. Neriešime grécku mytológiu, komixy ani nič podobné. Toto je Biblia. (ach, jasné, že viem, že pre mnohých je to kniha podobných mýtov a rozprávok, ako som spomínala pred chvíľou. viem. a je mi to momentálne dosť jedno.) O Bohu sa v jednom žalme píše, nekochá sa v lýtkach muža (na rozdiel odo mňa). Iný preklad hovorí o svaloch celkovo. Hm, niežeby bolo niečo zlé, kochať sa v svaloch, veď nakoniec Boh je Ten, ktorý ich tak stvoril… ale pointa je inde. Inde ako vo svaloch, v sile ľudí. Hospodin záľubu má v tých, čo sa Ho boja, čo dôverujú v Jeho milosť. 

🔥
A toto nie je len o svaloch. Nie je to len o sile jedného konkrétneho človeka, o jeho bojových schopnostiach. Nie je to ani o jeho pôvode, o jeho rodičoch a o tom, či je chcený alebo nechcený. Nikdy to nie je o omyloch, ktoré urobí, o chybných cestách, na ktoré sa vyberie, o rozhodnutiach, ktoré dokašle.
Nikdy to nie je o človeku, lebo toto všetko je o Bohu.

Áno, Šamgar je jeden z dôvodov, prečo píšem to, čo píšem. Prečo tak rada rozprávam príbehy, ktoré iní obchádzajú. Napríklad aj preto, aby si ľudia podobní Šamgarovi nikdy nemysleli, že sú niečo menej ako ostatní… alebo nedajbože, že v cirkvi nie sú vítaní.

Šamgara a jemu podobných nájdete aj v tomto Atlase.