Možno aj vám na prvé počutie znie Nórsko vzdialene, chladno a nevľúdne. Myslím však, že aj by ste tam aj osobne boli, poopravili by ste si svoj obraz. A ja vás tam teraz veľmi rada vezmem.
Nóri sú nám určite bližší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Zvlášť bojom o samostatnosť, ktorú získali pomerne nedávno. A čo sa týka toho chladu, v nórskom kostole, na rozdiel od tých slovenských, mi v živote chladno nebolo.
Nóri sú introverti a majú istý odstup, ale keď ich raz spoznáte a dáte veciam čas, vedia byť veľmi priateľskí. Tak po svojom, samozrejme. Neberú sa príliš vážne a nepotrpia si na oficiality. Všetci si tykajú, aj cirkevníci farárovi a dokonca aj žiaci učiteľom hovoria krstným menom. Myslím, že by zdvorilo vykali len kráľovi, ale keď nie je prítomný, aj o ňom hovoria krstným menom. Mimochodom, volá sa Harald.

všimnite si, z koľkých jazykov si môžete vybrať v Spevníku!

Nóri a cirkev
Nóri sú kresťania približne od roku 1000 a protestanti krátko po tom, čo Reformácia začala. Evanjelicko – luteránska cirkev Nórska je štátnou cirkvou, a zvyčajne sa povie len krátko, Cirkev Nórska. Do roku 2012 bol hlavou cirkvi kráľ, teraz je riadená sama sebou. Je rozdelená podobne, ako naša evanjelická cirkev na senioráty, aj keď rozlohou to skôr prirovnám k dištriktom. Majú svojich biskupov, aj biskupky (ženy, predstavte si. a všetci to prežili….) a veľkú samostatnosť. Takisto sa v poslednom čase v cirkvi ozývajú hlasy na osamostatnenie sa od štátu.
Nórsko má dva oficiálne spisovné jazyky, ale nikde nie je striktne vyžadovaná ich spisovná podoba. V praxi to znamená, že je úplne v poriadku, keď v médiách, na úradoch alebo kdekoľvek inde ľudia hovoria nárečím. Vy im občas nerozumiete, a občas si úplne nerozumejú ani oni sami, ale to je v poriadku. Ich dva jazyky nájdete aj v Spevníku, a vedľa nich často aj Samisk – čo je jazyk menšiny, žijúcej na území Nórska. Nikoho to nepohoršuje, nikto tam nebojuje za jeden jediný jazyk, práve opak považujú za samozrejmosť.
Nóri ako národ to so svojou samostatnosťou nemali ľahké, ale napriek nie jednoduchým dejinám nezostali zatrpknutí, nie sú v žiadnom kŕči a hlavne nemajú žiadnu potrebu niečo si dokazovať. To vidno v celom národe aj v cirkvi. A tiež, majú zaujímavý zmysel pre humor. Myslím, že mnohé z ich povahy a správania sa dá pochopiť, keď vám porozprávam o ich národnom svätcovi.

svätý Olaf a jeho zavedenie kresťanstva do Nórska (15.storočie)

svätý Olaf
Kresťanstvo sa objavilo v Nórsku približne od roku 920, ale bolo to celé veľmi vlažné. Ten, ktorý to zásadne zmenil, sa volal Olaf (v súčasnej nórčine je to Olav), nórsky kráľ v rokoch 1015 až 1028.
Vyrastal v ére Vikingov a ich výprav. V dvanástich dostal svoj meč a krátko na to sa prvý krát pripojil k jednej z ich výprav. Okrem iného títo nórski chlapci plienili kostoly v Anglicku, zabíjali mníchov, mníšky aj kňazov. To, ako sa pokúsili dobiť Londýn a zajali jedného biskupa, je zaujímavé, ale zďaleka nie bohumilé čítanie. V skratke, angické kresťanstvo na Olafa neurobilo žiaden dojem. Zmenilo sa to až na kráľovskom dvore v Normandii, kam sa na istý čas uchýlil. Stretol tam svojich rodákov, ktorí síce hovorili rovnakou rečou, ale namiesto vikingských bohov vyznávali kresťanstvo. Olaf nerozumel slovám latinskej omše, za srdce ho však chytili gregoriánske chorály. A možno presne to bol ten moment, od ktorého bol Olaf ochotný načúvať evanjeliu.
Ako som už spomenula, Nóri v tých časoch už kresťanstvo poznali. Ale Kristus nebol nijak výnimočný; bol pre nich len jeden z ďalších božstiev. V Normandii, kde Olaf prebýval, to bolo iné – zvlášť zásluhou panovníka. Kráľ Richard II. Mu o Kristovi rozprával tak, ako nikto predtým. O Kristovi, o odpustení hriechov, o viere v Trojjediného Boha. Ježiš Kristus, ktorý nepodlieha osudovosti a zaklínadlám a neobáva sa ani toho, čoho sa boja aj vikingské božstvá.
Krátko na to bol Olaf pokrstený a rozhodnutý prihlásiť sa o svoje kráľovké právo a zaviesť kresťanstvo aj v Nórsku. Vedel, že to bude možné len v zjednotenej krajine. Vrátil sa domov, s pomocou šľachty sa prehlásil za kráľa a začal dobývať územia ovládané niekým iným. Upevnil svoju pozíciu a zahájil evanjelizáciu krajiny.
Nedopustil sa chýb svojich predchodcov, všade prichádzal osobne a stal sa skutočným apoštolom Nórska. Zaviedol prvý kresťanský zákonník, ktorý platil pre bohatých aj chudobných.
Je mu vyčítaný nátlak aj krvavé metódy, ktoré ho neopustili ani po obrátení sa na kresťanstvo. K tým krvavým metódam – moja otázka znie: vedel by to niekto iný riešiť mierumilovne? Možno áno, ale nie Olaf. V niektorých veciach sa ľudia nemenia. A k tomu nátlaku pri evanjelizácii, to sa dialo na základe vtedy rozšíreného chápania jedného biblického verša. V Podobenstve o veľkej večeri z Lukášovho evanjelia hovorí pán sluhovi, ktorý má za úlohu pozvať hostí na hostinu: Vyjdi… a prinúť ich vojsť, aby sa mi zaplnil dom. 

             svätec so sekerou 

Biblia hovorí, prinúť, a on to vzal doslova.
Olafove vojenské úspechy neboli tvalé, v roku 1026 prehral jednu bitku a v roku 1028 ho nórska šľachta donútila odísť z krajiny do vyhnanstva. Podľa legiend po ceste pokrstil mnoho ľudí vo Švédsku a pripisuje sa mu aj pár zázrakov.
Olaf bol blahorečený v roku 1031, čo bolo neobvyklo rýchle. V rovnakej rýchlosti sa podobný proces nezopakoval až do roku 1888. Je považovaný za svätého aj v pravoslávnej cirkvi. Býva zobrazovaný s vikingskou sekerou a ešte aby som upresnila jeho obraz, jeho syn Magnus, ktorý sa stal kráľom po ňom, bol nemanželský. Bol dosadený tou istou nespokojnou nórskou šľachtou, ktorá jeho otca poslala do vyhnanstva.
Je považovaný za hlavného strojca obrátenia v Nórsku a Nóri s istým nadľahčením povedia, zevanjelizoval nás mečom. To, čo o Olafovi vieme, myslím vysvetľuje veľa o viere, aj o povahe celého národa.

biele rúcho v akcii. k nemu pribudne aj štóla v liturgických farbách

farári v bielom
Od čias kráľa Olafa je Nórsko kresťanské, od reformácie takmer úplne protestantské. Nórski farári nosia biele alby a k nim štóly podľa liturgických farieb. Keď to porovnávam s Austráliou a ich albami, jeden podstatný rozdiel  je v materiáli, ktorý je v Nórsku predsa len trocha hrubší…
V cirkvi majú vela laických spolupracovníkov, nielen dobrovoľníkov, ale aj platených. Aj cez toto vidno, že prácu farárov si vážia – vedia, že jeden človek nemôže byť sám na všetko. Preto ho treba odbremeniť od toho, čo vie urobiť niekto iný a rýchlejšie a nechať farárov, aby sa farári venovali tomu, čomu sa venovať naozaj majú. Aj platy, ktoré dostávajú, odzrkadľujú to, že sú to vysokoškolskí vzdelaní ľudia s náročným povolaním a veľkou zodpovednosťou.
Tiež sú tu zbory, pod ktoré patrí viacero kostolov, ale Služby Božie sú v nedeľu len v jednom z nich. Áno, sú aj výnimky, ale tie len potvrdzujú pravidlo. To, čo na nich obdivujem, je, že nórski farári vedia oddychovať. Žiadnemu z nich by ani nenapadlo chváliť sa (alebo chváliť sa tak, že sa oficiálne sťažujem), že mali enormné množstvo Služieb Božích za deň alebo že si nestihli ani tento rok vybrať dovolenku. Vedia veľmi dobre, že na to, aby sa mohli starať o iných ľudí, sa potrebujú v ešte skôr starať sami o seba.

rovnosť nielen na papieri
Nóri ordinujú aj ženy, približne rovnako dlho, ako na Slovensku. Ale podľa toho, čo som si vypočula v rozhovore, ženy farárky v Nórsku sú mužom farárom rovné nielen na papieri. Vraj ešte občas existujú, povedzme že zádrhele, ale keď som to porovnala so slovenskou realitou, rozdiel bol neskutočný. V tom ich máme čo dobiehať.
Myslím, že to súvisí aj s tým, ako žijú Nóri aj mimo cirkvi. Veria tomu, že sú si všetci rovní, aj muži a ženy. Nakoniec, aj apoštol Pavel píše, že v Kristovi už nie je muž ani žena, ale všetci sú si rovní… Vo všetkom, čo len chcú a prečo sa len rozhodnú. Neexistuje nič ako mužské a ženské práce. Doma varia a upratujú obaja manželia, a nikto sa nad tým nijak nezamýšľa. A takto vychovávajú aj svoje deti, v rodine aj v škole. Keď sa v škole varí a vyšíva, robia to aj chlapci, keď sa hrá futbal, nikomu by ani nenapadlo vylúčiť z toho dievčatá. A nepoznajú tam nič také, čo funguje na Slovensku, kde pre ženy, ktoré sú matkami, takmer prestanú existovať aktivity bez detí. Je úplne normálne, že sa cez víkend o tri deti postará otec, lebo mama šla lyžovať. A telefonuje sa jej len keď bude horieť dom! …a možno ani vtedy nie.

súmrak pred štedrovečernými Službami Božími

súmrak pred štedrovečernými Službami Božími
v kostoloch
Nórske kostoly sú obkolesené cintorínmi a ja si nemôžem pomôcť, páči sa mi to. Mŕtvych nevyháňajú kdesi na koniec dediny, ale žijú s tým, že ich náhrobné kamene majú pred očami. A hádam je za tým aj tá myšlienka, že raz tam skončíme všetci. Preto si treba dobre premyslieť, čo so zvyškom života, ktorý začína už dnes.
Keď vstúpite dnu, stále je tam niekto, kto vám podá Spevník a program. To bolo všade, od dedinských kostolov až po katedrálu v Osle, ktorá stojí na rovnakej ulici ako kráľovský palác. Možno to ako veľkú vec nevnímajú tí, čo chodia do kostola každú nedeľu, ale to presne nie je o vás. Takto je jednoduchšie pre ľudí zvonka jednoducho vstúpiť a byť súčasťou.
Nórsko je studená krajina – zima, sneh a mínusové teploty, aké som nezažila ani v najhoršie zimy pod Tatrami. Ale napriek tomu – keď prídete do kostola, je tam tak teplo, že si dávate dnu kabáty a vetrovky. Nie, stále si nemyslím, že trocha zimy sa dá vydržať a že keď sa v kostole cítime príliš dobre, prestávame počúvať kázeň. Skôr presne naopak.

áno, správne vidíte. to je fúkanie bublifukov počas Služieb Božích v historickom drevenom kostole 💜

sviatosti
Kedže naozaj takmer všetci v krajine sú luteráni, nejaký krst je takmer každú nedeľu. Rodina stále príde oblečená v krojoch a je samozrejmosťou, že kočiar je v kostole. Porovnávajúc so Slovenskom, ľudia sú viac zvyknutí na deti v kostole. Nevadí im, že nesedia stále ticho; aj keď, úprimne, v niektorých prípadoch by som rodičovský zásah privítala.
Večera Pánova je na programe každú jednu nedeľu. Patrí k nedeli rovnako ako Slovo Božie, niet o čom diskutovať. Samozrejmosťou sú bezlepkové oblátky a víno bez alkoholu. Áno, to víno chutilo biedne. Ale na druhej strane, v krajine, kde má alebo malo vela ľudí problem s alkoholom, urobiť Večeru Pánovu takýmto spôsobom je viac ako múdre.
Prisluhovanie sa deje viacerými spôsobmi, ja som zažila dva asi najčastejšie. Bud si oplátku namočíte do kalicha (asistent, zvyčajne laik, vedľa farára je samozrejmosťou), alebo prídete ku oltáru a kľaknete si už s malým kalíškom v ruke, do ktorého vám farár víno naleje.
A ďalšia vec, k Večeri Pánovej chodia aj deti. Bez konfirmačnej prípravy, bez ohľadu na vek. Samozrejme, predtým sa s nimi o tom všetkom s nimi vedie rozhovor, vysvetľujú sa dôležité veci…. Aj u nás som počula diskusie na túto tému. Nakoniec, ako správne podotkol jeden z kolegov (slovenských), spájať VP s konfirmáciou nie je biblické. Ale stále s tým nevieme nič urobiť. Žeby znova v obavách, žeby to slovenskí evanjelici považovali za katolícke? Smola. Aby som bola presnejšia, naša smola.

vychodňarske holubky dobili Nórsko 😉

spoločenstvo
V krajine, ktorá je viac introvertná a vzťahy s inými ľuďmi nevznikajú až tak jednoducho, keď to porovnávam so Slovenskom, je socializácia dôležitá. Stretnutia v rámci školy, práce, alebo akýchkoľvek komunít sú dôsledne plánované a ľudia si na nich dávajú záležať. Po Službách Božích vás bežne pozvú na koláčiky a na kávu. Kávu Nóri milujú, a je bežné, že vás na ňu pozvú aj po Službách so začiatkom o 19.00. Po ôsmej večer som kávu pila asi len tam.
Náš zbor takisto organizoval Middag, čo je niečo medzi neskorým obedom a skorou večerou. Ľudia sa stretnú pri jedle, ktoré každé dva týždne, stále navarí niekto iný. Samozrejme, vychodňarske holubky pre toľko ľudí zabrali neskutočne veľa času. Ale oplatilo sa, aj s tým rizikom, že to nikto nebude jesť. Všetci cudzinci tvrdili, že Nóri sú veľmi opatrní voči cudziemu jedlu, a nejedia, slušne odmietnu. Nakoniec, aj keď bolo naviac, na konci nezostalo nič. Doslova. Hovorím si, moja prababka by bola neskutočne hrdá!

blonďatý Ježiš presne v strede

zvláštnosti
V Nórsku ani v kostole nezabudnete a to, v akej ste krajine. Priznám sa, pohľad na blonďavého Ježiša ma príliš nenadchýňa. Lebo ak si Ho všetci budeme pripodobňovať k nám a k tomu, ako vyzeráme my, zabudneme, že v skutočnosti mal tmavú pleť, tmavé vlasy a bol z Blízkeho Východu. Na druhej strane, spomenúc si na obraz Poslednej Večere plnej svetlých hláv, kto vie? Možno pomáha ľuďom uvedomiť si, že On bol jeden z nás.
Ďalšia vec, v nórskych kostoloch celkom bežná, sú sochy a obrazy Márie, Ježišovej mamy. My sme ju v akomsi antikatolíckom kŕči vytlačili na okraj viac, ako by bolo v poriadku. V Nórsku takýto problém nemajú, ich úcta k nej nevychádza z toho, že sa potrebujú voči niekomu vyhraniť. Takisto, v súvislosti s Máriou, ale nielen s ňou, som v nórskych kostoloch často videla ikony. Niečo, čo je pre nás prepojené s pravoslávnou alebo gréckokatolíckou cirkvou.
Zaujímavé je aj to, ako sa preplieta národná hrdosť so zbožnosťou. Zvyčajne som pri tejto téme opatrná, nakoniec, medzi národnou hrdosťou a nacionalizmom je podstatný rozdiel. Prvé hlboko rešpektujem, druhé ani omylom. Ale Nóri nič nesilia. Nie je to len o krojoch v kostoloch, ale napríklad aj o nórskych vlajkách na všetky prvé sviatky ráno – prvý sviatok vianočný, veľkonočný aj svätodušný. Takisto aj v kostoloch oslavujú 17.máj, národný deň Nórska. Národ a viera sú u nich prepletené, jedno obohacuje druhé v tom najlepšom slova zmysle.

kresťanstvo mimo kostolov
Istý čas sa veľa sa písalo o tom, ako je viera v Nórsku potláčaná a ako úrady berú deti kresťanským rodinám. Ak by to nebola tak vážna téma, tak sa smejem nahlas. Radšej napíšem niečo z vlastnej skúsenosti. Pamätám si na december na štátnej základnej škole. Keď prišiel advent, každé jedno vyučovanie v triede sa začínalo s adventným vencom so sviečkami (ráno tam bola stale tma) a deti spievali koledy. Pred Vianocami všetky deti šli vystupovať do kostola. Rodičia mali právo odmietnuť, ale až na pár detí bola v kostole, v rámci vyučovania, celá škola. Pred Veľkou Nocou bolo to isté. Viera a aj tradície sú tak aickou súčasťou života (aj keď niekedy viac tradície, ako živá viera), že nikomu by ani na rozum neprišlo brať deti z rodín kvôli tomu.
Náboženstvo je aickou súčasťou vyučovania, pre celú triedu, bez výnimky. V rámci týchto hodín sa deti učia aj o iných náboženstvch, získavajú prehľad a učia sa rešpektovať iné bez toho, aby zabudli na svoje. Naozaj neviem, kto by tam chcel potláčať vieru, kedže viacero učiteliek mojich krstných detí sme stretli práve v kostole….
Iná vec je, že Nóri neuznávajú fyzické tresty. Áno, viem, koľko ľudí argumentuje tým, že fyzické tresty sú výchovné a nikomu nemôžu ublížiť, ale ja o tom nie som tak presvedčená. Učila som vela tried slovenských detí a zažila aj tie nórske. Tie, v porovnaní s našimi, nemali nejakú zásadnú túžbu porušovať pravidlá. Veci im sú vysvetľované, majú viac slobody, cez prestávky sa môžu vylietať, nikto na nich nezvyšuje hlas ani ich neobmedzuje pravidlami čo nemajú zmysel… a akosi to funguje viac, ako, ako pár po zadku. Ale to už je na úplne inú debatu.

moja nórska pohoda 😉