Včera bola Kvetná nedeľa a ja som sa dotýkala magnólie. Krásne, rozvíjajúce sa kvety. Okolo mňa vôňa, čo šteklila v nose, zvedaví vtáci a kríky, čo sa znova stávajú zelené. Príjemný jarný vzduch a ja, ktorá som si predtým nestihla všimnúť, kedy všetko rozkvitlo! V piatok som ešte nič nevidela, a v nedeľu som už na všetkom dookola mohla oči nechať. Zlatý dážď, ovocné stromy a magnólie! Včera bol svet oveľa krajší, ako deň predtým. A aj to načasovanie bolo dokonalé. Práve na Kvetnú nedeľu…

Jeruzalem, Zlatá brána a Ježiš. samozrejme, osliatko a palmové ratolesti nemôžu chýbať

V ten deň, keď Ježiš vchádzal do Jeruzalema, Mu ľudia hádzali pod nohy to najkrajšie, čo okolo seba našli. Boli to hlavne zelené ratolesti; myslím mladé vetvičky zo stromov. Kvety sa nespomínajú nikde, dokonca aj tie mladé ratolesti majú len dvaja zo štyroch evanjelistov. Nakoniec, táto nedeľa je Kvetnou hádam len u nás, všade inde sú v jej názve zakomponované palmy.
Prečo teda Kvetná? Jediné, dosť chabé vysvetlenie, ktoré som k názvu tejto nedele našla, bolo v súvislosti s jarou a prvými kvetmi. Naozaj dosť chabé, hlavne na môj vkus. Zvyčajne sa neuspokojím s takýmito odpoveďami. Ale pri Kvetnej nedeli mi to vlastne vôbec nevadilo. Hoci nie doslova biblické, kvety sú tu úplne v poriadku.

Svet sa zobúdza zo zimy, a ak by bola jar živou bytosťou (dovoľte mi tú personifikáciu), tak sa práve v tomto čase prvýkrát zhlboka nadychuje, vystiera ruky a naťahuje chrbát… Svet znova začína byť krásny. A my by sme to mali ošklbať a hádzať niekomu pod nohy? Neviem, ako vy, ale ja osobne by som asi veľmi váhala. Musel by to byť niekto veľmi vzácny, aby som toho bola schopná.

Tá magnólia bola nádherná! A ja som v jednom okamihu zistila, že sa jej dotýkam s úctou a jemnosťou… Tak, ako sa dotýkate vzácnych krehkých vecí, milovaných ľudí, alebo ako sa dotknete umierajúceho človeka.
Spomenula som si na všetky tie pohreby, ktoré mám za sebou, a na okamih, keď sa končila jedna časť obradu a ja som prvá vychádzala von. Zvyčajne som prechádzala okolo truhly, kým ju zdvihli a vyniesli, aby chladno spiace, odchádzajúce telo schovali v zemi, ja som sa takmer vždy tej truhly nenápadne dotkla. Niekedy len malíčkom alebo chrbtom ruky, ale akosi mi nedalo ísť ďalej bez toho.
Predstavujem si ľudí, ktorí odtrhnuté kvety a všetku tú zeleň najprv pohladia, rozlúčia sa s ňou, a potom ju hodia Ježišovi pod nohy. Áno, nie je to biblické v tom zmysle, že by to Biblia niekde spomínala, ale aj tak mi to k tomu príbehu veľmi pristane.

Magnólie v jarnej Stomovke (Praha)

Predstavujem si, pripomínam tú ženu, čo Ježišovi pár dní pred smrťou pomazala nohy. Vylieva vzácny olej, a tie nohy hladí svojimi rukami a hladí ich dokonca aj svojimi vlasmi. Lúči sa s Ježišom podobne, ako sa ľudia lúčia so vzácnymi kvetmi. A potom nechá, aby bol ako tá zeleň, čo skončila na ceste pre Ním.
Keď dávate kvety, dávate niečo, čo už nemôžete dostať späť. Krehká, rýchlo pominuteľná krása… pre túto chvíľu a potom už nie, potom zvädnú, pomalšie s vodou či rýchlejšie bez nej… Kvety sú krásny obraz pre to, keď dávate niečo podobne krehké a vzácne. Keď dávate niečo, o čom viete, že to už nedostanete späť.
Spomeňte si. Keď niekomu dávate svoj čas. Svoju pozornosť. Keď sa dívate – nie na nikoho iného – len na toho konkrétneho človeka. Keď ho počúvate, keď sa ho pýtate. Alebo keď dovolíte, aby on počúval vás a vy sa delíte s tým, čo sa deje vo vašom vnútri, pod povrchom… nič z toho nemôžete dostať späť.
Okamihy pominú, odídu rovnako ako kvety..
Práve preto sú vzácnejšie.
Mali by sme rozmýšľať, komu ich venovať; nie preto, aby sme dávali menej, ale aby sme dávali múdrejšie. Berme si príklad.
Ľudia mu dávali pod nohy mladé zelené vetvičky a Ježiš im dal sám seba. Nám! Nám dal sám seba.
Toto neviem urobiť rovnako. Ale viem sa inšpirovať. Viem dať niečo zo seba. Viem sa dívať na ľudí dookola a vidieť ich rovnakým spôsobom ako krehké kvety… bez toho, aby som od nich chcela, aby oni niečo dali mne… ja dávam… rešpektujem ich jedinečnosť… a všetko ostatné príde. Rovnako, ako prichádza jar. Prekvapujúco, nečakane. Až zrazu zistíte, že okolo vás vonia vzduch.
Ježiš je inšpirácia…
Ale nerobte to nasilu. Nie preto, že máte povinnosť byť k niekomu milý. Aj keď premáhanie samého seba a dotlačenie sa k milému správaniu znie ako cnosť, neverte tomu. To je ako keby ste na krehké kvety šli kosou. Neverím v premáhanie sa a v tomto zmysle neverím ani v to, čomu sa hovorí slušné správanie. Nepamätám si Ježiša ani v jednej situácii, kde by nebol úprimný. A kde by nebol sám sebou, nech to znamenalo čokoľvek.

Včera bola Kvetná nedeľa, a bol to naozaj krásny deň! Ja síce nepovažujem svoju vieru za dokonalú, ale včera som so sebou bola celkom spokojná. Poznáte to? Keď urobíte pár múdrych rozhodnutí, keď odídete od neskutočne lákavého pokušenia alebo keď sa rozhodnete niekomu odpustiť. Hmm, bola som na seba celkom hrdá. A spokojná. A pyšná! ….márnosť. (zasa.)

To je ako s mojím blogom. Začala som ho písať pre pár priateľov a tých pár priateľov sa zmenilo na podstatne širší okruh. Celkom ma to teší, a to sa ani nesnažím sama seba príliš cenzurovať..) Toto je môj spôsob, ako dávať niečo zo seba. Viackrát predtým, a zvlášť v tento posledný týždeň, som dostala veľa pochvál, podpory… nadšenia. Ďakujem veľmi pekne, tieto reakcie potešia. Uznanie a chvála. Veľa ľudí, obrazne povedané, sype kvety pod moje nohy.
Ale popri tom uvažujem, že nielenže moja pýcha nie je namieste, ale ani neviem, kam ma to všetko dovedie. A potom si spomeniem na Ježiša, spomeniem si na Kvetnú nedeľu a na to, ako sa zmenila na Veľký piatok.
A zrazu mám zimomriavky.

korektúra: Kilijane