Ako som si všimla, za posledné roky sa premnožujú farári, ktorí sa podľa mnohých z nás nesprávajú dosť tradične. Mávajú zrozumiteľné kázne, a dokonca ani neopakujú zbožné frázy! A aj vo svojich zboroch sa správajú inak, ako by bolo vhodné. Nedržia si odstup od ľudí, ale úplne bežne dávajú najavo, že aj oni sú len ľudia (kto to kedy videl?!). Dokonca sa s mnohými ľuďmi priatelia! A to nehovorím o tom, že si s niektorými aj tykajú, čo by sa teda niekedy, za starých dobrých čias (myslím vtedy, keď všetci boli slušní a žiadne nemorálnosti sa nepáchali) stať nemohlo.
A ako následok takéhoto nefarárskeho správania, zrazu sa v kostoloch objavujú ľudia, ktorí tam nepatria. Hneď ako vstúpia dnu, vidno, že nie sú “naši”. Nezapadnú a nechovajú sa tak, ako my. Ale my sme slušné spoločenstvo! A takých ľudí tam nechceme.

Povedzme si to na rovinu, kostol, vzácne miesto, a to, ako sa k tomu pristupuje, je mnohokrát neúctivé. Pustiť všetkých dnu? Byť otvorený? Hovoriť o Bohu komukoľvek, koho to zaujíma? Žiť lásku… to kde by sme došli? O chvíľu by naše drahé kostoly preplnené a mohlo by sa nám stať, že ako obvykle prídeme tesne po začiatku a niekto bude sedieť na našom mieste! Alebo, ešte horšie, že žiadne voľné miesto nenájdeme! A to by nikto nechcel.
Tak si povedzme, ako niečomu takému zabrániť, veď kostol nie je divadlo ani kino, aby tam chodili všetci, a dokonca radi. Byť v kostole, to nie je pre každého. Ak by tam chodil ktokoľvek, už by sme si z toho nemohli robiť žiadnu zásluhu.

Preto dovoľte pár účinných rád.

nepravidelní návštevníci kostola

Keď prídu, obzrite sa. (čo tam robia? prečo práve dnes? nie je to nejaké podozrivé?) Pozrite sa na nich vždy, keď nebudú vedieť, kedy sa postaviť, kedy si sadnúť, alebo sa stratia v tom, čo sa deje. Počas modlitby si ich pozorne všímajte, a ak nebudú mať sklonenú hlavu a zopnuté ruky, vyjadrite nesúhlas pohľadom. (dúfam, že sa viete pozrieť škaredo a pohoršene. ak nie, nacvičte si to pred zrkadlom. je to príliš dôležitá schopnosť na to, aby sme na ňu len tak zabudli.)

Ak si niekto nový sadne na “vaše”miesto, povedzte mu to. Čo si myslí, že je tam doma? Stojte nad ním, kým sa neposunie, alebo sa neposadí inde. A ešte, nepožičiavajte Spevníky. Ak si niekto nedoniesol vlastný, prečo by ste o to mali byť ukrátení vy?

A keď si tí noví so sebou vezmú deti, výborne! Takto máte možností ešte viac. Deti nie sú úplne tiché, to vieme všetci. Preto: pozerajte sa, krúťte hlavou … robte pšššt hlasnejšie ako všetky zvuky, o ktoré sa pričinia oni. A ak nič iné, aspoň vyjadrite zdesenie, že štvorročné dievčatko ešte stále nevie naspamäť Otčenáš!

poďme ešte hlbšie – výchova!
Ak chceme zachovať kostoly príjemne poloprázdne, začnime s deťmi. Hovorte im, aké dôležité je chodiť do kostola, zvlášť ak je v tej chvíli prítomný niekto cudzí. Ľudia budú mať o vás stále dobrý obraz a deti pochopia, že tie kostolné záležitosti nás učia, čo máme iným navonok ukazovať. A nie to, čo máme mať v srdci! Nakoniec, viera sa aj tak dosť preceňuje, tradícia je ľahšie pochopiteľné slovo. Robí sa to jednoducho tak a nikdy inak!
Nezabudnúť na vnúčatá! Tam sú široké možnosti, lebo za nich nemáte takú zodpovednosť, ako ich rodičia. A vaše deti a nevesty a zaťovia sú väčšinou dosť mäkkí na to, aby vám vyčítali všetko možné. Kŕmte vnúčat

„Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“ Ján 8,11

á tým, čo im doma zakazujú, a ak z toho urobíte spoločné tajomstvo, stavím sa, že rodičom nepovedia ani to, že ste ich strašili peklom. Zvlášť vety, Ježiško sa na teba díva z neba a keď ma nepočúvaš, je veľmi smutný a pošle ťa do pekla – tie sú účinné. (ak vás to samých desí, prekonajte sa.)

pomenujme vinníkov
Nacvičme si frázy, toto je farárova vina, a ak niekto z vašich potomkov nechodí do kostola, nieže za to vezmete zodpovednosť! Nie, to všetko je chyba vášho farára alebo farárky. No a čo, že je tam len dva roky aj s cestou. Za to, že vaša dcéra nevkročila do kostola posledné štvrťstoročie ani len na Vianoce, stále môže on. Alebo ona (nie že sa vám stane, že ženy farárky budete viac ľutovať. práve naopak! prečo sa pchali do mužskej roboty? asi boli príliš škaredé na to, aby sa vydali.. robili niečo lepšie. tak im treba! )
A čo sa týka akéhokoľvek farára všeobecne, nech je rád, že vám vôbec môže kázať! No a čo, že mrzne neviemkoľko hodín v nevykúrených kostoloch, že nevyležal posledné choroby a že mu odchádza hlas, nech je rád, že ste vôbec prišli! A keď sa rozhodnete, že chcete napríklad také adventné bohoslužby hoci aj sedemkrát do týždňa, nech neskúša hovoriť, že má toho veľa, koho to zaujíma? Ak ste vy prejavili vôľu, má to urobiť! A ak náhodou neprídete ani raz, to nie je jeho vec.

čo sa týka priateľov, naostrime si pazúry
Určite máte priateľov. (možno takých, s ktorými sa potom navzájom za chrbtami pohoršene hodnotíte, ale aj takí sú dobrí). Tak sa snažte! Nehovorte o ničom inom, len o Bohu. Ale nie preto, aby ste ich volali do kostola… ale preto, aby ste dali jasne najavo, že ste niekde inde, ako oni. Nech si to uvedomia! A ak sa náhodou priatelíte s niekým, kto do kostola chodí, zhodnoťte jeho rodinu a všetko, čo vám napadne. Ak to bola dlho ateistická rodina a k vám patria len posledných dvadsaťpäť rokov, musia vedieť, že nie sú na vašej úrovni.
Hriechy vašich známych by ste mali pripomínať aspoň päť rokov po tom, ako sa stali, aby zlé správanie nevymizlo z kolektívnej pamäte. Alebo ak si neviete vybaviť nič podobné, skúste iné. Dobrý cieľ sú mamičky. Je neodpustiteľná vec, že nekojili, že šli rýchlo do práce, že nevedia vychovať svoje deti a že sa nevedia postarať o manžela tak dobre, ako jeho mamka. Niektoré skupiny ľudí je jednoducho pôžitok kritizovať!
Ak sa niekomu stane niečo zlé, majte v tom jasno. Boh určite vedel, prečo to na takého človeka dopustil, a tak mu treba! Múdro a jasne to zhodnoťte. Zlé veci sa stávajú len zlým ľuďom. Pokračujte v tomto prístupe a nikto z tej hriešnej bandy do vášho svätého kostola ani nepáchne.

a na záver, rozhoďme siete, použijme internet
Na sociálnych sieťach sa pohoršujte nad nevhodnými statusmi. Píšte komenty, ktoré budú vo vašich ušiach znieť ako bohumilé napomínanie, aj keď v skutočnosti s Bohom nebudú mať nič spoločné. Ale to vôbec nevadí. Je to dobré, pokračujte v tom! Vyjadrite hlboké znepokojenie nad všetkými fotkami, kde je vidno príliš veľa výstrihov a krátke sukne. Ľudí, ktorí si dovolia uverejniť fotku v plavkách, odstráňte spomedzi svojich priateľov, zablokujte si ich a verejne to oznámte. Aby všetkým bolo jasné, že vy takí nie ste. A tiež nech sú vám podozriví všetci, čo majú zmysel pre humor. Lebo také niečo do vášho kostola púšťať nechcete!
A prosím vás pekne, naučte sa účinne používať biblické veršíky. Ak to zvládajú jehovisti, čo ste vy horší ako oni?! Ak napríklad niekto uverejní fotky z posilovne, alebo z akejkoľvek fyzickej aktivity – citujte apoštola Pavla Timoteovi, že cvičenie nič neosoží. (viem, že ste to v Biblii nikdy nenašli, ale ak sa jehovisti môžu naučiť pár veršíkov naspamäť, prečo nie aj vy? a hlavné také vyčítajúce, zvolávajúce Boží hnev na hriešnikov, a farbisté citácie o poslednom súde sú zvlášť cool!)

Drahé zbožné sestry a zbožní bratia, nezabúdajte, že toto je beh na dlhé trate. Zachovať svätosť vášho spoločenstva a vášho kostola je namáhavé, ale stojí to za to.
Buďte však pripravení aj na tvrdé útoky, napríklad že niekto začne citovať Bibliu, aby opravil vaše správanie, vaše názory. Nevzdávajte sa!
Výrokom “u nás to ale takto nie je zvykom” a osobným útokom na toho človeka zaskočíte prevažnú väčšinu takýchto oponentov. (osobná skúsenosť.)
Tak vám teda prajem chladné srdce, tvrdú hlavu a ohybnú chrbticu!