ešte niečo, ešte ďalej, ešte viac

Poznáte ten pocit, keď po niečom veľmi túžite? Časť vašej duše vám hovorí, že v sebe nosíte prázdne miesto a práve to „niečo“ by to zaplnilo. Práca, ktorá vás bude napĺňať spokojnosťou a hrdosťou. Domov, kde sa budete môcť cítiť po ťažkom dni  pohodlne a s radosťou v ňom vítať priateľov. Alebo človeka, ktorého sa budete môcť kedykoľvek dotýkať a zvuk jeho hlasu rozpoznáte kdekoľvek?

Poznáte ten pocit, že vám práve to niečo chýba a ak by ste to mali, váš život by bol omnoho spokojnejší? Že sa vôbec pýtam…lebo si myslím, že každý stále hľadá niečo, čo by dalo jeho životu… spokojnosť. Dokonalú perfektnú závideniahodnú spokojnosť.

A možno poznáte aj to naplnenie vašich túžob. Možno máte prácu snov, kde sú z vás všetci nadšení, zbierate pochvaly a uznania častejšie, ako si dávate kávu a ešte na dôvažok k dobrému platu vaša práca dáva zmysel. Alebo máte svoj domov a vaša najväčšia starosť je zladiť gauč v obývačke s kobercom, namontovať luster, o ktorom ste snívali, alebo kúpiť viac pohárov na víno, lebo budúci týždeň sa u vás bude zase niečo oslavovať. Alebo konečne po dlhých mesiacoch a rokoch máte vedľa seba niekoho, kto vás miluje. Niekoho, kto sa vyžíva vo vašich odlišnostiach, a aj vo chvíľach, keď vy strácate nervy, trpezlivosť a čokoľvek, ten niekto je vami úplne fascinovaný. A vy, vo chvíli, keď ste v jeho objatí, počujete tlkot jeho srdca, rozmýšľate. Namiesto toho, aby ste boli šťastní, spokojní, a aby všetky hlasy vo vašej hlave už boli ticho, rozmýšľate….či toto je všetko, či toto je naozaj všetko, čo ste chceli. A prečo je potom vo vás tá neistota, tá zvláštna nespokojnosť? Či ste niečo nedomysleli, keď ste si to vysnívali. Či je chyba vo vašich túžbach, alebo vo vás. A či s tou nespokojnosťou budete musieť žiť až do konca vášho života.

vysvetľovanie bez konca

Poznáte ten pocit? Po niečom možno túžite, ale kdesi hlboko vo vás drieme obava, že to aj tak nebude dosť. Občas si povieme, možno je to nedostatok vďačnosti. Sami sebe hovoríme, že mnohí ľudia nemajú ani zďaleka to, čo máme my, a čo by za to oni dali! Vďačnosť je jedna vec. Ale ten hlások tam stále bude. Prosím, urobte sami sebe službu a nesnažte sa ho umlčať! Nie je nedostatkom vďačnosti a ten hlas nezmizne ani potom, ako si vypočujete vety typu „čo ty vlastne chceš“. Počúvajte ten nespokojný hlas, lebo to nie, problém nie je vo vás. Alebo budem presnejšia – je to vo vás, ale nie je to problém.

Nie, ani utišovanie toho pocitu frázami nepomôže. Áno, napríklad súhlasím s tým, že domov sú ľudia, a nie miesta. Ale nezabudnime na to, že nikto nie je s nami naveky. Ľudia sú nám požičaní, darovaní len na chvíľu, nikto s nami nie je od začiatku do konca. Ak si chcete priviazať srdce k nejakému konkrétnemu človeku, mať svoj domov v jeho srdci, počítajte s tým, že stále je to len dočasné riešenie.

Možno to už viete a s tým pocitom vedome žijete. Naliňajkovaný život je ilúzia. Šťastie neprichádza po splnení všetkých snov, a dokonca, ani ľudia, ktorých máme v živote, a môžu byť akokoľvek úžasní, nám nebudú stačiť. Pocity nespokojnosti a túžby hľadať ďalej stále zostanú. Naše srdce sa bude stále trocha túlať. Nie, to nie je o opúšťaní ľudí, ktorých ľúbime. Lebo nikdy nenájdeme dokonalú polovičku, nikdy nebudeme mať perfektné deti, stále bude niekto, kto od nás odíde, kto zomrie, a ani my nikdy úplne nesplníme očakávania ostatných. Život sa jednoducho mení. Tak to je s ľuďmi, tak to je so všetkým.

žiť s tým, čo nosím v sebe

Čo presne to znamená?

Myslím, že by sme sa mali prestať snažiť tú prázdnotu zaplniť. Akceptovať ten nepokoj, to, že sa v hlave možno stále túlame… ideme niekam… rozmýšľame o všetkých možných scenároch, stále nie sme spokojní….. stále to bude tak! Stále stále stále. A už by sme si mali zvyknúť. A mali by sme vedieť aj to, že to je v princípe veľmi dobrá vec. Áno, treba vedieť, čo s tým, ale to sa myslím dá naučiť, a niektorí ľudia to zvládajú aj bez toho, aby im niekto k tomu niečo povedal.

V našom srdci vždy bude hlad, ktorý nebudeme vedieť zasýtiť kompletne. Hlad, ktorý vie zasýtiť iba Boh, a v takej miere, po akej by sme túžili, kompletne a dokonale, sa to na zemi nikdy nepodarí. Svet nie je dokonalé miesto. Povedal vám to už niekto? Preto sa naše srdce vždy bude túlať… a hľadať to, čo je ešte stále nedostupné v plnej verzii.

 putujúci sviatok  

Väčšina sviatkov, ktoré sú spomínané v Starej Zmluve, sú nejak prepojené s tými novozmluvnými, stále ich nejakým spôsobom slávime. Väčšinu. No čo mi chýba, je sukkót, sviatok stánkov. Keď sa Izraelci rozhodli, že nepotrebujú adresu trvalého pobytu v Egypte, zdvihli sa a nasledovali Mojžiša do púšte. Dali prednosť niečomu neistému,  viere v Boha a stanom. Aj na stretávanie sa s Bohom mali stan! A v tej súvislosti Bohu napadla geniálna myšlienka. (dovoľte trocha perzonifikácie smerom k Svätému). Túto cestu, tento spôsob života, si treba pripomínať. Putovanie po púšti, neustále presúvanie sa, nocovanie na iných miestach. Urobme z toho sviatok! Na jednej strane neistota, na druhej neustála život plniaca zmena.

My poznáme sviatky posvätenia chrámov, ale to sa točí okolo murovaných budov, okolo zapustenia korenov. Áno, to sú vzácne veci, zvlášť keď si po storočiach prenasledovania a útlaku konečne môžete postaviť kostol. Vďaka Bohu za to. Ale sviatok, ktorý bude pripomínať, že sme stále na ceste, nemáme. Predstavte si to! Na jeden týždeň bývať v stane. Alebo aspoň v tom stane týždeň večerať. Strecha z palmových listov, ktorá je vtedy je urobená správne, ak cez ňu vidno hviezdy. Príbytok, v ktorom cítite pohyb vetra. Pripomína putovanie, áno, neustále sme na ceste, stretávame nových ľudí, budeme žiť na miestach, ktoré budú našim domovom na istý čas, a potom možno niekde zapustíme korene a budeme sa túlať iným spôsobom…. možno objavovaním v knihách alebo skúšaním niečoho nového, spoznávaním nových ľudí, byť otvorený pre nové schopnosti a zážitky, stále to v nás bude. To hľadanie, to túlanie, tá túžba, ktorú naplní až Boh. Ale kým sa tak stane, tá túžba nás bude posúvať ďalej.

Chcem mať v kalendári tento sviatok, lebo presne toto chcem oslavovať! To, že hľadám, túžim, objavujem, posúvam sa, že som požehnaná neistotou a nejasnými plánmi. Oslavovať život vo všetkej jeho neistote a hľadaní. Sláviť náš neutíchajúci hlad po niečom, čo nevieme pomenovať; ďakovať za to, že všetko sa mení.

nomádi 

Nomádstvo je iné slovo pre kočovný, neustále sa meniaci  spôsob žitia. Pre život, ktorý z vlastného rozhodnutia prežijete presúvaním sa vždy niekde inde. V našej dobe tento spôsob života takmer vymizol. A síce stále sú ľudia, ktorí takto žijú, ale v očiach väčšiny sveta sú niečo menej. Nevedia zapustiť korene a stavať mestá, namiesto toho sa v kuse presúvajú, nevlastnia takmer nič, veciam, ktoré sú pre nás hodnotné, oni nevenujú takmer žiadnu pozornosť. Ale s tým, že takto žijúcich ľudí v našej hlave odsúvame vždy niekam nabok, tak rovnako odsúvame nabok aj myšlienku, že my sme možno rovnakí. Stratili sme vedomie toho, že taký spôsob života je niekde hlboko v každom z nás. V každom z nás! Túžba ísť ďalej a hľadať, čo nám chýba.

Nomádi sa museli prispôsobovať stále novým podmienkam, predpokladať ich a skúmať, pracovať s nimi, mať ich radi. Nomádstvo ako slovo sa v posledných rokoch spomína často, ale ja určite nehovorím o tom, keď niekto nechce zapustiť korene, lebo sa bojí zodpovednosti, alebo má prácu na minimum hodín len preto, aby prežil a mohol sa váľať na pláži. Hovorím o schopnosti vnímať svet otvorene, nechať dážď padať na vašu tvár bez toho, aby ste hneď vyťahovali dáždnik. Nečakajte, že všetko okolo bude stále rovnaké, a nebráňte sa zmenám! Život ich je plný, a nakoniec, keď sa niečo v prírode niečo živé meniť prestane, znamená to, že je to mŕtve. Život je zmena, a nomádi to vedia.

Lebo nomádi rovnako ako Boh, žijú v stanoch.

neobmedzený Boh 

Dovolím si ďalšiu personifikáciu a poviem, že keď niekomu napadlo postaviť Bohu chrám, Bohu sa do svätyne nechcelo. Kráľ Dávid to síce vnímal inak, a hovoril si, keď mám ja murovaný dom, prečo by mal Boží dom zostať v stane? Ale Boh rozmýšľa inak. Úcta je jedna vec, ale to nie je všetko. Náš Boh nemá rád byť kdesi zavretý. Občas to robíme stále, ale On nám rôznymi spôsobmi, stále pripomína, že On je ako vietor, ktorý nemôžeme chytiť, obmedziť, nemôžeme sa pred Ním skryť a nestretávame Ho vtedy, len keď my chceme.

Áno, istý čas tu bola svätyňa, kde ľudia verili, že tam prebýva Božia prítomnosť, ale odvtedy sme sa posunuli. Už vieme, že Boh prebýva všade. V kostoloch, na lúkach, v našich domoch, na cestách, na poliach, všade.

Boh je ako stan, ktorý môžete rozložiť kdekoľvek. A keď chceme Boha obmedziť na kostoly, niečo zásadné nám uniká. A stále sme nespokojní, stále sa v nás ozýva ten pocit, že niečo nie je dosť, že stále nemáme, čo sme chceli, a nemáme to s kým prebrať, lebo Ten, ktorý by nám s tým pomôcť mohol, je v našich predstavách niekde zavretý a dnes nemáme čas na to, aby sme Ho šli navštíviť.

A v našich srdciach je stále to nespokojné prázdno.  Márnosť!

nomádske srdce

Navrhujem, aby sme so svojimi srdciami zaobchádzali podľa vyššie povedaného. Mať svoje srdce ako domov nie na spôsob murovaného domu, ale stanu.

Majme svoje srdce ako stan.

Stan musíme rozprestrieť, na jednu noc, niekedy na dlhšie, ale nikdy nie úplne natrvalo, to je pointa stanu. Podmienky sa zmenia, my jednoducho poďakujeme za všetko, čo je za nami, a ideme dalej. Nie je to najjednoduchší spôsob života a dobre to poznám, že už keď ten stan máte rozprestretý na nejakom mieste dlhšie, radi by ste sa zdržali ešte viac, pristavili k stanu múry, pivnicu a strechu, ale to nejde. Nikdy to nejde natrvalo; to je pointa stanu. Veci sa v živote menia, a ak neodídete vy, tak odídu iní.

Veľmi chcem zdôrazniť, že to platí aj pre ľudí, čo celý život žijú na jednom mieste, pracujú v tej istej práci…zdá sa to byť statické, ale nie, pri každom sa veci menia! A ak tých zmien v žvote naozaj nemáte veľa, nech to vo vás podnieti vidieť všetko inými očami. Nie báť sa zmien a niekde vo svojom vnútri dopredu plakať nad tým, že vás všetci opustia. Ale sústrediť sa na to, čo vám bolo dopriate, čo je vo vašom živote požehnaním, a byť za to vďačný. Kedže všetko sa môže už zajtra zmeniť, navrhujem mať zo všetkého radosť najlepšie už dnes.

konečne začať žiť

Majme svoje srdce ako stan! Prestaňme sa zapúšťať korene tam, kde nie sme natrvalo! Neviažme sa k ničomu, čo nemá pevné základy! Áno, toto môže vyzerať trocha neusporiadane, nomádsky a divoko, ale presne o to ide! Naučiť sa žiť s pocitom, že nám stále niečo chýba a že ten hlad, tú neuveriteľnú túžbu! zaženieme až v nebi. A dovtedy ten hlad, tú túžbu využívať na to, aby sme žili naozaj. Aby sme sa posúvali a menili a rástli.

Naše srdcia nikde nie sú úplne doma, ale zas na druhej strane – neotvárať  ich nikde a strážiť si ich, to by bol chladný život. Predstavte si chladnú noc na púšti bez stanu!

Pozitívny efekt nomádskeho života bude, že nebudeme naviazaní na ľudí príliš, tak ako mnohí, ktorí iným svojou láskou berú ich slobodu. Ale možno…a pomaly…. nás to naučí inej otvorenosti; myslím inej, ako doteraz. Predsa len, na stan nemôžete dať tak silné dvere, ako na dom. Opravujem – na stan nemôžete dať žiadne dvere! To znamená, že je ťažšie držať ľudí von, ak chcú dnu. Ale to znamená aj to, že nikoho v našom živote nemôžeme držať nasilu.

Ak teda nemôžeme byť  tak silno naviazaní na ľudí, na koho iného budeme? Na seba? Hmm, mám sa síce veľmi rada a myslím si sama o sebe veľa dobrých vecí, ale pochybujem, žeby som sama sebe stačila. Znova zopakujem to, čo som už spomenula: navrhujem byť naviazaný na Boha.

 na ceste

Upozorňujem, takéto rozmýšľanie môže rozbiť váš doterajší život. Pripustiť, že všetko trvalé je až vo večnosti, to chce odvahu. A potom prídu následky, ako napríklad to, že veci, ktoré ste doteraz považovali za dôležité, už pre vás nebudú znamenať toľko. Okolo seba vidím ľudí, ktorí sú doslova prilepení k niečomu, čo oni pokladajú za podstatné a hodnotné.  Občas prevraciam očami, občas sa smejem poriadne nahlas.

Keď vaše srdce vedie nomádsky život, hodnotíte všetko okolo seba inými očami. V duchu sa pýtate, akú dôležitosť to má z hľadiska večnosti? Nie, neprivedie vás to ani k pohŕdaniu tým, čo je dobré, ani k tomu, že si už nič nebudete vážiť. Ale ukáže vám to slobodu. Neviem ani vyjadriť, aký je to úžasný pocit, dýchať bez strachu a vyjadrovať sa rovnako. Slobodne sa rozhodovať, pre ktorých ľudí otvorím svoj stan, svoje srdce, a umožním, aby vošli dnu ako návšteva…alebo zostali dlhšie. Byť štedrý k ľuďom a dávať im lásku, ale bez toho, aby ste vedome očakávali niečo späť. Ako sa to dá? Ak máte strach z večnosti, nijak. Ak viete, že vo večnosti, že tam ste doma, ide to oveľa ľahšie.

Mať svoje srdce ako stan znamená aj vedome neprirastať k miestam. Môžeme mať svoj domov, ale nezabudnime, ani tam nie sme naveky. Odchádzame najneskôr s posledným výdychom. A na tom, bývať na púšti, v stane, na tom nie je nič biedne, práve naopak. Zaspávať pod hviezdami je neskutočný luxus. Keď vedieme nomádsky život, nie je pohodlné veľa vlastniť, lebo potrebujeme veľa prenášať. Takto sa naučíme pozrieť na vlastníctvo vecí iným spôsobom. Stojí to za tie peniaze? Viem to pohodlne zbaliť? A hlavne – potrebujem to? To nevylučuje vlastnenie pekných vecí ani radosť z nich, ale nespadnete do toho kruhu vlastníctva a chcenia stále dookola. A odkedy svet dostal dar elektornických čítačiek, pripúšťam, že všetko potrebné sa naozaj dá zbaliť do jedného kufra.

aj o mne

V úvode som písala o tom, že táto kniha je cestovná a že to, čo píšem, je osobné. (ale nakoniec, bolo to pri mne niekedy inak?) A práve všetky tieto veci si potrebujem ujasňovať, práve teraz, pre seba. Môj život sa mení všetkými rôznymi spôsobmi.

Áno, rozmýšľanie o tom všetkom je v strede knihy schválne, lebo nomádsky spôsob života nie je len o putovaní po púšti. To je celý spôsob života – ľudí, ktorí majú svoju trvalú adresu u Boha. Chcem oslavovať život, kde sme pripravení strácať, ale pripravení aj na to, aby sme otvorili ruky a nechali sa prekvapiť. Dovoliť, aby nám istota večnosti ukázala, ako žiť v prítomnom momente. Vychutnávať si, čo nám bolo dopriate, nezabúdať na vďačnosť. Žiť v prítomnosti. Vedieť, že život je plný zmien. Nebáť sa ich, ale vidieť za tým všetkým to, čo za tým skutočne je – hlad po Tom, ktorý je Trvalý, Spoľahlivý, Nemenný. Ten, ktorý je Meniaci sa a stále Iný a Nespoznateľný.

Pamätám si jeden moment. Bolo ráno a boli sme vonku. Všetko dookola bolo svieže a rozospaté, a my sme mali pred sebou pár minút čakania. Ja som sa pozerala na otvorený priestor pred sebou, na hory v diaľke, sfarbené vychádzajúcim slnkom…. a za mnou som počula hlasy a smiech troch ľudí, ktorí mi v tej chvíli života boli blízki. A ja som si vtedy pomyslela, v tomto momente je všetko dokonalé. V tejto chvíli mám všetko, po čom túžim, a nič viac nepotrebujem. Ďakujem.

Atlas neznámych území je (spolu s ďalšími knihami) v ponuke tu na e-shope.