Život tvoria istoty. Aj tie, ktoré sme prestali vnímať; také sú samozrejmé. Napríklad aj tá, že keď budeme mať najbližšie prázdno v kuchyni, môžeme si ísť nakúpiť. Čo však, ak tu nebudú žiadne potraviny…? Znie to trocha, ako keby som odpisovala z katastrofických filmov, ale… skúste si to predstaviť! Čo ak sa to stane? Kde budeme hľadať jedlo potom? Dokedy nám vystačia zásoby? Jedno viem ale isto, ľudia so záhradami budú mať výhodu. 

Na istoty sme si zvykli aj v duchovnom živote. Odkedy nás prestali prenasledovať – dátum sa líši podľa denominácie – odvtedy sme  spohodlneli. A myslíme si, že všetko, čo potrebujeme k životu, budeme mať k dispozícii stále. A hneď. 

Jedny z tých vecí, nevyhnutných na duchovné prežitie, sú sviatosti. Tie zvláštne veci, kde je Slovo, tiež niečo Viditeľné a potom je tam tá Neviditeľná časť. Nevnímame ich všetci rovnako, máme rozdielny počet sviatostí, trocha iné chápanie aj prístup k nim. No budem hovoriť o tom, čo nás spája všetkých úplne jasne. 

V tom úplne úplne prvom, jeruzalemskom cirkevnom zbore to bolo jasné: Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách. Toto bol ich recept na úspech, to všetko dokopy tvorilo výsledok. Ako pokračuje Biblia: I prišla bázeň na všetky duše, a apoštolovia robili mnoho zázrakov a znamení. O troch z tých štyroch spomínaných vecí som už písala (pozrite tu), zostáva mi posledná: lámanie chleba. 

kde sa to začalo

Tesne pred tým, ako Boh (v Mojžišovom zastúpení) vyviedol Izraelcov z Egypta, mali všetci doma mať jedlo. Trocha bojujem s výrazmi “sviatočná” alebo “slávnostná” večera, lebo takýto opis sa nám spája s kľudom, s radosťou a s ďalšími dobrými vecami. Ale vtedy sa to nieslo v trocha inej nálade. Je to príbeh uprostred príbehu – akcia s názvom Desať egyptských rán sa blížila k vrcholu. A ešte skôr, ako príde desiata rana, Izraelci v Egypte majú zabiť a zjesť baránka. A áno, ešte niečo. Jeho krvou si majú potrieť dvere. 

Túto večeru poznáme ju pod názvom Pascha, jej názov je odvodený od hebrejského slovesa, ktoré po slovensky znamená prejsť okolo – mysliac na anjela smrti, ktorý keď videl znamenie krvi, prešiel okolo ich príbytkov a  nezobral im prvorodených. 

ako to bolo pri Ježišovi 

Práve baránok ako jedlo je to, čo pri opise Poslednej večere chýba. Keď Ježiš posledný krát jedol spolu so svojimi učeníkmi, baránok nie je nikde spomínaný. Ale argumenty, že to bola paschová večera, sú celkom jasné. A je ich celkom dosť. 

Pri tejto večeri sa stretlo malé zoskupenie ľudí, trvala do noci a ľudia namiesto sedenia ležali (no, nie tak doslova, ale takmer). Pred samotným jedlom bolo lámanie chleba, pilo sa červené víno a jedlo sa ukončilo spevom. Keď Judáš odišiel, všetci si mysleli, že ide rozdať peniaze núdznym – to bola bežná prax pri paschovej hostine. A tiež slová, lebo slová sú dôležité! Tie, ktoré odzneli, boli rozšírením toho, čo sa hovorí pri paschovej hostine.  

A čo sa týka chýbajúceho baránka, poznáte ten príbeh zo Starej Zmluvy? Ten, kde sa Abrahám chystal obetovať Izáka, vlastného syna. V poslednej chvíli mu Boh zastaví ruku a hovorí, pozri, tu je baránok zachytený v kríkoch, toho obetuj. Baránok na obeť namiesto Izáka sa v poslednej chvíli našiel. A tak to bolo aj pri poslednej večeri Ježiša s učeníkmi. Ako raz bolo povedané na jeho adresu: Ajhľa, baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. Keď to bolo potrebné, baránok sa našiel. 

vyrastáme z koreňov

Pascha a paschova večera sa slávili raz ročne. To sú korene našej tradície. Nevieme úplne presne, čo sa zmenilo, že túto tradíciu sa prvá cirkev rozhodla sláviť častejšie. Priznávam sa, doteraz som si to nikdy neuvedomila ani nad tým nepremýšľala. Zo Skutkov apoštolov a z tohto verša, ktorý som spomínala skôr, je jasné, že to bola pre nich pravidelná a veľmi častá vec. 

Hovorme tomu zatiaľ lámanie chleba, aby som použila presný biblický výraz. K tomu treba povedať jednu vec, prvej cirkvi toho nevieme toho dosť. Máme pár veršov v Skutkoch, citát apoštola Pavla…. a potom je už dlho len takmer úplné ticho.  

Justín Martýr (jeden zaujímavý človek) okolo roku 150 spomína, čo robili kresťania pri spoločných stretnutiach. Bolo tam čítanie Písma a kázeň, modlitba a bratsko – sesterský bozk. Potom prichádza na rad chlieb a víno, ponúkané tým, ktorí sa chcú zúčastniť. A na záver je zbierka pre potreby núdznych. 

(pri celom tomto opise bojujem s dvoma vecami: v prvom rade so slovíčkami, každá denominácia má svoje termíny, ktoré používa, no ak by som sa pustila do toho, nepochopí to nikto ďalší; len oni, len istá skupina ľudí. a tiež, druhá vec: nezabudnime, veci, ktoré my v cirkvi považujeme za samozrejmé, oni ešte nemali. najlepší príklad je Biblia. v prvej cirkvi v takej podobe ako dnes, Biblia ešte neexistovala.)

Prvá cirkev bola prenasledovaná, stiahla sa, takmer úplne zmizla spred očí ľudí. A keď sa situácia zmenila – keď znova vyšli na svetlo ľudských očí (na svetle Božom nakoniec boli stále), vtedy už veci boli jasné. Lámanie chleba, eucharistia, Večera Pánova alebo akokoľvek to voláme, bola v cirkvi hlboko zakotvená prax. 

My už hovoríme o sviatostiach, o Večeri Pánovej alebo eucharistii a o tom celom sa dajú robiť nielen diplomovky, ale celé doktoráty. Ale čo presne sa dialo na začiatku, to naozaj nevieme a asi nikdy nebudeme vedieť dosť podrobne a presne.  Vieme však záver.

Cirkev vzniká, lámanie chleba pripomína Toho, ktorý odišiel a raz sa vráti – Ježiša. Cirkev je prenasledovaná, sťahuje sa do utajenia. Prenasledovanie prestáva a vynára sa cirkev kde je lámanie chleba srdcom ich stretnutí.   Mne to celé pripomína stvorenie ženy – toto Božie dielo videl až vtedy, keď znova začal vnímať svet.  Lebo vo chvíli, keď ju Boh tvoril, Adam spal.

naša prax

Prvý lockdown, ktorý sme zažili, bol počas najdôležitejších sviatkoch cirkvi. Nemyslím na Vianoce, ale samozrejme na Veľkú noc, to myslím vieme. (a teraz ďalej budem hovoriť o evanjelikoch a.v.) Síce počas celého pôstu a samotných sviatkov sme mali veľa Služieb Božích online, boli ľudia, ktorí nadhodili otázku Večere Pánovej. Lebo kedy – ak nie na Veľkú noc, že? 

A naši biskupi sa rozhodli, že toto sa online diať nebude. Chápem dôvody a možno aj to, ako sa na to dívali. Poriadok v cirkvi je dôležitá vec, aj poverenie ľudí na rôzne úlohy a služby. A nakoniec, situácia sa vrátila do pôvodného stavu, nie?

Ale len na chvíľu. 

Poznáme krst v nutnosti, vykonaný nekňazom, ale čo s Večerou Pánovou? Máme ako cirkev v rozmýšľaní zjavné medzery. Kde sú ľudia, ktorí by o tom hovorili, mysleli na to? Biblia síce hovorí, ste sväté kňažstvo, a my stále opakujeme, ako veľmi sa toho chceme držať, no zjavne to v praxi nefunguje.  Situácia okolo kovidu ukazuje jasné slabiny v našom fungovaní, a my namiesto toho, aby sme sa poučili, opravili… tvrdohlavo zostávame pri starých spôsoboch. 

Ale toto nie je prechádzka ružovou záhradou, cirkev nie je Klub zachovávania nedeľných tradícií. Tu sa stále vedie vojna. Nám Pán Boh milostivo ukázal, kde máme slabiny, a  čo robíme my? Nechceme nič meniť. Tvrdohlavo sa tvárime, že to je v poriadku. 

Mám nápad. Pozrite si niekedy boxerský zápas. Alebo akýkoľvek iný zápas v ringu. Predstavte si, že pred zápasom sa stretnú súperi a jeden druhému povie, prosím, moja ľavá ruka dnes nie je fit, ber na to ohľad. – Ak by aj niekomu takú hlúposť povedať napadlo, naozaj si myslíte, že súper by to rešpektoval?  My – keď odmietame svoje slabé stránky riešiť a myslíme si, že to bude v poriadku – my sa správame rovnako absurdne.

čo by prospelo? 

Hovorím o cirkvi a o tom, aká bola na začiatku. Lámanie chleba, alebo akokoľvek voláte túto prax, k tomu patrí. Zavreli nám kostoly, k Božiemu Slovu sa vieme dostať, aj spoločenstvo a modlitby vieme mať aj v online svete. No sviatosti sú niečo iné. Tá podstatná časť je niečo, čo je viditeľné, niečo, čo si môžme chytiť, dotknúť sa. A práve to je veľmi podstatná vec.  Vidím vážnu chybu v tom, že o tom nehovoríme, že na to nemyslíme. Že si zatvárame oči pred realitou a len čakáme, kedy bude všetko, ako doteraz. A ani dejiny nás nedokážu naučiť, aké krehké a neisté sú naše istoty. 

Keď nám občas vypadne elektrina, vieme, čo máme urobiť. Nájdeme baterky a zapálime sviečky. Keď nám najbližšie znova zavrú kostoly, zase budeme len nahrávať a púšťať si Služby Božie online, a nič ďalšie nebudeme riešiť? Žiaden núdzový plán? 

Čo by prospelo? Držať sa Biblie. Taká jednoduchá vec. 

Áno, má veľký význam mať na niektoré veci ľudí povolaných cirkvou. Mať v tom poriadok a poverovať službou povolaných, áno. Ale myslieť si, že sa na našom fungovaní, na našich možnostiach nič nemôže zmeniť? To je tak naivné ako bežať maratón s rozviazanými šnúrkami. 

Čo presnejšie by prospelo? Pozrieť sa na to, ako je to v Biblii. 

Nespájať túto tradíciu len s vyznávaním hriechov. 

Chlieb a víno. Mať oboje. 

A hlavne – mať oboje často.

Nezabudnime, aj naše samozrejmé istoty môžu zmiznúť. Naše duchovné potraviny, kde sme nakupovali kedykoľvek sme si zmysleli, môže niekto zo dňa na deň zatvoriť. A vtedy naozaj budú vo výhode tí, čo už dávno majú vlastnú záhradu.