Keď sa my chceme venovať Bohu, ideme do kostola. Tam sa stretávame s ostatnými ľuďmi a spolu si hovoríme cirkev. Donútime sa vstať z postele, aj keď je voľný deň, a ideme do kostola. Oblečieme si slušné šaty, pretrpíme nepohodlné lavice a v zime možno dokonca aj zmrzneme. To pokladáme za našu obeť a myslíme si, že už pre toto všetko by Pán Boh s nami mohol byť trocha spokojný. 

Čo by ste povedali, ak by ste nemuseli chodiť nikam? Ak by ste mali cirkev v svojej obývačke? A namiesto lavice by ste sedeli v kresle? Pohodlné? Poznám ľudí , ktorí by už len pri takejto predstave ohrnuli ústa a vyhlásili, že také niečo by nebolo dôstojné, vhodné (a dokonca by to mohlo byť sektárske!) 

Cirkev v domoch? Kto to kedy videl? 

A pritom – teraz si na túto myšlienku musíme zvyknúť  – nie ako na novinku. Potrebujeme si na to zvyknúť ZNOVA. 

Teraz nemáme dovolené chodiť do kostolov a pre ľudí, ktorí tam chodievali dosť pravidelne, je to šok. (ľuďom, ktorí tam boli len občas, to všetko dôjde kúsok neskôr.) 

Tu narážam na rozdiel medzi katolíkmi a protestantmi. (teoretický rozdiel.) Pre katolíkov sa cirkev začína kňazom – je to niekto, cirkevnou vrchnosťou povolaný do služby. On je základ všetkého diania v miestnej cirkvi. Má to logiku, lebo ak by robil ktokoľvek čokoľvek, mohlo by sa stať, že by všetci robili všetko alebo nikto nič.   Protestanti sa viac držia toho základného – ako Ježiš povedal, kde sa dvaja alebo traja stretnú v mojom mene, tam som ja medzi nimi. A takisto aj tu sú ľudia cirkvou povolaní do služby, ale veríme, že v Božích očiach sme kňazmi všetci, ako píše Peter: Vy však ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo.

Ale pravdu povediac, ak by som sa spýtali protestantov, ako praktizujú svoje všeobecné kňazstvo, asi by sa na mňa pozreli… hmm, kúsok zvláštne. Takže sme všetci na tom vlastne rovnako. 

Všetci sme si zvykli, že máme v cirkvi na všetko ľudí. Tých, čo prídu, všetko nachystajú, ďalších, čo sa postarajú o hudbu a hlavne tých, ktorí nám kážu. Nikto nečakal, že nám zakážu chodiť do kostola. 

Čo máme robiť? Mať cirkev doma? Kto to kde videl? 

Na začiatok, otvorme si Bibliu. 

Cirkev v prvých troch storočiach fungovala takmer zásadne v domácnostiach.

Hlavne, prvá cirkev nebola žiadna inštitúcia. Nefungovalo v nej takmer nič z toho, čo poznáme teraz. Žiaden cirkevný kalendár, žiadne sviečky na oltároch a žiadne kľakanie, sadanie a vstávanie v správnom momente. Žiadne zložité úrady a štruktúry, žiadne predpisy, žiadne kontrolné orgány kvôli vedeniu účtovníctva… nič. Prvá cirkev boli Ježišovi nasledovníci, jedenásti učeníci, ženy, ktoré Ho sprevádzali a tí, čo sa pripojili postupne, ako napríklad Ježišova mama a bratia. 

A oni všetci v prvom rade pokračovali v tom, čo sami zažili. Všetko dôležité, čo sa udialo predtým, dialo sa buď pod holým nebom alebo v domácnostiach. Aj Večera Pánova, aj Zoslanie Ducha Svätého sa udialo v domácnosti, presnejšie – v hornej miestnosti. Áno, chápem, že keď si ozaj tú Bibliu otvoríte a budete to hľadať, asi to nenájdete. My sme národ zvyknutý na kostoly a to sa ukazuje aj v našich prekladoch Biblie. Keď poviete “sieň” alebo “dvorana” neznie to ako miestnosť v bežnom dome.  No presne o to ide. Časť domu, kde žili bežní ľudia. Občas boli trocha bohatší, občas vôbec. Ale horná miestnosť nebol luxus, preto “sieň” a “dvorana” neznejú tak, ako by mali. Myslím si, že naše preklady Biblie (a ľudia, ktorí ich majú na zodpovednosti) by sa v tom mohli zlepšiť. 

Prví kresťania sa chvíľu stretávali aj v Chráme (v tom jednom jedinom), no odtiaľ ich rýchlo vyhnali tí, čo v Ježiša neuverili. Takže im zostali len domácnosti. Žiadne oficiálne budovy. A ak to neboli domácnosti, boli to katakomby. Teda podzemné priestory slúžiace hlavne na pochovávanie. Také tmavé cintoríny pod úrovňou zeme. A tak to bolo celkom dlho, lebo si vezmite, kresťanstvo bolo v Rímskej ríši prenasledované a utláčané až do roku 313. (srdečne pozdravujem všetkých, ktorí si myslia, že cirkev vznikla na ovládanie más. zvlášť kresťania, ktorých v tých časoch hádzali šelmám, by si s tým dovolili nesúhlasiť…)

To znamenalo, že mať cirkev v dome a pozvať k sebe ďalších kresťanov bola výzva. Odvaha! A samozrejme riziko.

O tom je aj príbeh, keď sa apoštol Peter zázračne dostal z väzenia. A hneď si to namieril do domu Márie, matky Jána Marka. Táto Mária bola vdova, bez mužských príbuzných v dome (lebo tí boli práve kvôli viere trocha rozcestovaní), ale to jej nebránilo otvoriť kresťanom jej dom. Riskovala svoj majetok aj svoj život. Mala odvahy naozaj na rozdávanie. 

Tá spomínaná hormá miestnosť fungovala možno ako naša obývačka. Je jasné, že mala svoje kapacity. A zvlášť, ako sa k Ježišovým nasledovníkom pridávali ďalší ľudia, jedna domácnosť nestačila. V Jeruzaleme, v epicentre všetkého diania, vieme určite o dvoch domácnostiach, no určite ich bolo ešte viac. Veľa ľudí otvorilo svoje domy. A ako som spomenula, riziko nebolo len v tom, že vám títo ľudia pojedia všetky koláčiky.

Takže ako vám znie predstava cirkvi u vás doma? Určite sú ľudia, pre ktorých to neznie dosť tradične.  A pritom je to úplne tak najtradičnejšia tradícia, akú môžeme nájsť. Nič tradičnejšie jednoducho neexistuje.

Áno, my sa síce tvárime ako hrdinovia, keď vstávame do sychravého, upršaného alebo ľadového rána (verte mi, keď je vonku mínus 18 a vy máte pred sebou päť hodín takmer v kuse v chlade, aj vaša viera, myšlienky na povolanie do služby a tie krásne znejúce myšlienky….. by zneli dosť nevýrazne v porovnaní s drkotaním zubov.) Ale otvoriť svoj dom, alebo ísť do domu niekoho iného pre stretnutie kresťanov, aj to má svoje výzvy. Dobre, teraz nemôžeme ísť nikam. Nevieme na ako dlho, a máme dve možnosti:

buď budeme dúfať, že to rýchlo pominie a že sa o náš duchvný život bude zas starať niekto iný,

alebo si pripomenieme kto sme. Spomenieme si, že sme súčasťou hnutia, ktoré tu je už dvetisíc rokov. Možno nás v priebehu dejín dostali mnohí na kolená, ale nepritlačili nás natrvalo k zemi. A tak by sme aj my sami mohli porozmýšľať, ako sa postarať o svoju vieru. Ako a čo môžeme sami urobiť pre svoj duchovný život.

A hádam si spomenieme na to, že mať cirkev (byť cirkvou) vo vlastnom dome a na vlastnom gauči je veľmi múdra, obozretná a nadovšetko tradičná vec.