Na to, aby sme boli dôležité, nepotrebujeme byť prvé. Práve naopak – často to najlepšie prichádza na záver! Vďaka jej príbehu vieme, že sme ženy a bez nás – doslova a do písmena – život nie je životom.
Začínam tou prvou, s ktorou sú spojené všetky naše príbehy, presne tam, kde začína aj Biblia. Prosím, zoznámte sa s Evou.

Keď píšem o Eve, vybavujú sa mi prednášky na vysokej škole. Prvé kapitoly Biblie sme rozoberali v hebrejčine a v chápaní mnohých vecí šli naozaj až za hranice očakávaného. (Preto potrebujem povedať – ak v mojom texte nájdete chyby, určite to nie je vyučujúcim!)
Boli to výborné chvíle a ja som si ich užívala. Úprimne, mnohé myšlienky som si osvojila tak veľmi, že už zabúdam, že niekoho citujem. Mnohé pravdy sú už tak veľmi “moje”, že si nepamätám, odkiaľ prišli. Ale nakoniec, nie je práve to cieľ spoznávania právd Biblie? Že nebudem nahlas hučať len niečo naučené, ale že keď budem hovoriť o viere, budem hovoriť o tom, čo vychádza bytostne zo mňa – z môjho vnútra – to Slovo ma tvorí, stále a stále nanovo formuje, a nie ono je mojou súčasťou, ale ja a môj život sme súčasťou Slova.

krásny divoký svet
Ak chceme hovoriť o Eve, potrebujeme začať tam, kde Eva ešte nebola. Lebo tam, kde nebola Eva, bolo prázdno. A to je veľmi, veľmi podstatná informácia.
Boh tvoril svet a už toho celkom dosť urobeného bolo. Bolo stvorené nebo a zem, človek z prachu zeme a potom prichádza na rad záhrada. Povedzte mi, kto nemiluje záhrady? Som ochotná stráviť týždne na púšti a ešte si to užijem, ale k životu potrebujem záhradu. A myslím si, že nie som jediná, nejakú tú záhradu túži mať každý z nás. Teraz nehovorím výlučne len o kúsku zeme, kde sa staráme o rastlinky, ale o prostredí, kde sa život rozvíja, dozrieva, prekvapuje a kde si ho môžeme vychutnávať. Hovorím o povolaní, o úlohe, o poslaní alebo o mieste, kde sa môžeme tešiť, k čomu všetkému sme prispeli, čoho sme súčasťou… Hovorím o niečom, kde je život nielen prázdnym slovom, ale skutočne životom.
Pod záhradou si väčšinou predstavíme kus pôdy, kde je všetko upravené, starostlivo ošetrované a s láskou pestované. Ale myslím, že v tejto rajskej bola viac divočina, ničím neobmedzovaná, nádherne voňavá a farebná, luxusne mnohoraká divočina. Nič, čo by bolo príliš jasné a príliš usporiadané; alebo ak by som chcela použiť biblickú terminológiu: nie život v medziach zákona.
S tým veľmi úzko súvisí aj hlavolam, ktorý bol v strede záhrady. Teda, nepredstavujte si labyrint ani nejaký trojrozmernú logickú hru; ten hlavolam bol iného druhu. Boh ho pomenoval strom poznania dobra a zla – a jediný návod, ktorý k nemu dal, znel: keď z neho budeš jesť, zomrieš. Mimochodom, nikde nie je napísané, že to bola jabloň. To vzniklo kvôli podobnosti slova jablko a zlo v latinčine. Ale už sa to tak vžilo, že ak by ste hada nakreslili s banánom alebo s hruškou, vyzeral by podivne 🙂

Boh teda pre človeka stvoril krásnu záhradu, a v jej strede strom, ktorý predstavoval riziko. Nebezpečenstvo! Prečo? Lebo aj to patrí k divokému životu – možnosť si vybrať, príležitosť pustiť sa do toho, pre čo sa rozhodnem. Aj s rizikom, že skončíme so škrabancami, s hlbokými jazvami, alebo oveľa horšie.

v skutočnosti po nude a ničnerobení netúži nikto
Človek v rajskej záhrade dostal úlohu: obrábať ju a strážiť. Raj nie je ničnerobenie; sedieť s vyloženými nohami a nič nemusieť nie je požehnanie. Toľko k obrábaniu. A to druhé, strážiť – rozmýšľam, pred čím? Veď to bol predsa raj! Myslím, že nešlo o žiadneho vonkajšieho nepriateľa, skôr sa jedná o stráženie ako o prevenciu. My na to máme dobrý výraz, strážiť niečo ako oko v hlave. Uvedomovať si, čo mám, a dbať o to. Píšuc toto, sama mám opuchnuté oči…. boľavé, červené, unavené od alergie… a nevládzem držať otvorené viečka. To, čo bolo predtým samozrejmosť, už je zrazu vzácna vec.
Strážiť záhradu ako oko v hlave! Myslím, že Adam sa to mal naučiť aj kvôli Eve, ktorá sa ešte neobjavila, a on nemá ani potuchy. Niekto Iný však veci plánuje naozaj premyslene.
Vidíte? Stále ešte nepíšem o nej, ale koľko vecí sa jej týka! Často je to podobné aj s čakaním v našom živote. To, že nás Boh necháva čakať, neznamená len to, že odďaľuje dobré veci; čakanie je príprava. Aby sme sa naučili žiť s tým dobrým, čo príde. Naučiť sa, byť vďačný za to, čo mám – v Adamovom prípade to bola záhrada – a chrániť si to. (nie, neznamená to, že som sa naučila čakanie milovať. úprimne, priebežne mi to stále lezie na nervy.)
Vďačnosťou za to, čo máme, pripravujeme miesto na ďalšie dobré veci. Nie, nie je to haluz, a áno, dobré veci padajú do náručia aj ľuďom, ktorí si nevážia vôbec nič, ale myslíte si, že im spôsobujú rovnakú radosť ako tým vďačným jedincom? Figu? Vychodňarčina má na to skvostný výraz – lachvatosť. To je vtedy, keď nikdy, ale nikdy nemám ničoho dosť.

Nielen starať sa o záhradu, ale aj strážiť si ju, je dôležité, lebo záhrada ešte nie je všetko. Ešte len príde dar, ktorý bude krajší ako rajská záhrada. A to je už čo povedať! A v tejto súvislosti: Ste žena? Áno? Tak potom to platí aj pre vás. Každá jedna sme krajšia ako rajská záhrada. A to tu píšem, za nás všetky, vo všetkej skromnosti…!

je neprítomnosť dobra možnosť pre zlo?
Adam má život, svoje úlohy a záhradu. Všetko je krásne, ale v jednej chvíli sa Boh rozhliadne, zamyslí sa – a zistí, že je tu ešte prázdne, nezaplnené miesto. Predsa len tu niečo chýba! A to nie je dobre. (samozrejme, že to Boh vie už od začiatku, aj my vieme, kto tu chýba, len mne sa páči trochu to zdramatizovať). Ale to, že ešte nie je všetko, ako má byť, je úplne v poriadku. Správne načasovanie je umenie, a Tam Hore je v tom Niekto naozaj Majster…
O chvíľu sa udeje niečo naozaj dramatické, ja už vo svojej hlave počujem sláčiky a rytmus, ktorý zrýchľuje prúdenie mojej krvi… o chvíľu sa to začne.
Boh hovorí, urobím mu pomoc, ktorá mu bude rovnocenná. Rozmýšľam, prečo pomoc? V čom pomoc? Veď sa nič nedialo, nič zlé tu nebolo, teda aspoň zatiaľ. Pomoc, aby život nebol bezcieľny? Napríklad. A ešte?
Bol to myslím Hemingway, ktorý povedal, čím viac spoznávam ľudí, tým viac mám rád svojho psa, a ja ho občas s potešením citujem, ale aj tak mám neodbytný pocit, že mu niečo podstatné ušlo.

krv je na to, aby prúdila!
Je žena naozaj pomoc? Jasne, ženy sú vo všeobecnosti ochotné, trpezlivé, starostlivé, zvyčajne až príliš (všetkým výnimkám pripíjam na zdravie). Ale to hlavné, prečo a ako stvoril Boh ženu, leží inde.
Prítomnosť ženy muža viac vyzýva, hecuje ho k niečomu, a tým pádom prináša viac problémov…. áno! Presne to je tá pomoc, ktorú muž potrebuje! Vytrhnúť ho z každodennej pohodlnosti. Veď čo úžasné sa môže stať v živote muža, ktorý najradšej polihuje na gauči? Maximálne mu narastie pupok, ale to nie je ono, lebo – dúfam, že aj vy máte o úžasnosti lepšiu predstavu! A áno, niektorí muži takto končia, keď sa oženia, ale čo k tomu povedať – takto ich Boh ozaj nestvoril….
Takže áno, presne to, že žena muža vytrhne z pohodlnosti a prinesie mu pár výziev a problémov a podobne, presne to je tá pomoc, akú muž potrebuje!
A aby bolo jasné, pohodlnosť nie je len ležanie a gauči, ale akýkoľvek životný štýl, keď sa všetko v mužovom živote točí len okolo neho samého. Kým sa neprekonáva kvôli niekomu inému, ako len kvôli sebe, stále nie je chlap. (Stále je len chlapec. )

Prečo toľko hovorím o Adamovi a o tom, ako potrebuje vo svojom živote problémy? Aby si všetky Evy uvedomili, že keď tomu svojmu skomplikujú život, nie je to ich chyba, ani zásadná vada, ale tak to má byť. Nie ste na to, aby ste mu život zjednodušovali, plnili žalúdok a fúkali obité kolená, nie ste jeho matka. Starať sa môžete, ale ten základ vzťahu je v presnom opaku. Pri vás by mal mať veľa príležitostí, kde by si tie kolená poriadne oškrel! Pre začiatok, pri kľačaní na kolenách…pred Bohom. A potom aj pred svojou ženou.
(doslova.)