Keď počúvame o Ježišovom živote, zvyčajne Ho vidíme obklopeného ľuďmi. Vždy je niekto okolo Neho. Tí ľudia Ho počúvajú, protirečia Mu, žiadajú od Neho pomoc alebo jednoducho Mu chcú byť blízko. Áno, áno, to sú tie príbehy, ktoré si pamätáme, o ktorých sa rozprávame a podávame ich ďalej…
Ale nie je okolo Ježiša niekedy až príliš hlučno? Príliš veľa slov, príliš veľa deja… príliš veľa všetkého. A Ježiš tiež potreboval niekde naberať energiu/silu/povzbudenie/duchovnú podporu. Počas služby (myslím desať rokov farárčiny bez voľných víkendov a s pravidelne nevyčerpanou dovolenkou) som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí na to naberanie mali vlastný názor. Podľa nich sa to má diať priamo počas služby – v štýle: dávam a prijímam zároveň. A ja som rozmýšľala, či to naozaj nie je tak. Veď keď sa pripravujem na kázeň, nezískavam niečo aj ja sama? Skončila som s tým, že som pomaly nedokázala otvoriť Bibliu bez toho, aby som nemyslela na prácu. (áno, na prácu. nie, nezabudla som na slovo „služba“) Nie, toto nebolo ono.

Poznáte otázku, čo by urobil Ježiš? Hovorí sa o všeličom, a z môjho pohľadu sa zabúda na jedno. Niekedy by sa Ježiš jednoducho niekam stratil a nerobil by nič. Bol by v kľude a mal by kúsok ticha, kúsok pokoja sám pre seba. Lebo rozdať sa tak, že už nebudete mať čo dávať, uprednostniť iných pred sebou do takej miery, že sa nestihnete ani najesť ani vyspať, slúžiť všetkým čo čakajú na vašu službu bez ohľadu sám na seba, to nie je ono. To nie je to, čo by urobil On.

príbeh bez veľkého deja
Chcem spomenúť jeden príbeh, ktorý vlastne ani nie je príbehom. Nič veľké sa tam nedeje. Ježiš ešte skoro ráno odchádza na nejaké osamelé miesto. Asi chce mať trocha pokoja… veď za Ním je namáhavý deň. Venoval sa ľuďom, uzdravoval, vyháňal démonov, pomáhal podľa potreby. Ale toto všetko ani pre Božieho Syna nie je hračka! Preto odchádza na chvíľu preč. Od ľudí, od učeníkov, od všetkých.
No Jeho žiakom sa nezdá, žeby robil niečo dôležité! Peter a další sa ponáhľajú za Ním, a hovoria: VŠETCI ŤA HĽADAJÚ! – a hovoria to takýmto štýlom, ako keby povedali: Pane, kde si zmizol? Prečo si nechal, aby sme sa po Tebe zháňali? Či nevieš, že Ťa potrebujú tí ľudia dole, že Ťa potrebujeme my…? Či nevieš?
Je veľmi ľahké podľahnúť tlaku davu. Robiť to, čo sa pokladá za vhodné, mať správne názory, príliš neprekvapovať a nevytŕčať. Prispôsobiť sa. Človek by si myslel, že ak to od neho chcú mnohí, tak musia mať pravdu. Niekedy sa pred svetom chceme tváriť veľmi nezávislo, ale pravda je taká, že názorom ľudí okolo nás podliehame viac, ako by sme si chceli priznať.
Aj my si mnohokrát myslíme, že keď nerobíme nič, nerobíme nič dôležité. Nesúhlasím. Práve ničnerobenie nám občas umožňuje vydýchnuť, utriediť si myšlienky, alebo sa napríklad modliť v kľude. V takýchto chvíľach nie je modlitba povinnosť na zozname, ale skôr rozhovor s priateľom, na ktorého ste dlho nemali čas… Ničnerobenie nie je vždy lenivosť.

nie podľa vás, radšej podľa Neho
Po ráne na osamelom mieste si Ježiš utriedi myšlienky. Vydýchne, strávi čas so svojím Otcom, a počúva, čo chce On, nie ľudia. A potom, keď príde Peter, Ježiš mu povie: POĎME INDE, DO OKOLITÝCH MESTEČIEK, ABY SOM AJ TAM KÁZAL; VEĎ NA TO SOM PRIŠIEL. Nedovolí, aby Mu Peter alebo dav niečo diktovali. Hoci aj v dobrom úmysle!
Urobil, čo mal a rozhodol sa ísť inam. Možno sa to Petrovi zdalo ako ignorancia – veď ako keby Ježiš zostal ľahostajný k potrebám ľudí! Alebo ako tvrdohlavosť – prečo naschvál inam, prečo nie tu? Ale povedzme si, aj keď rozumieme tomu, čo má Peter na mysli…je Peter ten, kto vie, čo je správne? Alebo sa len prispôsobuje ľuďom? Žiť tak, aby všetci okolo vás boli spokojní, raz vás dovedie k tomu, že nebude spokojný nikto.
Ak by ste natáčali film o Ježišovi, z tejto časti by určite nebol dobrý scenár! Ale predsa sa v tých pár riadkoch niečo dôležité stalo. Potichu sa tu mení smerovanie. Ježiš sa rozhoduje. Či bude Mesiášom pre ľudí, alebo Mesiášom podľa Božích predstáv.
A čo mu pomohlo? Jeho Otec. Modlitba. Trocha ticha a súkromia. Konečne kľud a pokoj! Konečne samota!

Toto sú tie chvíle, v ktorých sa prijímajú rozhodnutia. To sú tie chvíle, v ktorých sa menia dejiny. Na prvý pohľad sa nič nedeje. Ale udalosti okolo nás sa dávajú do pohybu, keď má priestor Boh. Ste v tichu. Konečne sa nikam neponáhľate. Necháte myšlienky plynúť. Modlíte sa a počúvate, čo vám Boh chce povedať. Hádate. Tušíte… už viete. Alebo začnete rozmýšľať, a zrazu prídete na témy, ktoré sú pre vás dôležité a v modlitbe ste ich ešte nespomenuli!
Postavte sa napríklad pred vaše dvere, sadnite si na schody vášho domu a dívajte sa dookola! Možno zistíte, že nič okolo vás nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá. Nájdite si svoje vlastné tiché miesto, rozhliadnite sa dookola, alebo naopak – zavrite oči. Nakoniec, Božie slová nie sú nijak viazané na váš zrak, a dokonca ani na sluch.

milovať aj seba

Keď si Boh dovolil oddychovať, tak by som hádam aj ja mohla… alebo keď ma ľúbi Boh, tak potom by som sa mohla ľúbiť aj ja sama
Toto všetko, čo Ježiš robil, má základ v najdôležitejších príkazoch Novej Zmluvy. MILOVAŤ BUDEŠ PÁNA, SVOJHO BOHA. MILOVAŤ BUDEŠ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO.
Spomenula som si na pár (okay, nebolo ich len pár, bolo ich až príliš veľa….) kresťanských žien, ktoré boli všade, robili všetko. Stále vzorné, stále vytrvalé v duchovnom živote, stále ochotné robiť neskutočne veľa. Toto má byť vzor? Nie, nie, nie! Toto nie je príklad! Lebo, logicky, ak postavíme svojich blížnych do stredu svojho života, kde je tam Boh? Tvrdiť alebo samy seba presviedčať, že sa ideme tak uštvať v Jeho mene, je omyl. A kde sme tam my? Ako budeme vedieť naozaj milovať blížnych, keď nemilujeme sami seba? A ako vedieť, ako (ako konkrétne) nás miluje Boh, keď nemáme čas Ho počúvať? Nemáme čas to zistiť? Len sme nabehli do nejakých koľají, a viera nie je pre nás viac ako len spôsob života…

Nechcem veľmi frflať ani sa sťažovať. Toto je skôr dôsledok môjho zdesenia, čo si mnohí ľudia predstavujú pod vierou. Počúvať dav, ako Peter. A ono by to niekedy stačilo trocha ticha, aby sme prišli na to, že dav sa môže mýliť. A že sa to stáva celkom často. Ale kým sme sami súčasťou davu, ten tichý pokojný Boží hlas nemáme možnosť počuť. (áno, jasne. Boh môže hovoriť aj hlasnejšie. ale to radšej nechcite, lebo to nie je len tak. radšej ten tichý hlas, kým sa dá. kým sme schopní alebo ochotní počuť.)
Týmto celým chcem povedať, že ničnerobenie je celkom legálne… Nemyslím zabíjanie času. Myslím pokoj, kľud, ticho, bez nejakých úloh, povinností a plánov; jednoducho bez čohokoľvek, čo si žiada našu pozornosť. Logicky – ak mám obnoviť svoj vzťah s niekým, nebudem do toho ťahať nikoho iného. (ak chcete obnoviť svoj vzťah s manželom, neťahajte do toho ani svoje deti. dokonca ani svokru! haha.) Ak mám znova zistiť, že Boh nie je len povinnosť alebo úloha na zozname, potrebujem Jeho. A ticho.
A poriadne svätý pokoj.
Robte to ako Ježiš.