Je to pre vás neznáme meno? Dnes vám poviem, prečo stojí za to, si ho zapamätať!

Na to sa prenesieme pár rokov dozadu, presnejšie pár tisíc, keď izraelský národ ešte len prichádza do krajiny, ktorú my dnes poznáme ako Izrael. Otroctvo v Egypte je minulosť, budúcnosť je krajina sľúbená im Bohom. A prítomnosť, prítomnosť je púšť.

možnosť pozrieť si dar skôr, ako ho dostanem

Káleba v Biblii po prvýkrát stretávame, keď sa hovorí o prieskume zasľúbenej zeme. Izraelci prešli dlhú cestu zo zajatia, a to nemyslím len zemepisne. Hovorím o o zmenách, o skúsenostiach, a v neposlednom rade o zázrakoch. Sledovať to všetko na vlastné oči, to by som brala. A teraz sa ich cesta priblížila k cieľu, budúci domov je na dosah a oni táboria dole na juhu, v Kádeši. Je ich tam celkom dosť, podľa sčítania v knihe Numeri, tých, čo vyšli z Egypta, bolo vyše šesťsto tisíc, ale to sú len muži nad dvadsať rokov. Ak k nim prirátame ženy a deti, je celkom možné, že číslo sa vyšplhá na ten údaj, ktorý som niekde našla: tri milióny ľudí. No, to je celkom dosť. Z jedného Abrahámovho syna, z dvanástich synov jeho vnuka Jákoba. Tomu sa hovorí veľká rodina! A všetci títo ľudia čakajú na miesto, kde budú slobodní a kde budú doma.

Na čele národa je ešte stále Mojžiš a vie, že skôr, ako do krajiny všetok tento dav vojde, treba urobiť niečo iné. Na rade je prieskum krajiny a on má presné pokyny: ísť hore Negevom, vystúpiť na pohorie, zistiť, aká je to zem a aký ľud v nej sídli, jeho silu a množstvo, potenciál krajiny, opevnenosť miest, úrodnosť pôdy a prítomnosť stromov. A tiež hovorí, buďte odvážni a prineste niečo z ovocia tej krajiny! Hovorí to vyzvedačom, alebo špiónom, ktorí do ich budúceho domova pôjdu ako prví.

Do úloh vyzvedačov boli vybraní muži z čela jednotlivých kmeňov. Pripomínam, kmeňov bolo dvanásť, podľa dvanástich Jákobových synov. Káleb mal štyridsať, keď bol poslaný na prieskum. Možno mám napozeraných veľa takýchto filmov, ale pre mňa je špión niekto, kto pláva mimo prúdu, ale v konečnom dôsledku nemá tú najväčšiu zodpovednosť. Stále za ním sú ľudia, ktorí ho posúvajú ako figúrku na šachovnici, dávajú mu úlohy, rozhodujú za neho… Preto to, že do zasľúbenej krajiny poslali hlavy kmeňov, ma celkom prekvapilo. Lebo čo ak by národ prišiel o nich všetkých? Ale na druhej strane, má to logiku. Kto iný ak nie tí, čo majú zodpovednosť, rozhodujú, to majú vidieť na vlastné oči? A ak by sa im niečo stalo, …no čo už, určite majú svojich zástupcov. Lebo v konečnom dôsledku, akokoľvek dôležitá je naša úloha, akokoľvek dôležito sa cítime my sami, všetci sme nahraditeľní.

bububu

Štyridsať dní seriózneho prieskumu krajiny. To máte čas niečo aj vidieť, aj si informácie utriediť v hlave. Keď sa vyzvedači vrátili k Mojžišovi, Áronovi a celému národu, ktorý predpokladám už nedočkavo čakal na správy, hovoria o úrodnej krajine. Áno, oplýva medom a mliekom, vravia, a pozrite sa na to krásne ovocie, čo sme priniesli, ale… tie mestá! Ich hradby! A hlavne, je to krajina plná obrov! Keď sme sa na nich pozerali, tak sme sa cítili malí ako kobylky!  Chlapi, toto nedáme, ani keby sme chceli! (lebo my možno asi radšej pre istotu hádam ani nechceme…)

Takže obrovia, hej? Keď Mojžiš dával špiónom pokyny, špecificky im povedal, choďte touto cestou, cez Negev a vylezte na pohorie, alebo kopec – a tu myslel jeden špecifický kopec. Vezmite si mapu a pozrite sa sami: keď vstúpite na izraelskú pôdu z juhu cez Negevskú púšť, prvý kopec nadosah je Har Hevron – Hebron Judean Mountains. A to nie je len pokyn, choďte na kopec a užite si vyhliadku. Mojžiš špecificky špiónom hovorí, aby šli do Hebronu. On chce, aby videli toto mesto, obrov, a ešte niečo viac. Ale špióni mali jeho pokyny v paži, doslova nerešpektovali jeho inštrukcie, lebo do Hebronu šiel len jeden. Ako to viem? …..lebo je to napísané v Biblii. Nezabudnite ju čítať. Pozorne.

Ale aby som sa pokúsila byť objektívna. Nechce sa mi, ale skúsim. Prečo ostatní špióni do Hebronu nešli? Možno boli zmätení, lebo viete, je to nová krajina. Ja tu (v tej istej krajine) mám tiež problém nájsť niečo na mape, písmenká sa menia, b sa zrazu číta ako v, anglický prepis hebrejských slov tiež dá zabrať, a podobne. A to ani nehovorím o tom, že sa neviem orientovať. Žeby toto bol dôvod u špiónov? Alebo si možno povedali, ak by sme v Hebrone zomreli všetci, to by nebolo dobré pre národ. Stačí, aby nás šlo pár, kto chce ísť? Kto sa pridá ku Kálebovi? Nikto? Dobre, aj jeden je dosť. Veď on nám povie, čo videl, a to je to isté, ako keby sme tam boli všetci.

Kde boli ostatní špióni v tom čase? Jeden blog navrhuje možnosť, že si odbehli na Masadu, kde je veľmi pekný obchod s magnetkami. Ale vtipy nabok, aj ospravedlňovanie, nie, toto nefunguje. Lebo, aj ja mám síce zmätok z názvov a správnych smerov, ale nakoniec som vždy našla, čo som chcela. A ak som to zvládla ja….! A tiež, hovoríme o vodcoch. O hlavách kmeňov, ktorí boli naučení, že oni sú rešpektovaní a aj oni musia rešpektovať. Ale oni mali, jednoducho povedané, Mojžišove inštrukcie v paži.

Viete, čo to presne znamená? Obrovia, ktorých špióni pri návrate spomínajú, boli Anákovci, a tí žili v Hebrone. Títo obrovia boli dôvod, prečo vyzvedači, hlavy kmeňov po návrate povedali, toto nepôjde. Háčik je teda v tom, že okrem Káleba, tí ostatní vyzvedači žiadnych obrov na vlastné oči nevideli.

pre správnu perspektívu odporúčam občas postaviť sa na hlavu

Štyridsať dní seriózneho prieskumu krajiny. Štyridsať dní! Rovnaký čas strávil Ježiš na púšti a rovnaký čas máme my v pôste, aby sme sa pripravili na Veľkú Noc. Dosť času na to, aby sme sa dívali a aj o tom rozmýšľali. Pre niektorých ľudí by však ani viac času nebolo dosť, žiaden čas sveta by im nestačil, lebo pri nich to nebolo o čase, ale o nastavení v ich hlave. Chlapi, toto ozaj že nepôjde!

Mojžiš si možno v tej chvíli povedal, toto bol riadne hlúpy nápad, poslať špiónov do Hebronu, lebo zostal ticho. (a možno rozmýšľal, prečo tam neposlal nejaké ženy..)

Jediný, kto tvrdil niečo iné ako ostatní, bol Káleb. Ak by to bolo na hlasovaní špiónov, tí, čo boli proti, by vyhrali nadmernou väčšinou. Takto funguje demokracia. Ale niekedy to je riadna blbosť. Áno, možno ste aj vy počuli, že demokraciu máme preto, lebo nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. No, možnože to nie je pravda. Existuje aj theokracia – vláda Boha. Problém je však s uvedením do praxe. Ako? Nie som si istá. Keď cirkev chcela vládnuť, stále to pokašlala. A platí to nielen pri kresťanstve.

Teoretické úvahy nabok, niečo z toho, ako by to malo vyzerať v praxi, vidíme práve u Jozuu a Káleba (k Jozuovi sa v tomto príbehu ešte dostanem). Nejde o to, aby sme teraz menili naše politické systémy, ide o to, aby sme menili sami seba. A túto zmenu perspektívy dôrazne, veľmi úprimne a nadovšetko srdečne odporúčam.

Teda ako sa dá dívať na to, že krajina je úrodná, ovplýva medom, mliekom a kto vie čím ešte? Cez ľudskú a cez Božiu optiku. Samozrejme, že toto miesto je zaujímavé na život nielen pre izraelský národ! Takže tu bude aj veľa nepriateľov. Čo to znamená? Ľudský pohľad: sústreďme sa na nepriateľov. Ouch, to len bude…. máme dosť silnú armádu? Zvládneme to? A musíme? Nie je nejaké iné miesto, možno nie tak dobré, ale miesto, ktoré dostaneme s menšou námahou?

A ľudský pohľad cez Božiu optiku: sústreďme sa na požehnanie. Áno, sú tu nejakí nepriatelia, ale my máme svoje skúsenosti! Máme Boha, ktorý pred nami otvoril Červené more! A to nie je nejaká stará historka, to sme všetci zažili! A teraz nám dal krajinu, kde to ovplýva požehnaním. Do niektorých vecí sa jednoducho oplatí investovať – svoj čas, svoju námahu, samého/samú seba, lebo sa oplatia. Stoja za to. Projekty, ľudia, vlastný život. Lebo síce všetko nepôjde ako po masle, ale berme to z tej druhej strany! Máme Boha, ktorý nechce, aby sme sa unudili na smrť. A to je od Neho veľmi premyslený krok.

 správna motivácia

Kde nabral Káleb tú odvahu, postaviť sa proti všetkým? Nerešpektovať názor ostatných, ktorí boli s ním, vodcov kmeňov, a tvrdiť celému národu úplne niečo iné, ako oni? Odkiaľ sa objavil ten impulz, nahlas nesúhlasiť? Podľa rabínov je tajomstvo Kálebovej inšpirácie práve z Hebronu. Nejde o obrov, lebo koho vlastne zaujímajú? Ak by som sa mala báť vysokých ľudí, tak to ďaleko nezájdem už vo vlastnej rodine – ale späť k pointe. V Hebrone je ešte niečo, veľmi vzácne a špeciálne miesto. Volá sa Makpela a je to jaskyňa, v ktorej boli pochovaní patriarchovia. Je to prvá pôda, ktorá bola vo vlastníctve Izraela, ešte keď to nebol národ, ale len jeden muž. Abrahám kúpil Makpélu ako miesto, kam chcel pochovať svoju manželku Sáru. A spolu s ňou tam odpočíva aj on, jeho syn Izák a jeho Rebeka, vnuk Jákob a jeho Lea.  A sú tam až doteraz. (čo mi pripomína zopakovať otázku z prvej knihy – už ste v Hebrone boli?)

Podľa chápania rabínov, Káleb (a ostatní spolu s ním) mali ísť do Hebronu nielen kvôli prieskumu krajiny, určite nielen kvôli obrom (ak vôbec). Mali tam ísť a znova nájsť spojenie s minulosťou. Poznáte to aj vy? Návštevy cintorínov tiež nie sú len o tom, že nám niekto chýba. Áno, keď nám niekto z blízkych zomrie, tak je nám za ním smutno, ale to nie je všetko. Generácie pred nami nám pripomínajú, čo bolo podstatné, čo oni zvládli a čo môžeme zvládnuť aj my.

Verím tomu, že Káleb našiel v Hebrone prepojenie s minulosťou. Prepojenie s ľuďmi, ktorí tam žili pred štyristo rokmi, a sú dôvodom, prečo sú ich potomkovia znova späť. Našiel svoje miesto v príbehu väčšom, ako on sám. Lebo sťahovať sa do zasľúbenej krajiny, to zďaleka nie len o sne, mať vlastnú kuchyňu s bylinkami za oknom. To je o niečom o podstatne väčšom.

Kompletný Kálebov príbeh nájdete v Atlase neznámych území.

Kniha, ktorej názov veľmi vystihuje jeho život. Skúmal, hľadal odpovede, šiel proti prúdu… Káleb je jednoducho vzácny muž.

Atlas neznámych území objednávajte tu alebo napíšte tuto.