Kálebov príbeh v Biblii začína špionážou. Pokračuje robením niečoho iného, ako všetci ostatní. a potom prichádza tvrdohlavosť, ale ten správny druh. Tvrdohlavosť typu, tu stojím, inak nemôžem, tak mi Pán Boh pomáhaj.

 furt nedobre (alebo doslova, niektorým ľuďom nevyhovie ani Pán Boh)

Občas sa nechám u niesť tým, čo sama píšem. Predstavujem si seba na Kálebovom mieste, ako všetko chápe, ako sa v jeho vnútri dostáva k slovu viera… a ako keby som to zažívala sama! Ten pocit, keď viete, že Boh má s vašim životom plán, že sa nič nedeje náhodne, ale všetko má svoj význam,  veľké požehnanie na dosah. A vy to v tom momente chápete, rozumiete tomu, úplne jasne to vidíte pred sebou a je to výborný pocit! A potom, keď sa úplne že vžijem do tej predstavy…. pri uvedomení si toho, čo prišlo potom, v tom šoku a kontraste doslova padám na zadok.

Aby som to stručne zhrnula: izraelský národ sa chystá vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Mojžiš na prieskum posiela dvanástich vyzvedačov. Pri návrate z desiatich z nich vypadne, že sa boja a že sa necítia na to, čo je pred nimi. Hovoria to ale na základe niečoho, čo nevideli! Obrovia sú v Hebrone a tam šiel len jeden z nich. (áno, mali tam ísť všetci.) A on ich nakoniec presviedča o opaku.

Ostatní vyzvedači síce boli spolu s Kálebom, boli s ním takmer všade, ale to, čo ich oči videli, je úplne iný obraz. Nedajú sa presvedčiť ani Kálebovým ubezpečovaním, že na ich strane je Boh. V ich slovách nemá On žiadne podstatné miesto. Oni sa sústredia na obrov. (bububu.)

Káleb si je istý, že tých obrov môžu poraziť, ale počúva ho niekto? Ak by aj niekto ešte chcel, pre skučanie, mrnčanie, kvílenie a papuľovanie väčšiny by aj tak nič nepočul. A takto to šlo celú noc. Dokonca sa obrátili proti Mojžišovi a jeho bratovi Áronovi, lebo človeku sa hneď ľahšie dýcha, keď v trápeniach môže za to trápenie niekoho ďalšieho obviniť. A stále dookola, akí sme my len úbohí, a prečo nám to Boh urobil, a my s tým niečo urobíme. Poďme naspäť do Egypta!

Naspäť do Egypta?!? Asi jedna z najhorších viet v Biblii. Ako keby niekto povedal, keď som mal rakovinu, všetci sa o mňa starali, navštevovali ma a boli milí, ale teraz som už zdravý a už to nie je ono. Chcem rakovinu znova! – Ako keby niekto toto povedal, v podstatne väčšom meradle. Mojžiš a Áron padnú na tvár pred celým zhromaždením, sorry, opravujem, pred tou nevďačnou zbastardelou zberbou, a už nehovoria úplne že nič.

skôr uverím v trpaslíkov, ako v existenciu neutrality

Ľudia sa hádajú v kuse. Jednotlivci, skupiny, národy. Priateľské debaty, vážne konflikty, životy berúce vojny. A v istej chvíli sa musíte (musíte!) rozhodnúť, na koho strane stojíte. Lebo zostať neutrálny môže byť pohodlné, ale čo to v praxi znamená? Ak niekoho kopú na ulici a vy zostanete neutrálni, teda sa nebudete starať, podporíte toho, čo má navrch, proti niekomu, kto leží na zemi a do žalúdka mu vráža cudzia topánka. Jednoduchšie povedané: neutralita neexistuje. (existuje len váhanie, čas na rozhodnutie a jeho odkladanie).

A vtedy, vtedy keď Káleba nikto nepočúva, keď Izraelci hučia ako kravy zduté od mokrej ďateliny a Mojžiš s Áronom nosmi študujú povrch zeme, vtedy sa ozve Jozua.

Pridá sa na Kálebovu stranu a obaja si roztrhnú rúcha. Symbolické gesto, podobné sa udialo aj pri Ježišovom procese, keď veľkňaz tvrdil, že sa rúha. Ale kdežto v tamtom prípade to bolo úplne mimo, tu to zasiahlo cieľ. (neviem, odkiaľ to prišlo, no ja si myslím, že je to veľmi strategicky zvolené gesto, veď vy nie ste občas tak vyvedení z miery a naštvaní, žeby ste doslova niečo roztrhli?) Jozua jasne povie, ako verí tomu, že Káleb má pravdu. Že Boh je na ich strane a oni sa nemajú čoho báť. Že im prichystal dobrý domov a že keď sa chcú vrátiť, idú proti Nemu.

nie všetko je vždy o mne osobne

Myslíte si, že to ľudí presvedčilo? A myslíte si, že to Jozua čakal? Ja si skôr myslím, že on prestal rozmýšľať o dôsledkoch a vedel, že v tomto momente sa už musí ozvať. Lebo doteraz možno čakal, že sa ozve Mojžiš (veď on je ešte stále na čele) alebo rozmýšľal, ako čo najlepšie, najmúdrejšie, celú túto situáciu ukočírovať. Ale v istom bode čas na rozmýšľanie vypršal a Jozua otvoril ústa. Bez ohľadu na následky. A následky prišli, ľudia boli v takom amoku, že obidvoch, Káleba aj Jozuu chceli ukameňovať. Čo sa mi ale páči, je, že som nikde potom v príbehoch nenašla žiaden moment, v ktorom by si Káleb alebo Jozua svoju odkladanú zlosť na niekom vyliali. Doslova sa zdá, že sa ich to nijak nedotklo, alebo to bolo tým, že Boh vo svojej reakcii bol rýchlejší? Všetky tieto ľudské debaty prerušuje niečo podstatne väčšie – zjavenie Božej slávy.

Nie, ani ja si neviem, čo si pod tým mám predstaviť. Alebo, zaujímalo by ma, či niečo z toho všetkého, čo si predstavujem, sa aspoň trocha približuje k pravde… Ale nie o tom som teraz chcela. Rozmýšľať nad tým, ako veci nebrať osobne, ako sa odosobniť dokonca aj od toho, že do mňa niekto chce hádzať kamene tak dlho, kým budem dýchať. Lebo ak by sa mňa niekto pokúsil ukameňovať, to by sa ma dotklo, a teraz nehovorím len o presne cielenom kameni. A pritom by som chcela vedieť opak. Toto je pre mňa veľká vec, nebrať niektoré veci osobne. Myslím, veľká úloha. Napríklad, niektorí ľudia nemajú radi farárov celkovo, a ja som sa naučila nevzťahovať to sama na seba. Odosobniť sa, alebo otriasť sa ako pes, keď vyjde z vody. Doslova. Lebo to nie je o mne. Ale celkovo, viac mi to nejde ako ide. Potrebujem si pripomínať, že ľudské reakcie na mňa mnohokrát nie sú o mne, ale hovoria viac o nich. Myslím, že mnohí sme mnohokrát viac vzťahovační, ako by bolo v poriadku…

Vedieť sa odosobniť je dobrá vec. Nie preto, že by to, čo vy prežívate, nebolo podstatné. Ale preto, že niekedy až keď sa odosobníte, uvidíte, o Kom to je v skutočnosti.

 majte čo ste chceli

A teraz späť k bučiacemu národu. Boh sa na ľudí kvôli tomu nahneval, a nebola to len krátka búrka hnevu. Božia reakcia skôr pripomína tornádo, čo berie a ničí všetko, čo mu príde do cesty. Lebo chce tomuto projektu, myslím vyvolený národ, jeho vyslobodenie z otroctva a darovanie domova – tomuto chce urobiť krátky proces. A Mojžiš Boha presviedča, aby zmenil názor.

Pre mňa je Boží hnev spôsobom, ako sa zastať tých Káleba, Jozuu a toho, čo hovoria. Lebo oni dôverujú práve tomu Bohu, a znova sme späť, odkiaľ sme vyšli. Ale to rozhodnutie nebolo len o dokazovaní, áno, Jozua a Káleb majú pravdu. Chcem položiť inú otázku: Má Boh emócie? Myslím, že občas Mu pripisujeme ľudské vlastnosti, lebo je nám ťažko vyjadriť nevyjadriteľné. Nie je to dokonalé, ale viete to lepšie…? Nejde však hlavne o to, vyjadriť Boha, ale skôr o to, dovoliť, aby sa Boh vyjadril v mojom živote.

A presne to je Kálebov príbeh. Boh sa vyjadruje, prejavuje v jeho živote, Boh je jasne viditeľný v tom, čo Káleb hovorí a čo Káleb robí. Boh hovorí, môj služobník Káleb má odlišného ducha. Vlastná vôľa, vlastný názor. Tlaky a očakávania skupiny sú pre Káleba asi tak zrozumiteľné, ako keby ste na mňa hovorili po japonsky. Nič také, žeby sa mal prispôsobovať, lebo keď bude tvrdiť niečo iné ako ostatní vyzvedači, môže to vyslať zlý signál, a to by v tejto situácii nebolo dobré, politicky vhodné, ľudia nie sú pripravení rozmýšľať o možnostiach, povedzme jednotné stanovisko, urobme to rozumne – nič také na Káleba neplatí. Môj obľúbený druh tvrdohlavosti.

O Kálebovi to nie je zďaleka všetko. Pár ďalších dobrých dôvodov, prečo stojí za pozornosť a prečo by mohol byť vašou novou inšpiráciou a vzorom, nájdete v tejto knihe. Objednávky tu alebo  tu.