Kedy?

Vtedy, keď som už nebola v službe. Je zaujímavé, ako farári spájajú svoju službu a pracovný pomer, ako sa to prekrýva, splýva a nakoniec mýli. V tom čase som ja už nebola v aktívnej službe, po desiatich rokoch som mala pocit vyhorenia a chcela som sa venovať sama sebe, a tiež som prežívala poriadne ťažké osobné obdobie života. Málokto by mi to mal za zlé, nerobiť nič, že?

Ale keď riešite osobné veci, prídete na to, že chcete odpovede. A tak sa modlíte, a namiesto zoznamov mnohých ďalších povinností, zodpovedností a ľudí…. sa modlíte sami za seba. Počúvate a hľadáte. Sami pre seba. Aspoň tak to bolo u mňa. A Boh odpovedal. Myslím, že vtedy som si vzťah s Ním nanovo vybudovala, vtedy, keď modlitba nebola len moja povinnosť, ale niečo, čo som sama potrebovala, po čom som sama túžila.

Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? 

Najprv som dostávala odpovede v tom, čo som videla okolo seba. Vo vlnách mora, v hviezdach, v búrke. Zvuk krídel veľkých vtákov alebo vôňa kvetov, cez to všetko som počula, čo som práve potrebovala. Boh má veľa spôsobov na to, aby pripomenul, že je tu, že dokáže aj zázraky a má všetko pod kontrolou. Neskôr sa moje otázky prehlbovali, boli konkrétnejšie. A ja som začala otvárať Bibliu úplne inak, ako predtým.

A hľa, zaznelo k nemu slovo Hospodinovo: Čo tu robíš, Eliáš? Povedal: … Teraz siahajú aj na môj život, aby mi ho vzali. Nato povedal: Vyjdi a stoj na vrchu pred Hospodinom! A hľa, Hospodin šiel vedľa. Strhol sa mocný a silný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni; po ohni zašumel tichý šelest.

Čítala som hlavne príbehy a cez ne mi Boh hovoril, aha, ani oni to nemali jednoduché! Nehľadaj presný návod, ako niečo vyriešiť, lebo ty nie si ako oni. Ale inšpiruj sa, pozri sa, ako som sa o nich staral, a doteraz som s tým neprestal.

Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa zhromaždím.  V prekypení svojho hnevu som skryl svoju tvár na chvíľu pred tebou, no večnou milosťou sa zľutujem nad tebou – vraví Hospodin, tvoj Vykupiteľ.

Bolo to obdobie môjho života, keď som sa cítila nie uprostred pozornosti iných, ale na okraji. A tak som začala hľadať odpovede v príbehoch ľudí na okraji. Poznáte to, ľudia, s ktorými si pri výkladoch Biblie nevieme poradiť a radšej ich obchádzame. Na začiatku to boli hlavne ženy. Manželky ospevovaných mužov, no nikomu nenapadlo rozprávať príbehy z ich perspektívy. Ženy, na ktoré mnohí vykladači nemali pekné slová, presne tie ma zaujímali! Ony boli moja odpoveď, moje vymodlené príbehy. To, čo mi Boh nepovedal cez prírodu, mi povedal cez ne. A mimochodom, stále hovorí, lebo s príbehmi žien som neprestala.

Ženy, ktoré Ho nasledovali a prišli s Ním z Galiley, dívali sa na hrob a na to, ako bolo uložené Jeho telo. Potom sa vrátili a pripravili vonné veci a masti. 

Rada dávam svoje myšlienky na papier, to mám v sebe od malička, a tak to prišlo aj s týmito príbehmi. Nemusela som už kázať každú nedeľu, no po istom čase hľadania vlastných odpovedí prišla tá myšlienka. Že možno nie som jediná, čo si kladiem takéto otázky, a že sa chcem podeliť. Jednoduch som našla niečo, čo mi bolo ľúto nechávať si sama pre seba. A tak som zverejnila svoje odpovede online. Takto vznikol môj blog.

Mária však stála von pri hrobe a plakala. … Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! to znamená Majstre! Ježiš jej riekol: …choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal.

Píšem stále hlavne sama pre seba. Nezvažujem to, čo chcú počuť ľudia. Síce sa nechávam inšpirovať, ale príbehy, témy si vyberám sama. Lebo v prvom rade píšem stále sama pre seba. Ono to znie tak egocentricky, a my by sme vždy mali uprednostňovať druhých ľudí, že?

Nie. Presne to som sa naučila po desiatich rokoch služby, po vyhorení, po osobnej kríze. V duchovnom živote musím vždy uprednostniť seba. Lebo ak sa nestarám o svoj vzťah s Bohom, nemám čo ponúknuť nikomu inému. Strom nemôžete posadiť do púšte a čakať, že z neho budete mať úžitok. (jediný úžitok, čo z neho takým spôsobom získate, je tak drevo na pálenie, a tým to hasne. doslova.) Strom potrebuje vodu, potrebuje sa napiť sám, aby prinášal ovocie a aby to ovocie zahasilo váš smäd a hlad.

Takto to bolo so mnou. Strom, ktorý vyzeral, že z neho už nič nebude, Boh z púšte presadil ku vode. Strom naťahuje korene, pije vodu, vystiera sa ku slnku. A jeho ovocie si odtrhne ktokoľvek, kto cíti hlad. To bola moja odpoveď na modlitby, byť bližšie k Nemu. A všetko ostatné, čo vďaka tomu vyrástlo, môžem dávať ďalej. Vďaka Nemu. To je moja služba.

Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.

inšpiráciou pre tento blog bola otázka, ktorú som dostala od jednej mojej priateľky. pracovala na Reformovanom kalendári a témou bola služba žien a modlitba. pre ňu som písala tento príspevok a pre môj blog som vsunula veršíky môjmu srdcu blízke. inak, som veľmi rada, že niečo, čo som napísala, bude v kalendári, čo pravidelne čítali obe moje babky! človek sa zrazu cíti tak dôležito a dospelo 🙂