Purim je sviatok ustanovený v knihe Ester. 

Minule som o tom písala, teda presnejšie, prerozprávala tak po svojom (ako inak 🙂 )

Háman, aby zistil najvhodnejší čas pre vyvraždenie Židov, hádzal lós – pur. Nakoniec deň, ktorý mu lós vybral, sa otočil proti nemu. V ten deň sa Židia ubránili pred svojimi nepriateľmi a z toho, čo bolo plánované ako zlé, sa pre nich stalo požehnanie. Po týchto udalostiach bol do židovských domácností rozposlaný list, kde bol ten sviatok ustanovený. (áno, rozhodli sme sa mať jeden sviatok naviac – znie to dobre, že?) Majú ho sláviť hodovaním, a posielaním darčekov – sebe navzájom a chudobným.  

A dôvody, prečo sa mi Purim tak páči? Lebo:
: lebo nám pripomína, ako veľmi nebezpečné je stratiť nádej. Keď sa jedného rabína pýtali, čo také zlé urobili Židia, že na seba privolali také nebezpečenstvo, v odpovedi spomenul kráľovskú hostinu. Aj oni totiž boli medzi pozvanými, a to samo osebe nie je zlé… ale! Nielenže to jedlo nebolo kóšer, ale ešte k tomu – Ahasvér dával jedlo servírovať v nádobách, ktoré sa kedysi používali v chráme. Židia, tým, že aj oni z tých nádob jedli, zahodili možnosť, že budú znova použité v chráme. To, v čo veríme, prejavujeme nielen slovami, ale tým, čo robíme… A tu sa národ v zajatí sa vzdal svojej nádeje. Nerobte podobné hlúposti!
: lebo ukazuje, že aj jednotlivci môžu urobiť veľa. Horekovať a zalamovať rukami v prípade krízy vieme všetci. (Dokonca poznám muža, v našej drahej cirkvi má vyššiu funkciu, a jeho emotívne, sebaľutujúce prejavy ľahko tromfnú väčšinu žien! Ale nie o tom som chcela. Len som neodolala…) Národ v zajatí, utláčaný, v nebezpečenstve… a jediná nádej, čo im zostala, sa zosobnila v jednom mužovi a jeho sesternici. No áno, tá sesternica bola kráľovná, ale spýtajte sa Vaští, tej predchádzajúcej, ako rýchlo sa dá o tento titul prísť! (Aha – nespýtate sa. Vaští prišla nielen o hodnosť, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj o život.) Židia však vtedy vyhladení neboli, a okrem Boha (samozrejme), za tým stoja dve mená: Mordochaj a Ester. Len dve. A aj tak stačilo.
 

: lebo oslavovať treba. Aj vám sa stáva, že väčšinu rodiny vidíte len na pohreboch? Mnohí ľudia si nájdu čas, až keď ide o smrť. To je úctivé, ale na druhej strane – aj troška neskoro. A práve preto som zástancom všetkých možných osláv (najlepšie takých, kde nie je pozornosť sústredená na mňa – viď moja svadba 🙂 – ale poďme späť k téme). Oslava je prejav života, vďačnosti zaň, vďačnosti za ľudí, ktorí sú v ňom. Na oslavy sa dobre spomína, aj keď prídu dni čo nebudú tak radostné a natešené. A ak veríte v dôležitosť vážnych vecí, verte aj v oslavy!
: lebo karnevaly sú zábava. Ani ja neviem, či boli Židia prví s tým karnevalom. Obliecť sa na Purim ako niekto iný, urobiť si karneval spojený s kráľovnou Ester, s darčekmi, jedlom a pitím sa mi teda páči! Len porozmýšľajte, máme my v kostoloch nejaký sviatok spojený s maskami? (Nie, keď niekto behá v dlhom čiernom rúchu, to nie je Batman…) Škoda. Lebo karneval je aj celkom užitočná zábava… niekedy až pri nosení masiek a predstieraní, že sme niekto iný, si uvedomíme, ako aj v reálnom živote predstierame niečo, čo nie je celkom pravda. Ako kto zistenie využijete, to už je na vás..

 : lebo máte povinnosť opiť sa. Židia v perzskom zajatí prijali Tóru práve na sviatok Purim. Nikto im ju nenútil, bolo to dobrovoľné a z radosti. Áno! Tóra ako Božie Slovo je dar, a dar môže byť len darovaný. (Nie nanútený..) A tak, z tejto čistej radosti, Židia oslavujú a pijú.  Ako povedal jeden rabín, treba sa opiť až do nerozoznania požehnania a prekliatia, nerozoznania Hámana a Mordochaja. (Taký východniarsky sviatok… )
: lebo sa tu nespomína Božie meno. A toto asi potrebujem poriadne vysvetliť. Niežeby mi Božie meno neznelo dobre; práve naopak! Skôr ide o pocit, že niektorí ľudia sa Ním oháňajú až príliš. Tvária sa, ako Jeho pravá ruka a tlmočník v jednom. A ja si nie som istá, či je to vždy oprávnene.. Preto sa mi páčia ľudia, pri ktorých sa to Božie neodohráva len na konci ich jazyka, ale v celom ich živote. Pozeráte na to, ako žijú, počúvate o ich osobných skúsenostiach a zázrakoch. A hovoríte si, áno, tam Boha vidno! Ako u Mordochaja a u Ester. Boh má prostredníkov v každom z nás a postrkáva nás, aby sa stalo, čo sa má stať. Toto je pre mňa osobne, čo riešim a premieľam niektoré veci stále dookola a vždy niekde zakopnem o svoju nedokonalosť – toto je pre mňa veľmi povzbuzujúca myšlienka!

A na záver, ak dovolíte, troška neortodoxná verzia duchovných piesní a príbehu z knihy Ester (možno návod na správne „užitie si“ spočíva v tom piatom zo spomínaných „lebo“… 🙂 Nájdete tu.