Keď sa hovorí o pisateľoch Biblie, zvyčajne sa hlavne zdôrazňuje, že boli inšpirovaní – bolo to niečo Zhora, čo ich k písaniu viedlo. Alebo inak, bola to práca Ducha Svätého. On je tým hlavným autorom. Ale! Boli to stále ľudia, čo tie slová písali. Boli vedení, ale oni sa tam nestratili. To zabúdame zdôrazniť a to ma tak trocha štve.
Nemám veľmi rada príklad sekretárky, ktorej šéf diktuje list – a niekto premúdrelý sa pýta: Kto je autorom listu? Napriek tomu, že ho píše sekretárka, je to jej šéf! – Také príklady zaváňajú poriadnou nedokonalosťou.
Lebo aj keď tu je nejaká inšpirácia a vedenie, stále sú tu aj ľudia. Keď sa dávame do služby Bohu, nemizneme, práve naopak – naša výnimočnosť vypláva na povrch! A to je dobre. Naše dary a schopnosti, konečne začíname používať. Preto je téma autorstva pre mňa veľmi zaujímavá.
Nová Zmluva má 27 kníh a najviac z nich napísal apoštol Pavel. Celkom pochopiteľne, lebo Nová Zmluva bez Pavla by bola ako fantastický koláč, ktorý ale zostal surový, lebo ho nikto nestrčil do rúry.
Pavel má najviac kníh, ale obsahovo ho Lukáš prevyšuje. On je autorom knihy Skutkov apoštolov a tretieho evanjelia. Neverím na náhody – teda neverím, že to, že Lukáš zabral v Novej Zmluve viac miesta ako Pavel, je len zhoda okolností. Verím v skryté zámery; presnejšie v Božie skryté zámery. A preto, aby sme možno objavili, prečo to asi urobil, treba Lukáša spoznať trochu viac..

využíva možnosti, čo mu spadli priamo z neba
Lukáš bol v prvom rade kresťan. Rád rozprával príbeh Ježišov, ale o jeho vlastnom príbehu neviem dosť (aj keby som zvedavá až tak nebola, aj tak by toho nebolo dosť!). Bol to lekár, vzdelaný, sčítaný a výborne sa vyjadroval. Keď písal, vkladal do textu medicínske a geografické detaily. Bral veci seriózne; vedel že nerozpráva rozprávku o vĺčkovi a Červenej čiapočke, preto svoje knihy písal tak, aby boli vierohodné. Mimochodom, v porovnaní s najlepšími knihami starovekých historikov z toho Lukáš vychádza veľmi dobre. Podľa tradície (to znamená, že sa to tvrdí, ale nevieme to úplne overiť) pochádzal zo Sýrie a kvôli službe Bohu sa nikdy neoženil. A vraj bol jeden zo Sedemdesiatich (širší okruh Ježišových učeníkov), ale ani to nevieme naisto.

Ďalšia tradícia hovorí, že bol maliar a že maľoval Pannu Máriu, čo mi pripomína, aká je škoda, že my luteráni sme výtvarné umenie takmer úplne vytesnili zo života. (jeden oltárny obraz v kostole je málo. preto sme asi skončili tak, že nám nevadia učebnice náboženstva s tak biednymi trápnymi obrázkami.)

rozpráva príbehy, ktoré by sme bez neho nepoznali
Asi by vám bolo jedno, ak by som ospevovala Lukášov vycibrený literárny štýl. Nakoniec, ani ja to neviem poriadne ohodnotiť. Ale ak vám poviem, že bez Lukáša by sme nemali Vianoce, už to bude iné, že? Síce aj Matúš má príbeh o narodení Ježiša, ale kde by sme boli bez betlehemských pastierov a a anjelov, ktorí sa zjavia pred nimi? Lukáš sa s týmito udalosťami podstatne viac rozbehol. Zachariášovo videnie a to, ako jeho manželka Alžbeta, dáma v dôchodkovom veku, porodí syna. Ján Krstiteľ sa bude volať, mimochodom. Namiesto klasického prúžku na tehotenskom teste anjel Gabriel u Márie. Stretnutie týchto dvoch žien a príbeh o bábätku, ktoré už v maminom lone dokazuje, že vie viac, ako dospelí. A anjeli za každým rohom.
A čo ešte ten rodokmeň! Lukáš ho podáva inak, od matky. Jasné, že Jozef nie je biologický otec, ale to sa aj tak takto nezvyklo…. Neobvyklé je slabé slovo.
Zo všetkých ostatných odlišností ma zaujalo, akú dôležitú úlohu u Lukáša hrá jedlo – napríklad, niektoré Ježišove podobenstvá sú spojené s hostinami. Konkrétnejšie, Lukáš vo svojom evanjeliu jedlo spomína devätnásť krát, z toho trinásť je exkluzívne len v jeho evanjeliu.
A ešte príbeh z času po vzkriesení, o Emauzských učeníkoch. Ježiš kráča s nimi, rozpráva sa, a nijak zjavne Ho netrápi, že ho nespoznali. A celkovo sa správa trocha neobvyklo. (písala som o tom tu) Poviem vám, tento príbeh má štýl.

všíma si tých, ktorých si nikto nevšíma
Lukáš rozpráva príbehy ostatných, ale sám zostáva v pozadí. Myslím si však, že práve ten jeho súcit a otvorené srdce o ňom prezrádza dosť.
V Podobenstve o veľkej večeri pán pozýva, ale hostia sa vyhovárajú, preto urobí nové kolo pozvaní. A na rad prídu chudobní, mrzáci, slepí a chromí.

O tom, ako má Boh na srdci stratených, sú v Lukášovom evanjeliu hneď tri podobenstvá. O stratenej ovečke – o stratenej minci – a o stratenom synovi. Táto správa je tak dôležitá! Nikdy nikto nie je tak na okraji spoločnosti, tak nezaujímavý, stratený; nikdy nikto nie je v takej tme, aby ho Boh prehliadol. Nikdy nikto nie je tak stratený, aby ho Boh nehľadal. Poznám veľa ľudí, ktorí to potrebujú počuť a veriť tomu viac, ako čokoľvek iné. Mimochodom, žiadne iné evanjelium tieto príbehy nemá.

Ježišov záujem o ženy je tiež záujem o niekoho na okraji spoločnosti. Vysvetlím. Stará židovská modlitba muža znie: Ďakujem Ti, Bože, že si ma nestvoril ako pohana, ako otroka, alebo ako ženu. (čo k tomu dodať…) V jednom, dosť slušne provokujúcom príbehu, príde k Ježišovi žena, skloní sa k Jeho nohám a máča ich slzami. Utiera ich svojimi vlasmi, bozkáva (áno, Ježišove nohy!) a natiera Mu ich olejom. Keď sa proti tomu ohradí farizej, v ktorého dome Ježiš večeria (hriešnica je to! keby si vedel…!!!), Ježiš ju obhajuje a zaklincuje to vetou, odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala. Ženy sú v Lukášovom evanjeliu spomínané dokopy štyridsať päť krát. A mimochodom, viete, ako znela židovská každodenná modlitba žien? Z môjho pohľadu bola dosť sebavedomá. Hovorí sa v nej, Bože, ďakujem Ti, že si ma stvoril podľa svojich predstáv. (A ja dodávam, AMEN.)
Samaritánmi každý pohŕdal, ale Ježiš dal jednému z nich hlavnú úlohu v jednom príbehu. Práve vďaka podobenstvu o milosrdnom Samaritánovi to slovo dostalo nový význam. My dnes, keď použijeme toto slovo, predstavíme si niekoho súcitného, starostlivého; niekoho, kto je ochotný prekročiť hranice svojho vlastného pohodlia, aby pomohol iným. A to vďaka Lukášovi, lebo nikde inde v evanjeliách tento príbeh zachytený nie je.
Lukáš zaznamenal aj Ježišov záujem o pohanov. V príbehu, keď za Ním príde rímsky stotník a žiada uzdraviť jeho sluhu, Ježiš vyzdvihne vieru tohto muža nad všetkých ostatných: Hovorím vám, takú vieru som nenašiel ani v Izraeli. Áno, Ježiš to povedal, ale pohoršovalo to. Veď si uvedomte, tak zbožný národ! A Lukáš túto vetu mohol vynechať. Povedzme z hľadiska politickej korektnosti. Ale nevynechal.
Tiež nemôžem zabudnúť na chudobných. Nie, ich stav nie je následok ich hriechov. Častejšie je to naopak – boháči, ktorí žijú len sami pre seba, ľahko zabúdajú na to, že aj oni sú závislí na Bohu. Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi je príbeh z podsvetia, z ktorého až mrazí. Lukáš sprostredkuje Ježišovu výzvu, myslite na večnosť, kým tú možnosť máte.

miluje tú, ktorú už dnes veľa ľudí milovať nechce
Lukáš okrem evanjelia napísal aj knihu Skutkov apoštolov. Tá začína presne tam, kde evanjelium končí – Ježišovým nanebovstúpením. Lukáš rozpráva príbeh cirkvi, ktorú vtedy ešte nikto nevnímal ako staromódnu, pribrzdenú inštitúciu. Vtedy bola cirkev ako sopka, ktorá nevie zastaviť chrlenie lávy. Prirodzený životný pohyb!

Zaznamenáva príbehy, od ktorých sa mnohé iné odvíjali. Prenasledovanie kresťanov, ukameňovanie Štefana. Pavlovo obrátenie pri Damasku. Riziko, ktoré na seba berú všetci, čo sa hlásia k Ježišovi. Ale nerobiť to, to by pre nich bolo rovnaké neprirodzené ako prestať dýchať.
Lukáš je ten, čo prepája Ježiša s ranou cirkvou – pre nás to môže byť podnet pozrieť sa na cirkev nanovo a inak – za všetkými príkazmi a zákazmi, nelogickými pravidlami a hriešnymi ľuďmi vidieť to základné: ak verím v Boha, tiahne ma to k ľuďom, ktorí veria v to isté. Tak, ako sa rozprávame a pomáhame si v rodine, tak isto sa to deje s bratmi a sestrami vo viere. A to vzácne, čo mám, vďaka čomu sa nebojím ani len smrti, chcem posunúť ďalej.
Lukáš obhajuje šíriace sa kresťanstvo naozaj zapálene, presvedčivo, dôrazne. Mimochodom, existuje celkom vážny predpoklad, že táto kniha nebola napísaná v prvom rade pre kresťanov, ale pre pohanov! Dielo sa podľa tejto teórie šírilo cez vtedajší knižný trh. Tak, ako dnes je vychyteným autorom Jo Nesbø, tak podobne mohol byť Lukáš. Fajn predstava..

priatelí sa s vplyvným chlapíkom, ale nesnaží sa byť ako on
Lukáš mal blízky vzťah s apoštolom Pavlom, ošetroval ho vo väzení a sprevádzal na misijných cestách. V Skutkoch cítiť obdiv, ktorý k Pavlovi mal, a bolo to obojstranné. V závere svojho života Pavel píše, jedine Lukáš je so mnou, z čoho vycítiť úzke priateľstvo medzi oboma mužmi. Ale čo sa týka písania, nebol Lukáš len Pavlov napodobňovateľ, mal svoj vlastný osobitý pohľad na kresťanskú vieru. Vo svojom evanjeliu hodnotí Ježišov život z vlastného pohľadu.
Pavlov príklad je v mnohom nasledovaniahodný. Ale kopírovať niekoho tak veľmi, že stratíme sami seba, to by určite nebola Božia predstava. Lukáš to zjavne vedel. Úprimný, vnímavý, loajálny Lukáš.

venované Tomu, kto miluje Boha (Teofil v preklade)
Aj Lukášovo evanjelium, aj Skutky sú venované tomu istému mužovi: Teofilovi. Ak raz niekto zistí, kto ten Teofil vlastne bol, bude ťažký frajer. Teda minimálne v kruhoch novozmluvných bádateľov…) A ja to samozrejme pripisujem na svoj zoznam otázok, ktoré sa spýtam, keď budem v nebi.
Dovtedy ale – čo tak trochu inak? Čítala som raz kázeň, kde bol začiatok evanjelia prirovnaný k divadlu. Píše sa scenár, vyberá sa režisér a herci, pripravujú sa kostýmy a kulisy, trénuje sa predstavenie. A to všetko kvôli jednému jedinému človeku, ktorý bude sedieť v hľadisku. Teofil. On však otvorí dvere divadla a pozve dnu aj ďalších ľudí. Chce, aby sa mal s kým deliť o zážitok, aby mal s kým prežívať emócie a neskôr rozprávať o príbehu. To je Teofil, ktorý evanjelium a aj knihy Skutkov, venované jemu, nakoniec poskytne celému svetu.
Želám si, aby sme to isté robili aj my. Aby sme, čítajúc Lukášove knihy, otvorili hľadisko, v ktorom sedíme, a ďalšími a ďalšími ľuďmi zaplnili ostatné prázdne miesta.

Podľa mňa je to jasné. Boh dal Lukášovi najviac miesta v NZ práve kvôli jeho srdcu.