Bolo to v Austrálii, na krásnej opustenej pláži. Približovala sa búrka, tmavá obloha a tyrkysové more,  ten kontrast farieb bol neuveriteľný.  Takmer biely piesok a skaly. A vedľa nich informačná tabuľa o tom, aké nesprávne je kŕmiť divoké zvieratá, ako sa takto prestávajú báť ľudí, prestávajú loviť, prestávajú byť samé sebou. KEEP WILDLIFE WILD! Nekŕmiť, nezasahovať, neľutovať. 

Bolo to v období môjho života, keď som sa pýtala Boha, prečo Mu to s tou pomocou tak dlho trvá. (v tom čase v mojich modlitbách nad všetkým prevažovala úprimnosť. možno by som sa k tomu mala vrátiť.) Z tej pláže som odišla s myšlienkou – ak by mi Boh odpovedal a dal všetko, o čo Ho prosím, čo by sa stalo? Bola by som ako zviera v zoologickej záhrade, ktoré pravidelne kŕmia, ale už dávno zabudlo, kým je? Ak by som dostala všetko, čo chcem, čo by som stratila?  A tá myšlienka o divokom živote mi v hlave zostala. 

Okay, teraz si poviete, ale čo to má spoločné s vierou? S Bibliou? Ako ide divokosť dokopy s Bohom? Poviem vám, kým som tú divokosť nevidela dookola, tak som ju prehliadala aj v Biblii. A naopak.

Viem, že slovo  “divoký” neznie veľmi dobre. Divoký znamená necivilizovaný, nekultúrny, primitívny, divošský, bujný, zúrivý a prudký. V podstate nič, čo by sme chceli. Ale to slovo má ešte jeden význam. Označuje všetko voľne žijúce a rastúce; všetko, čo je neregulované a neskrotené. Proste všetko, čo zostalo také, aké bolo stvorené. Už viete, kam tým smerujem? 

Predstavte si zvieratá v zoologickej záhrade. Vtáky, čo lietajú len v obmedzení svojej voliéry; zebry a gazely, ktoré sa už poriadne dlho neprebehli a medvede, ktoré by neulovili rybu z rieky ani vtedy, ak by rieka pred nimi hoci aj zastala. Áno, vďaka klietkam a obmedzeniam môžeme prísť ku všetkým tým plachým, nebezpečným a nepolapiteľným zvieratám a dívať sa na ne, ale vidíme ich skutočne? Vidíme ich také, aké naozaj sú? Kdeže? Ani zďaleka! 

Myslím, že aj my ako cirkev sme poriadne spohodlneli. Prenasledovanie? Skrývanie? Boj o svoje práva? Ale kdeže! My sme sa dostali do iného extrému a chceme, aby sa všetci prispôsobovali nám, bez ohľadu na to, čo si o našich hodnotách myslia. A čo je ešte horšie – bez ohľadu na to, aby sme ich presviedčali! 

A samozrejme, niekto nás kŕmi, a my bez veľkého snaženia máme všetko, čo potrebujeme, aby sme prežili. My si už myslíme, že na to máme právo! Alebo si to vezmime z inej strany. Čo stojí ľudí, aby prišli do kostolov? Je to namáhavé časovo? Ale kdeže. Prevažná väčšina z nás sa do nejakého kostola alebo kresťanského zhromaždenia dostane do hodiny. Finančne? No ani náhodou! To euro, čo väčšina ľudí hádže do košíka, fakt nikoho nemôže zruinovať. To nie je žiadne odopieranie si. A tiež nás nikto neprenasleduje, nikto nám nebráni, nikto nám nehrozí žiadnymi trestami…. A my sme spohodlneli rovnako, ako zvieratá v zoo. Už sme stratili niečo z toho, ako nás Pán Boh stvoril. Už sme mnohí len kópie toho pôvodného. Keď vidím, ako sú ľudia spokojní so svojimi klietkami a ako sa im nechce von, vrie vo mne krv. A je to ešte horšie, keď si uvedomím, že ja som bola rovnaká. 

Začnime tým, čo je jasné hneď. 

divokosť je samozrejme nebezpečná 

Prorok Abakuk (ktorého ozaj stojí za to si otvoriť) hovorí o poriadne divokom Božom súde. Jeho národ si právo prekrúca, ako mu to vyhovuje, a na spravodlivosť sa úplne vykašlal. Každá akcia však vyvoláva reakciu opačného smeru. A Boh sa rozhodol pre poriadne divokú reakciu. 

Vzbudím totiž Chaldejcov, národ vzdorovitý a dravý, ktorý prejde šíravy zeme, aby zaujal príbytky, ktoré nie sú jeho.  Je hrozný a príšerný. Právo a vysoké postavenie odvodzuje od seba.  Jeho kone sú rýchlejšie než leopardy a divokejšie než vlci za súmraku. Jeho jazdci uháňajú. Zďaleka sa priženú jeho kone, priletia ako orol, ktorý sa náhli za korisťou. Každý z nich ide za násilím, dychtivo mieri vpred na východ a zhromažďuje zajatcov, ktorých je ako piesku. To, ako divoko opisuje následky hriechu (lebo presne o to ide), nám pripomína, aké vážne sú veci, ktoré v porovnaní s touto divočinou vyzerajú viac “civilizovane”. Občas sa veci ako nespravodlivosť, nerešpektovanie ľudí a ich životov skrývajú pod povrchom. No potom príde rovnako veľká reakcia – opačného smeru – a až vtedy si s hrôzou uvedomíme, aká veľká tá neprávosť v krajine bola! (mimochodom, je 8.júna 2020 keď to dopisujem a s hrôzou si uvedomujem, čo sa deje v Spojených štátoch…) 

divokosť nás učí byť v strehu

Keď prišiel Izrael do Kanaánu, nie, nebolo to tak, že všetkých domácich vyvraždili (čítajte Sudcov!). Myslím, že mnohých tam Boh nechal žiť, aby Izraelci nespohodlneli, nestratili inštinkty, neprestali sa spoliehať na Boha, aj keď už došli tam, kam chceli. Nemyslím tým nepriateľov, proti ktorým treba bojovať zbraňami. Ale ľudí, ktorí žijú s nami a medzi nami, no nemajú naše názory, našu vieru. Nie, nemôžme ich vyzabíjať (prepáčte toto vyjadrenie, hádam som jediná, ktorej také absurdnosti napadnú). A nemôžeme ich ani všetkých prinútiť veriť v to, v čo veríme my. Ale možno ich môžeme presvedčiť. Tým, že my sami budeme každodenne bojovať o našu vlastnú vieru. 

byť divokým vás chráni

Jáél je divoká koza, tak to o nej hovorí jej meno. Žiadne skrotené zviera, na ktoré môžete zaútočiť a ono sa schúli do kúta. Keď bola v nebezpečenstve, urobila všetko, čo bolo potrebné. Nesprávala sa ako obeť, oveľa viac pripomínala divoké zviera. Jej príbeh sa nečíta úplne príjemne, no o to viac je užitočný. Tu nie je miesto, prečítajte si o nej na blogu a ešte viac v knihe. Jáél stojí za všetok čas a pozornosť. Príbeh jej divokosti neprestane fascinovať! Lebo presne to jej (a nielen jej) zachránilo život.  

divokosť je potrebná

Jáél nie je jediná, ktorá takto myslela. Keď Káleb hľadal manžela pre svoju dcéru, čo pre neho bolo dôležité? Chcel pre ňu nebezpečného a dravého muža v tom správnom, dobrom slova zmysle. Chcel niekoho, kto dobije Kirjat – Séfer a obsadí ho….   Jednoducho, hľadal niečo, o čom sám na svojom živote videl, že je užitočné. Odvaha. Dravosť. Pravý opak pohodlnosti, ktorá bude hľadať ľahšie riešenia. 

Poďme k Dávidovi! Jeho príbeh s Goliášom poznajú asi všetci. Zvyčajne, keď o tom hovoríme, sústredíme sa na to, ako Boh Dávidovi pomohol. Ako to pomohlo celému národu, lebo do boja šiel len jeden človek, nie celá armáda…. … ale predstavte si tú chvíľu. Ten moment, keď sa vedome rozhodnete zabiť iného človeka. Odhadujete jeho silu, skúmate jeho slabé miesta. Dívate sa na neho ako šelma na korisť, premyslene, vedome, urobíte všetko pre to, aby ste ho zbavili života.  Skrotené zvieratá by to tak dobre nezvládli. Aj keď treba dodať, Dávid to nerobil preto, že sa chcel vytiahnuť. Ak porazí Goliáša, mnohí iní už zomrieť nemusia. Teda lepšie, ak jeden človek zomrie za národ… 

divokosť je spontánna, je dôkazom života

Eliáš na Karmeli mohol byť ticho a všetci by to pochopili. Viete, bol opatrný, jeho situácia nebola bezpečná. Proti nemu stáli proroci iného boha a spolu s  nimi vojaci kráľa, ktorému Eliáš neskutočne pil krv. Nikto by sa nečudoval… ak by sa to zvrtlo. Eliáš mohol byť tichý a rozvážny… ale nie! Tým iným prorokom ich boh neodpovedá a Eliáš si to užíva! V tej chvíli je jedno, kto proti nemu stojí, on je vo svojom živle. Z jeho strany je to tak silná divoká spontánna reakcia, že sa to nestratí ani v preklade! (myslím z hebrejčiny do slovenčiny. stále to vidno. vďaka Bohu.) 

Príbeh nahnevaného Ježiša v chráme ma neprestane fascinovať asi do konca života. Lebo Ježiš nie je taký, ako Ho často vidíme vykresleného – myslím tým, že nie je mdlý ako nemocničná strava. Keď v chráme vidí ľudí, ktorí veselo obchodujú, neskutočne Ho to vytočí. Je napísané, že vošiel do chrámu a vyhnal všetkých, čo predávali a kupovali v chráme. Peňazomencom poprevracal stoly, predavačom holubov pulty a povedal im: „Je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby. Vy však z neho robíte pelech lotrov. A viete, čo robil potom? Uzdravoval. To z Jeho strany nebolo bezprizorné besnenie, ale čistenie priestoru na niečo iné. Myslím, že ak necháme priestor tej divokosti a spomenieme si na to, akých nás Boh stvoril a budeme jednať na základe toho (a nemusíme ani nič prevracať), veľa vecí sa nám… ujasní. Doslova. 

divoký je v prvom rade Boh

Áno, hovoríme, že Boh stvoril z chaosu poriadok, rozprávame, ako všetko pomenoval a zaviedol pravidlá… A keď to poviem tak, a ešte to budem zdôrazňovať, znie to bezpečnejšie …. a nudnejšie. No práve pri stvorení sa často objavuje slovo divý, divoký. Boh nestvoril ovce, ktoré aicky vedia kráčať za pastierom, ani dravcov, ktoré sa správajú na pokyn rovnako ako zvieratá v cirkuse… Boh dokonca nestvoril ani psov, ale nechal ľudí, aby si k sebe prilákali a skrotili vlkov… Boh stvoril divočinu, do nej vložil ľudí. A ani tí podľa mňa neboli úplne civilizovaní! Nepodávali daňové priznania, nepoužívali vreckovky keď mali plný nos a dokonca ani šaty nenosili!  Ale presne takto boli stvorení na Boží obraz. 

Áno, občas sa pozabudneme a Božia divokosť nám začne znieť cudzo. Možno až takmer nevhodne… a potom príde niekto ako Bileám, ktorý ani nepatrí do vyvoleného národa, aby nám pripomenul, Kto Boh Je. Boh, ktorý ho vyviedol z Egypta, je mu sťa rohy divokého býka. Pohltí národy, svojich protivníkov, ich kosti rozmrví a ich šípy roztrieska. Skrčil sa, líha ako lev a ako levica, kto ho smie vyrušiť? A ja sa modlím a prosím Boha za kazateľov, ktorí by Ho k divokým zvieratám prirovnávali častejšie! 

divokosť učí prežiť a pomáha ísť ďalej 

Na začiatku som hovorila o zvieratách v zoo a cirkevnej pohodlnosti. Opakom toho je apoštol Pavol:  Lebo ja som sa naučil vystačiť s tým, čo mám. Viem sa aj uskromniť a viem žiť i v hojnosti. Vo všetkom a do všetkého som zasvätený: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť aj trieť núdzu.  Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje. 

On je príkladom toho, aká je divokosť užitočná. Lebo divoký život nečaká, že všetko dostane len tak a ani sa nesťažuje (och, v kuse hučať na veci, čo nevieme ovplyvniť, márnosť, na čo je to dobré?). Divoký život sa prispôsobuje  – žije v tom, čo práve je, v prítomnosti (a to sa chcem naučiť viac). A žiaden deň svojho života neberie ako samozrejmosť. 

a zvlášť, divokosť je majestátna

Práve ide búrka a ja sa neviem dočkať. Niekedy sa cítim ako keby nielen na oblohe, ale aj vo mne sa toho nazbieralo. A potrebuje to von. Dusnota, no takéto napätie sa nedá držať donekonečna. Žalm 29 má v našom preklade názov Božia velebnosť v búrke. Hlas Hospodina znie nad vodami, slávny Boh zahrmel, Hospodin sa ozval nad mohutnými vodami. Hlas Hospodina je mocný. Hlas Hospodina je veľkolepý.  Hlas Hospodina láme cédre. Hospodin vyvracia libanonské cédre. Prinúti Libanon, aby skákal ako teľa, a Sirjon ako byvolie mláďa.  Hlas Hospodina kreše ohnivé plamene. Hlas Hospodina otriasa púšťou. Hospodin otriasa púšťou Kadéš.  Hlas Hospodina urýchľuje pôrod jeleníc a lesy zbavuje lístia. V jeho chráme všetko volá: Sláva! – Prečítajte si ho, keď sa najbližšie budú na oblohe blesky križovať… vtedy má ten žalm úplne iný zvuk!  

Toto je dôvod, prečo nemám rada cirkusy so zvieratami, zoologické záhrady ani nikdy nebudem tlieskať ľuďom, čo – napriek zákazu – kŕmia labute na Štrkovci. Takisto nemám rada, keď ľudia presadzujú príkazy, tradície a obmedzenia bez hlbšieho dôvodu, len preto, že to tak vždy bolo a hlavne, oni sami sa cítia bezpečne. A pohodlne. (a ja sa idem unudiť z tej mdlej zatuchnutej zbožnosti.)

Nechajte divoký život byť divokým! A urobte to hlavne sami pre seba. 

Dva odkazy na záver: 

https://www.thebiblicalwild.org/

https://www.amazon.com/Jesus-Mean-Wild-Unexpected-Untamable/dp/0801071577