Už poriadne dlho sme zabúdame na to, kto sme. Spohodlneli sme, my všetci v cirkvi. Zabudli sme na to, že nie sme kultúrny spolok, ale armáda. Nie sme tu na to, aby sme opatrovali dedičstvo otcov, zachovávali tradície ani nič podobné (akokoľvek rúhavo to znie).  My sme tu na to, aby sme viedli vojnu. 

Neskutočne sme spohodlneli!

Vydávame knihy, ktoré nikto nečíta, zachovávame obrady, ktorým prestávame rozumieť, organizujeme podujatia, kam ani farári nechodia dobrovoľne. A ak niekto hovorí o duchovnej obnove, v konečnom dôsledku to aj tak znamená nejakú akciu, odkiaľ si znova odnesiete len vysedený zadok. 

Občas nám farárom niekto pripomenul, že sa máme kúsok viac venovať tým, čo do kostola nechodia pravidelne, ale to je tak všetko. Alebo sme robili evanjelizácie, kam aj tak prišli len ľudia, ktorí už dávno vedeli, čo a ako. No prišli sa znova potešiť z toho, ako dobre sa v živote rozhodli. 

Naučili sme sa, že je správne, zostať v kostoloch, a čakať, že ľudia prídu za nami. Zvykli sme si hodnotiť vieru podľa toho, ako pravidelne a ochotne človek vstáva v nedeľu ráno z postele, znáša studené kostoly a spev, ktorý občas upomína na apokalypsu. A nad tými, čo to znášať nechceli, a nad celým ostatným zvráteným svetom sme dramaticky zalomili rukami. 

A potom sa svet zastavil. 

Prišiel neviditeľný nepriateľ, zatvoril kostoly a odrezal nás od všetkého, čo sme považovali za dôležité. Už nikto nerieši, do ktorej strany sa máme otáčať pred oltárom a mnohé ďalšie “podstatné” otázky zapadajú prachom. Áno, pár ľudí sa (konečne) chytilo priestoru na webe, a vďaka Bohu za nich. No mnohí ďalší to neberú ako novú šancu, len ako čas na preklenutie, kým sa ľudia znova nevrátia do kostola a kým nebude všetko tak, ako doteraz. Lenže kým odísť z kostola je trochu ťažšie, vypnúť kazateľa je veľmi jednoduché. Kým vybrať sa počúvať niekoho iného naživo nie je tak ľahké, v tomto online priestore si robíme, čo chceme. 

A vypíname, koho chceme. 

Nudia ma kázne slabé ako trikrát vylúhovaný čaj. A povzbudenia, ktoré sú ako cukrová vata – trocha cukru a okolo toho vzduch. Vyberám si, vypínam, a hľadám ďalej. A určite nie som jediná! Niekto by protestoval, proti všetkému, čo som napísala vyššie, už počujem protiargumenty v mojej hlave. Áno, o neúcte k ľuďom, k úradu a k službe sa dá hovoriť donekonečna. 

Ale my nie sme spolok, ktorý sa sústreďuje okolo ľudí, my sme cirkev. A my tu vedieme vojnu. 

Predstavte si diabla a jeho armádu – ach ach, ja viem, je tak málo trendy hovoriť o diablovi, keď teraz chceme byť tak tolerantní a otvorení a podobne – ale aj tak to skúste! Predstavte si diabla,  ako sa pozerá na svojich nepriateľov. Je tu vojna a on hodnotí, čo má pred sebou. No armáda, čo sa mu má postaviť, sa venuje lešteniu brnení a predpismi riešia zásadné otázky ako dĺžka vlasov pod prilbou alebo dovolené ornamenty na rukoveti meča (áno, moja predstava armády je trocha stredoveká….). A ak neriešia toto, tak sa hádajú medzi sebou na veciach, ktoré považujú za podstatné. Hádajú sa medzi sebou! Predstavte si diabla, ako toto všetko vidí. Ja by som sa na jeho mieste tiež šúľala od smiechu po zemi. 

Toto mal byť pôvodne oznam o tom, že tento blog môžete nielen čítať, ale aj počúvať. No potom som sa začala pýtať, prečo sa tomu venujem. Prečo je to pre mňa dôležité, ak mi to zaberá čas a neprináša peniaze. Lebo moji drahí, tu sa vedie vojna. A ja sa nemienim vzdať bez boja. 

Píšem, vydávam, nahrávam, a je dosť ďalších ľudí, čo ma podporujú. A nerobím to preto, aby sme mali dobrý pocit, ako dobre sme sa v živote rozhodli. Tu sa vedie vojna a všetci sme do nej vtiahnutí. Ktokoľvek z nás môže prísť o vieru, prežiť krízu, vďaka ktorej jeho vnútro zamrzne. Môžeme ľudí, čo majú k Bohu vlažný vzťah, úplne ľahko odpinkať. Aby sa striasli, keď sa k nám otočia chrbtom. A môžeme dosiahnuť to, že ateisti si pri pohľade na celú túto inštitúciu budú významne klopať po hlave. 

Alebo môžeme urobiť opak. 

A áno, k tomu nahrávaniu. Na webe Nezabudnitečítať pribúdajú k napísaným blogom aj nahrávky. Priebežne o tom píšem na Facebooku, ale ľahko si tie nahraté nájdete aj sami. Dajte si do vyhľadávača na stránke slovo “audio”. Ak aj takým spôsobom pomôžem vašej viere, budem rada. A aj vy sa pridajte, pomôžte niekomu, kto to potrebuje počuť, posúvajte ďalej… určite vám teraz aspoň jedno meno napadlo. Ja môžem písať a nahrávať, ale bez vás sa ďaleko neposuniem. Potrebujem vás. Nech nie som v tejto vojne sama.