radšej počúvate, ako čítate? nech sa páči!

alebo CIRKEV V ŠKÓTSKU po druhé
Vediem debatu sama so sebou, ako to Škótmi a ich kresťanstvom bolo. Na jednej strane rozmýšľam, keď sa stali kresťanmi tak skoro a s toľkými misionármi, malo by to na celom národe zanechať nejaké stopy, nie? Na druhej strane, možno práve kresťanstvo ich povzbudilo k tomu, aby boli takí, akí boli.

Keills Chapel, kostolík zo začiatku 13.storočia, úžasná poloha a ešte ten výhľad na more! aha

pekne tvrdohlavo
Škótska história je totiž história plná vojen. Časť z nich, to boli spory medzi škótskymi klanmi navzájom, ale viac vojen viedli v túžbe po nezávislosti. Rozmýšam o tom a začnú sa mi vybavovať všetky tie Pavlove slová o slobode z Novej Zmluvy. Kristus vás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zase zapriahnuť do jarma otroctva! Škótsku slobodu v priebehu dejín najviac ohrozovali Angličania a chcieť spísať všetky ich konflikty, to by bol poriadne dlhý zoznam. Škóti túžili po nezávislosti a túžbu ju ochraňovať zhrnuli v Declaration of Arbroath (neprekladám, ak by som chcela utvoriť prídavné meno z toho zemepisného názvu a potom ho vysloviť, polámem si jazyk), a túto deklaráciu potom v roku 1320 potom poslali pápežovi.

kaplnka v Kilmartin. biedna fotka, no neskutočné miesto! písať o ňom by bolo na ďalší samostatný blog…

Inšpirovali sa ňou mimochodom aj Američania, keď písali vlastnú Ústavu Spojených štátov amerických. Najslávnejšia veta z tej škótskej deklarácie hovorí, kým je nás nažive aspoň sto, nikdy sa dobrovoľne nepodvolíme anglickej nadvláde, lebo my nebojujeme pre slávu, bohatstvo ani pocty, ale za slobodu a slobodu samotnú, za ktorú každý človek položí aj svoj život. To boli krásne ideály a nepripomína vám to náhodou Chalupkovo Mor ho? 

ako sa to všetko môže zamotať…
V Škótsku bol trón síce dedený po mužskej línii, ale keď žiaden mužský potomok nebol, korunovali za kráľovnú Mary Stuart, len šesť dní po jej narodení. Bolo to v roku 1542, v roku, keď Martin Luther vysvätil prvého luteránskeho biskupa. Európa sa menila…
Mary bola v piatich rokoch odvezená do Francúzska, kde bola vychovávaná ako katolícka kráľovná. Keď sa po smrti francúzskeho kráľa, jej manžela, vrátila do Škótska, zistila, ako sa v tomto smere jej krajina zmenila.
Prebehla tu náboženská reformácia a síce som všeobecne skeptická k dôvodom, prečo sa niektoré krajiny odtrhli od rímskokatolíckej cirkvi, vyzerá, že v Škótsku to bolo úprimné. Hlavná postava ich reformácie bol John Knox, farár z Edinburghu, a ten presadzoval presbyteriánsku tradíciu, teda to, že cirkev nemá čo zasahovať  do záležitostí štátu. Teoreticky. Lebo keď sa riešil návrat Mary, mal k tomu čo povedať, súhlasil s tým len pod podmienkou, že hlavné škótske náboženstvo bude protestantizmus. Ona samozrejme môže byť naďalej katolíčka, ale potichu, pekne sama pre seba.

Inveraray Castle (postavený v 18storočí), sídlo hlavy škótskeho klanu Campbell. zdediť rodinný zámok je milé, no ukazovať deťom obrazy predkov, kde pri väčšine je uvedené „beheaded“ (sťatý), to je už o inom…

Ak ste zvedaví na tieto dejiny (márnosť, ja som bola….a stále som), vecí na čítanie alebo na pozeranie existuje viac ako dosť. Ja to zhrniem v krátkosti. Škótska kráľovná Mary Stuart v priebehu jej života stratila troch manželov, tri kráľovstvá a nakoniec aj hlavu. (zjavne tým pre Škótov udala trend..) A s katolíkmi, ktorí boli v Škótsku v masívnej prevahe, zvlášť na Vysočine, to šlo po jej poprave dole vodou.
Škóti stratili svoju samostatnosť, svoju slobodu.
Významný (nie v dobrom zmysle slova) bol pre nich rok 1746 – vtedy utrpeli najväčšiu porážku. Ich osady boli vypaľované, ľudia popravovaní, začala masová emigrácia. Tí, čo zostali, nesmeli hrať na gajdách, nosiť kilt a hovoriť gaelsky – teda, už nemohli byť slobodní Škóti.

anjel držiaci na krídlach loďku – krásna krstiteľnica v St Conan´s Kirk

Kvetná nedeľa u episkopálov
Čo sa týka vierovyznania, zásadné veci sa nezmenili. Protestanti v Škótsku zostali aj naďalej. Významná a dôležitá z hľadiska dejín a rozšírenia sa je Škótska episkopálna cirkev. História je však jedna vec, prax druhá. Na Kvetnú nedeľu mali v programe veľa obradov, program bol ozaj vyšperkovaný a dokonca sme mali aj procesiu – vnútrom kostola. Okrem farárky tam boli traja diakoni, spevokol a ľudia, čo čítali Pašie.
No tých, čo participovali na Službách Božích, bolo viac, ako návštevníkov. A z tých, čo sme sedeli v laviciach, som bola bez debaty najmladšia. Tiež, keď som sa po Službách pýtala na význam rôznych motívov na oltári, symbolov a podobne, nebol nikto, kto by mi vedel odpovedať.
A ešte! Mali sme síce Večeru Pánovu, ale kázeň nebola. Normálne nebola. Vraj kvôli tomu, že sa čítali Pašie, ale márnosť, koho by takáto odpoveď uspokojila?
Až potom som sa dozvedela, že Škótska episkopálna cirkev ako jedna z prvých povolila sobáše homosexuálov (no tí duchovní, čo s tým nesúhlasia, nie sú nútení ). V roku 2010 sa ešte rozhodli, že zo Služieb Božích odstránia všetky vyjadrenia, ktoré nepriamo navádzajú ľudí si myslieť, že Boh je muž… Na jednej strane, myšlienka, že Boh je nad všetkými pohlaviami, má síce niečo do seba. Ale na druhej strane, tiež, keď hovoríme o osobe, niekedy si nepomôžeme a potrebujeme použiť rod. Ľudské jazyky jednoducho nie sú tak dokonalé, aby vyjadrili Boha taký, aký je… ale to sme hádam už vedeli, nie? Vraj ani domácim veriacim sa táto snaha príliš nepáči a hovoria niečo o politicky korektnom jazyku…

zaspaté vzkriesenie v the Kirk
Počtom najväčšia v Škótsku je Škótska cirkev (Church of Scotland, alebo jednoducho the Kirk), zriadením podobná anglikánskej. Nie je však formálne štátna. Hlási sa ku koreňom kresťanstva v Škótsku, no formálne sa jej vznik viaže s rokom 1560 a Reformáciou. Johna Knoxa som už spomínala, ešte by sa možno zišlo podotknúť, že istý čas strávil v Ženeve a kamarátil sa s Jeanom Calvinom (áno, Ján Kalvín, ale prekladanie mien by sme si možno mohli odpustiť) a na Reformácii v Škótsku ten vplyv vidno. Poučka: ozaj nie je jedno, s kým sa priatelíte, lebo niektoré priateľstvá doslova menia dejiny 🙂 Viera je založená na Biblii, majú dve sviatosti, všetko to, čo sa pri protestantoch poznáme.

niektoré kostolíky si zamilujete na prvý pohľad. veľkonočná nedeľa

V the Kirk som bola na veľkonočnú nedeľu, a kedže Služby Božie boli dosť skoro, o ôsmej ráno, pýtala som sa mojich domácich, ako veľmi sa mám ponáhľať – nech mám miesto v kostole a nech mám kde zaparkovať. Dosť slušne som ich touto otázkou pobavila.
Parkovisko pri kostole som našla, s vchodom to bolo trocha zložitejšie a namiesto hlavného vchodu som vošla farárovi do sakristie. V prvom momente vyzeral trocha prekvapene, ale potom sa naširoko usmieval, zjavne bol rád, že mu niekto do kostola pribudol. Lebo spolu s ním, kantorkou a kostolníčkou nás tam bolo dokopy dvanásť. Áno, na Veľkonočnú nedeľu. Na najslávnostnejších najvýznamnejších Službách Božích v roku. Spievalo sa dobre a v tempe, krásne slová, a aj kázeň bola a dokonca som sa takmer nenudila (trocha som bojovala s porozumením prízvuku, tak možno to bolo tým).

Ale čo ma prekvapilo, bola Večera Pánova. Áno, bola, ale nie to bolo prekvapujúce (lebo to len hádam na Slovensku si ľudia myslia, že VP je spojená len s pokáním, vážnymi smutnými dňami a pri oslave nemá čo hľadať). Ale šlo o spôsob. Áno, farár povedal slová ustanovenia, prežehnal dary, dvíhal ruky a modlil sa, no keď prišlo k distribúcii… my sme zostali sedieť. Normálne že v lavici. A aj chlieb, aj víno nám všetkým prišla do lavice podať kostolníčka. A my sme sa ani len nepostavili, len sme sedeli, farár detto. Nie. Toto ozaj nie je ono.

pýtať sa, piť a počúvať
Samozrejme, z pár návštev kostola si nikto kompletný názor neurobí. Oveľa viac vám povedia ľudia, keď sa pýtate. Ja som stretla dosť z tých, čo sa na nič nehrali a boli jednoducho úprimní. Výsledok? Väčšina z nich chodí do kostola na svadby, na krsty a na pohreby. Alebo občas na Vianoce, lebo si radi zaspievajú. Spomenula som si na všetkých tých ľudí, pre ktorých je spev na SB podstatnejší ako kázeň… a stále si myslím to isté. Krásne piesne jednoducho n.i.e s.ú. dosť. Ďalšia zaujímavá vec bola, že veľa z tých ľudí, z ktorými som sa rozprávala, chodili do cirkevných škôl. Tam mali samozrejme náboženstvo, Služby Božie a všetko to, o čom veríme, že je pre deti dôležité. No na týchto Škótoch to nezanechalo nejaký silný vplyv, skôr sa opakoval názor, svoje som si do kostola už odchodil.

Prečo? Asi stále neviem dosť, no niektoré myšlienky v mojej hlave sa vynárali stále dookola. Obsah, nielen forma! A z mnohých tých ich cirkevných akcií som mala pocit, že práve na obsah sa akosi…zabudlo. Dojem utvrdený po večeri, kde bola pozvaná aj jedna škótska farárka. Podľa všetkého jej zbor je celkom aktívny, no všetko, čo som od nej počula, boli sociálne projekty, aktivity a zachovávanie (národných, cirkevných…) tradícií. O viere v Krista ani mäkké f. (nikdy by som si nemyslela, že si s nejakým farárom nebudem mať čo povedať.) Najkrajší moment večera bolo výborné jedlo a ja som bola rada, že sa môžem sústrediť radšej na to.

Zhrniem to číslami. V Škótsku je stále najviac kresťanov. No kým v roku 2001 ich bolo 65 %, o desať rokov neskôr už len 53 % . Pokles o 12 % za desať rokov? Kresťania, gratulujem.

vnímanie a hlad
Bieda? Na jednej strane áno, na druhej nie. Áno, je smutné, že ľudí z cirkvi ubúda. Nie, nie je smutné, že odchádzajú odtiaľ, kde im poriadne nič ponúkané nie je. Keď cestujete krajinou, narazíte na miesta, ktoré mali duchovnú históriu a stále sú pre Škótov dôležité. Dozviete sa o tom, ako sú títo ľudia vnímaví na – nazvime to – veci medzi nebom a zemou A vypočujete si o veciach, ktoré sa dajú pomenovať jednoducho – duchovný hlad. Čo s tým?
Keď som sa pýtala, či niekde do kostola chodia mladí ľudia, bola mi spomenutá Alpha Church a Alpha Course. Je to stretávanie sa pri jedle, krátky prejav s diskusiou, žiadna formálnosť. Nikto nie je povinný niečo robiť. To ich úvodné video s Bearom Gryllsom tiež zaujme… Ale keď kopete do hĺbky, narazíte na viac pochybností. Osobne však neviem nič viac. 

Keills Chapel, otvorená kedykoľvek tam chcete vojsť – môžete si spievať, testovať akustiku tlieskaním, alebo robiť selfie, lebo mimochodom to, čo je za mnou, medzi stredovekými náhrobkami, je kamenný kríž zo 7.storočia. a áno, mám aj fotku mojej ruky presne na tom kríži….

kto povedal, že neexistuje?
Zhrniem to celé jednoducho, jediným symbolom. Škótskym národným zvieraťom je jednorožec. Prvýkrát bol ako škótsky kráľovský symbol použitý v 12.storočí. Verilo sa, že jednorožec je prirodzeným nepriateľom leva, symbolu anglických kráľov. A síce momentálne v škótskom erbe je práve spomínaný lev, jednorožce odtiaľ úplne nezmizli. Ono nejde len o národnú hrdosť, o túžbu po nezávislosti od iných. Ide skôr o to, kto Škóti sú, akú históriu majú za sebou a čo majú pred sebou. Ide o to, že ich zjavne nikto neprerobí na pokojné ovečky, chodiace do kostola len kvôli tradícii (mimochodom, ani tie škótske ovce vôbec nie sú pokojné… skôr poriadne samostatné a divoké). A takto podobne je to aj s týmto národom.
Možno to, čo chcú, príde iným ako príliš veľké sny, a možno by niektorí dodali, že jednoducho treba skloniť hlavu, prispôsobiť sa a nič veľké nečakať.
Možno všetko to, čím sú a po čom túžia, príde ľuďom dookola rovnako reálne ako pravdepodobnosť, že v lese na prechádzke stretnete jednorožca.
Ale márnosť, kto vlastne povedal, že neexistujú?