My máme Vianoce, židia približne v rovnakom čase slávia Channuku. My si rozprávame príbeh o narodení výnimočného dieťaťa, oni….. majú úplne iné príbehy. 

Najčastejšie je to príbeh o Makabejcoch, no niekoľko storočí bola Channuka spojená aj s príbehom ženy menom Judita. Na konci jej príbehu je jej povedané toto: Nech nevymizne spomienka na tvoju dôveru zo sŕdc tých ľudí, čo si naveky budú pripomínať Božiu moc. Myslím, že to je dosť slušný dôvod, prečo by sme sa s Juditou mohli zoznámiť aj my. 

Úplne jednoduché to ale nebude.  Kniha Judita je apokryf. To znamená, že protestanti ju v Biblii nenájdu, katolíci áno. Tak či tak to nie je úplne známy príbeh….  Aj ja som si musela čítať celý ten príbeh stále dookola a študovať viac, ako som zvyknutá, lebo som vedela málo. Toto objavovanie je teda spoločné. 

informácie, ktoré dostal Holofernes  o národe Júdskeho kráľovstva

svet, v ktorom žijem nie je ako váš

Bol to dvanásty rok vlády kráľa Nebukadnesara, ktorý vládol Asýrii vo veľkom meste Ninive. Nabukadnesar je vo vojne s kráľom starovekého Iránu a žiada okolité národy o pomoc. Nikto však nemá záujem hasiť, čo ho nepáli. Nebukadnesar ale aj bez ich pomoci vojnu vyhrá. Zostáva tu však jeho dotknuté ego, preto sľubuje, že zničí všetky národy, ktoré mu odmietli pomôcť. Posiela Holofernesa, jeho najspoľahlivejšieho generála, aby sa pomstil v jeho mene. 

Holofernes sa úplne jasne rozumie svojej práci. Jeho armáda zmetie akýkoľvek odpor a jeho vojenské víťazstvá by pokojne vystačili pre životopisy ďalších troch generálov. Na koniec mu zostane už len čerešnička na torte, Júdske kráľovstvo. 

 Holofernes chce informácie o tomto národe, čo býva v horách a odmieta sa vzdať. Vtedy prichádza na scénu muž, ktorého meno si neviem zapamätať, ale ktorého prejav na mňa urobil slušný dojem. Holofernesovi veľmi naširoko porozpráva, čo o tomto národe vie.  (vie toho dosť. viac ako priemerný návštevník kostola.) hovorí o Božej pomoci, o mnohých zázrakoch a ukončí to s tým, ak hriešia, okay, porazíme ich, ak ale nie, tak máme smolu. Boh bude na ich strane a potom si spôsobíme medzinárodnú blamáž. Ale kdeže by si toto Holofernes  jeho armáda pripustili! Veď ich kráľ je ich boh, a tak na adresu Júdskeho kráľovstva nasledujú silné reči typu, hory nasiaknu ich krvou a roviny sa zaplnia ich mŕtvolami. 

Holofernes chcel zničiť Jeruzalem. Jeho cesta vedie cez hory a je blokovaná malým mestom menom Betúlia. Mestečko malé ako kamienok. Ako kamienok v topánke, aby som bola presná. Malý, ale preto že je v topánke, poriadne nepríjemný. Holofernes namiesto toho, aby s nimi bojoval, ich odstrihne od vody. Možno si povedal, že sa mu nechce, a kým oni pomrú alebo sa vzdajú, jeho vojsko si aspoň trocha ponaťahuje svaly. 

Taktika má úspech. Po tridsiatich štyroch dňoch toho majú ľudia v Betúlii už dosť. Sú pripravení vzdať sa. Vidieť deti padať do mdlôb asi nie je nič, čo by sme chceli zažiť. Oziáš, ktorý je na čele mesta, počúva náreky ľudí, a nie je to egoizmus, oni sa nesťažujú kvôli sebe, ale kvôli ich najbližším… Oziáš hovorí, vzdajme sa, ale počkajme ešte päť dní. 

časť z Juditinho ohnivého prejavu

plávam proti prúdu

O tom sa dopočuje Judita. Sme v ôsmej kapitole zo šestnástich. Áno, správne ste postrehli, v knihe, ktorá nesie jej meno, prichádza na rad až teraz! Ale nedá sa to inak, lebo jej príbeh je súčasťou väčšieho príbehu, ja to často opakujem, možno stále dookola, ale tu to tak jasne vidno! Judita nežije vo vzduchoprázdne, ona sa proste nemôže zobudiť a rozhodnúť sa, že bude šťastná, ako nám chcú nahovoriť tie motivačné citáty. Svet nefunguje tak, ako chceme. A my by sme už mali vyrásť a pochopiť, že náš život sa nebude nikdy odohrávať len podľa našich predstáv a rozhodnutí. Sú chvíle, keď potrebujeme vidieť svet taký, aký naozaj je… a reagovať. 

Takže ešte raz. O rozhodnutí predstaviteľov mesta, počkať päť dní, sa dopočuje Judita. A naštve ju to. 

O Judite by ste mali niečo vedieť. Bola čosi vyše troch rokov vdova. A okrem toho bola krásna, zbožná a bohatá. Judita dosť evidentne kašle na svoju krásu a bohatstvo, namiesto toho sa postí väčšinu dní, nosí vrecovinu a býva na streche svojho vlastného domu. Jej zbožnosť a zvlášť bohatstvo hrajú určitý vplyv, keď si dá k sebe domov zavolať predstavených mesta. A jej hnev sa na nich vyleje v poriadne plamennom prejave. To, čo Judita hovorí, má hlavu a pätu. Je nahnevaná najmä na to, že že Božej pomoci sa kladú časové podmienky. 

Oziáš hovorí, chápem ťa, všetko, čo si povedala, beriem vážne. Ľudia však strácajú všetko kvôli smädu a oni nás nútia, lebo sa nevládzu dívať na svojich najbližších. Si zbožná žena, my všetci to rešpektujeme a vážime si ťa, prosím ťa, modli sa teda za dážď! 

Judita si možno myslí, hm, dážď by ozaj pomohol, ale pomohol by len na chvíľu. Tu treba lepšie riešenie. Predstaviteľom mesta povie, počkajte, mám plán. 

Príde domov a modlí sa. A jej modlitba je rovnako ohnivá ako jej prejav. A tak to má byť, lebo ľudia, čo sa pri modlitbe tvária, ako keby im niekto vymenil osobnosť, to teda radšej nie. Nakoniec, prečo si myslíte, že vám na to Pán Boh skočí? On nechce divadielko, od chce počuť vás! Judita to vie. 

robím si veci po svojom, riskujem a som ochotná dať svoj život do stávky

Spomenula som Juditin majetok a jej zbožnosť, ich vplyv jasne vidno. A teraz je na rade krása. Po modlitbe konečne zíde zo strechy dole, do svojho vlastného domu, zhodí vrecovinu, a robí to, čo múdre ženy vedia.  Judita krásna je, ona však chce vyrážať dych! Umýva sa, češe a natiera masťami, oblieka si krásne veci a na seba si dáva šperky. Doslova je napísané, že sa náramne vyparádila, aby zvádzala oči mužov, ktorí ju uvidia. A viete si predstaviť, akú radosť mi robí písať o tom, lebo nikdy som neverila, že nestarať sa o seba je cnosť. (práve naopak. kto povedal, že zbožné ženy sa nemajú venovať svojmu zovňajšku? čítajte Bibliu a čítajte ju celú!) 

Judita okrem seba nachystá svoju slúžku. Niekde som sa dočítala, že to nebola len hocaká slúžka, Judite totiž pomáhala spravovať majetok, a  zdá sa, že tie dve boli zohraná dvojica. Nabalia si svoje jedlo a vyberú sa von. Muži mesta ju pustia cez brány a pozerali za ňou, kým zostúpila z vrchu a prešla cez údolie, kde sa im stratila z očí. 

Teraz by som síce mohla byť stručná, ale nebudem. 

Judita so slúžkou sa pustili priamo k Holofernesovmu táboru. Prvé hliadky, ktoré stretli, presvedčili, že sú pripravené zradiť obyvateľov ich mesta. Keď muži počuli jej slová a zahľadeli sa na jej tvár, vnímali ju ako úžasnú krásavicu. Povedali jej: Zachránila si si život, že si sa ponáhľala pred tvár nášho pána. Teraz pokračuj v ceste do jeho stanu. Niektorí z nás ťa odprevadia a odovzdajú ťa do jeho rúk. Keď však budeš stáť pred ním, nech ti srdce nezviera strach, ale oznám mu, čo mu máš povedať. Bude s tebou zaobchádzať dobre.  Vojenské ťaženie, muži, ktorí majú na svedomí stovky životov, a oni jednu zo svojich nepriateľov nielenže obdivujú, ale ešte ju aj upokojujú a povzbudzujú v tom, že všetko bude dobré! A toto je už len šľahačka: Nato vybrali spomedzi seba sto mužov, ktorí sa pripojili k nej a jej komornej, a tak ich viedli do Holofernesovho stanu.

Juditino kúzlo pokračuje. Keď sa konečne dostane pred Holofernesa (toľko obdivovateľov!), padne pred ním na zem. (evidentne vie, čo pôsobí na mužské ego.) Jeho sluhovia ju zdvihnú a on je tiež z nej evidentne hotový, hovorí, nech nemá strach, a ono to znie tak, ako keby sa jej ešte ospravedlňoval, že ten strach naháňa. A ešte skôr, ako Judita otvorí ústa, sľubuje jej, že zostane nažive, že bude všetko v pohode… Jednoducho veci, čo by od násilného bezohľadného muža nikto, ale ozaj nikto nečakal. 

Možno to rozprávam veľmi jednoducho, no Juditin príbeh nie je rozprávka. Ona nejde získať princa. A ani to, že sa vybrala priamo do jadra nepriateľského tábora, ani to nie je tak. Lebo ak by jej to nevyšlo…to, čo by ju čakalo, by bolo horšie ako smrť.

nechajte divoký život byť divokým

Hneď ako otvorí ústa, Judita Holofernesovi klame. (je klamstvo hriech? evidentne nie vždy.) Tvrdí mu, že jej národ sa z hladu rozhodol jesť aj tie zvieratá, čo boli zakázané. A pre porušenie Božieho zákona ich Boh ďalej chrániť nebude… Judita to zahrá tak, že ona je zbožná a radšej od tých ľudí odišla. Zaklincuje to tým, že Holofernesovi povie, ako jej Boh s ním má veľké plány. A vymôže si to, že každú noc môže odísť von z tábora modliť sa. 

Judita a jej slúžka strávia nasledujúce štyri dni v tábore s Asýrčanmi. Ked ju Holofernes pozve na hostinu, Judita sa netvári, že budú diskutovať náboženské rozdiely blízkovýchodných kultúr. A na toto pozvanie jeho sluhovi odpovie: Ktože som ja, aby som odporovala svojmu pánovi? Bez meškania vykonám všetko, čo je milé v jeho očiach, a budem sa z toho tešiť až do chvíle svojej smrti. Áno. Keď sa chcete učiť, ako zvádzať a manipulovať mužov, Judita je excelentný vzor. 

Judita je krásna a Holofernes je z nej hotový. Vďaka nej sa prestáva kontrolovať a v pití vína prekoná sám seba. Neskoro večer sa všetci pomaly vytrácajú von, a v stane s Holofernesom ostane len Judita. Čo čakáte, že sa stane? Nie to. Holofernes je opitý na mol a spí a Judita sa modlí. Neviem si predstaviť, ako by som sa modlila v podobnej chvíli, neviem vôbec, či by som našla nejaké vhodné slová, lebo na to, čo sa táto žena chystá urobiť, žiadne naučené slová nefungujú. 

Judita vezme Holofernesov meč, chytí ho za vlasy a ešte povie, posilni ma, Pán, Boh Izraela, v tento deň. A potom mu z celej sily zatne dva razy do krku a odsekne mu hlavu. (áno, z toho, čo som čítala, to je možné. myslím fyzicky pre ženu dvoma údermi odťať mužovi hlavu. modlím sa, aby som nikdy v živote prakticky túto informáciu nevyužila.) Hlavu zabalí, jej slúžka čakajúca vonku ju vloží do kapsy a obe idú von z tábora. Všetci si myslia, znova sa idú modliť. No pred Juditou je Betúlia. Jej domov.

skončime to na dva razy

Záver príbehu je veľmi jednoduchý. Judita, už vo svojom meste, ukazuje svoju korisť a hovorí, zviedla ho moja tvár, ale nespáchal so mnou hriech. Tento muž zomrel rukou ženy. Predstavitelia mesta jej povedia: Požehnaná si, dcéra, najvyšším Bohom nad všetky ženy na zemi. A požehnaný je Pán, Boh, ktorý stvoril nebesia i zem, ktorý ťa viedol, aby si zrazila hlavu vodcu našich nepriateľov. Nech nevymizne spomienka na tvoju dôveru zo sŕdc tých ľudí, čo si naveky budú pripomínať Božiu moc.

Strata generála má domino efekt na asýrsku armádu a príbeh končí víťastvom Júdskeho kráľovstva, s Jeruzalemom v bezpečí a s Juditou šťastne znova doma. Mimochodom, ona sa už nikdy potom nevydala, zomrela ako vdova vo veku stopäť rokov. (po tom, čo zažila, si niektoré veci asi poriadne rozmyslela…čudujete sa jej? )

druhý záver

Toto nie je historicky podložený príbeh. Pamätáte sa, ako sme začali Nebúkadnesarom, kráľom Asýrie so sídlom v Ninive? V čase tohto kráľa bolo mesto Ninive už dávno zničené. A viete kto Ninive spolu s celou Asýriou zničil? Nebukadnesar! Pretože on bol historická postava, ale bol babylonský kráľ! A v čase, keď sa Holofernes v knihe Judita chystal zaútočiť na Jeruzalem, no, v tom čase v skutočnosti už Nabukadnesar obiehal Jeruzalem celé dva roky! A Betúlia? Nikto presne nevie, kde by mala byť…je spomínaná iba v tomto príbehu, nikde inde v Biblii o nej nie je ani mäkké f. A ten koniec, že židovský národ žil šťasne až kým nepomreli? No… to “nepomreli” nebolo od staroby. Lebo Nabukadnesar a babylonská armáda Jeruzalem zničili. Stal sa presný opak toho, čo rozpráva tento príbeh. 

V tomto príbehu sa nikto nesnaží, aby bol historický aspoň trochu pravdivý. Pravdepodobne práve preto nebola kniha Judita zahrnutá do zoznamu svätých židovských kníh a preto ju nemáme v našom zozname ani my, protestanti. Ale Židia, zvlášť v stredoveku, si tento príbeh stále opakovali  a spájali ho s Channukou. Myslím, že im bola jasná jedna vec, že príbehy nemusia byť skutočné. Príbehy majú povzbudzovať a majú veľa ďalších dôvodov, prečo stále vznikajú, nové a nové. Príbehy potrebujeme. Príbehy sú tu na to, aby boli povzbudivé. (v tých správnych chvíľach pre tých správnych ľudí.) A Juditin príbeh takým je. 

P.S.1 Prvýkrát, keď som tento blog písala, som si dovolila rypnúť do katolíkov. Súviselo to s tým, že protestanti knihu Judita v Biblii nemajú. A citujem:  „Katolíci ju tam síce majú, ale kedy si naposledy katolíci listovali v Biblii? (prosím, ak sa mýlim, tak mi to povedzte, veľmi ma tým potešíte. vážne potešíte.)“  – Radostne oznamujem, že katolíci rypnutie vrátili viac ako slušne 🙂 ďakujem! Teším sa, keď ľudia čítajú, rozmýšľajú a nemajú problém sa vyjadriť!  Nech je takých ľudí čím viac. 

P.S.2 Ako som spomenula, Judita nie je v zozname svätých kníh protestantov, lebo nebola ani v tom pôvodnom židovskom zozname. Chápeme, lebo to nie je historicky presný príbeh, poviete si… Ale! V Biblii ďalší historicky nepresný príbeh máme! Je to kniha Ester. 
Vyjadrovať sa k tomu, ktoré v knihy v kánone (v tom svätosvätom zozname) majú byť a ktoré nie, to nerobím. Som hlboko a úprimne presvedčená, že to je správne, logické a Duchom Svätým vedené rozhodnutie. Avšak…. je tu jedna vec, ktorá mi nejde z mysle, a v živote by som ju tu nenapísala, ak by to bol môj názor. Je to myšlienka, že Ester je síce v podobnej pozícii, ale poslušná a nevzpiera sa mužskej autorite. Na rozdiel od Judity. A je to rabínske vyjadrenie k tomu, prečo Ester áno a Judita nie. Tiež máte chrobáka v hlave? Ak áno, super. Aspoň nie som jediná…

P.S.3 Juditin príbeh je ďalší z chanukových zázrakov (Chanuku som spomínala na začiatku, chanukový svietnik má deväť svetiel). V Talmude, teda v knihe židovských zákonov je vysvetlené, prečo ženám je povolené zapaľovať chanukové sviečky. Z mnohých iných úkonov a dianí v židovstve sú totiž ženy vynechané, ale pri Chanuke je to inak. Prečo? Lebo ženy tiež boli prítomné v tom zázraku. Hovoria, ženy priamo prispeli k vojenskému víťazstvu. A myslia práve na Juditu!