Každý človek má v živote svoje sny a plány. Niekto chce precestovať svet, iný chce mať veľa peňazí, slávu a vplyv. Ja som nechcela nič z toho. Chcela som žiť kľudným rodinným životom. Mať dobrú prácu, bývať v rodinnom dome s veľkou záhradou, byť manželkou dobrého a láskavého muža a porodiť dve zdravé deti, ideálne chlapca a dievčatko a dobre ich vychovať.

Moje sny sa napĺňali. Skončila som vysokú školu a našla som si dobrú prácu. Chodila som s milým a láskavým mužom, ktorého som ľúbila /a ľúbim stále/, vzali sme sa a nasťahovala som sa k nemu domov. Žil so svojou mamkou vo veľkom rodinnom dome s veľkou záhradou. V plnení mojich “skromných“ snov sa mi celkom darilo.  Mesiace ubiehali a po troch rokoch neúspešnej snahy a čakania na bábätko, som nás objednala na vyšetrenie k lekárovi. 

Vyšetrenia ukázali problém. Mali sme ho obaja a riešením bola len asistovaná reprodukcia. Obaja sme boli veriaci ľudia. Stáli sme pred otázkou, či je to tá správna cesta. Manžel chcel ísť cestou modlitieb a čakania /inšpirovaný príbehom Abraháma a Sáry/, ale ja som čakať nechcela. Presvedčila som ho, a šli sme cestou umelého oplodnenia. Všetko prebiehalo dobre, hormonálne injekcie som zvládala bez nežiadúcich účinkov. Vložili mi dve vajíčka do maternice a o pár dní som mala prísť na kontrolu. Ultrazvuk ukázal, že budem mamou. Tlkot srdiečka ma napĺňal šťastím a radosť bola obrovská, že to vyšlo na prvýkrát. 

V siedmom mesiaci tehotenstva ma začali bolieť kríže. Bolo to zvláštne, lebo bolesť bola v intervaloch, preto sme šli do nemocnice na vyšetrenie. Hneď ma hospitalizovali a nasadili infúzie, aby zastavili predčasné kontrakcie a tým aj pôrod. Predstava byť v nemocnici do pôrodu ma desila. Po mesiaci ma pustili domov a tri týždne pred termínom som porodila chlapca Andrejka. Bol trochu menší, veď sa narodil skôr, ale zdravý. Tešili sme sa z prvorodeného syna a starí rodičia z prvého vnuka. 

Po dvoch rokoch sme sa rozhodli dať Andrejkovi súrodenca. Tak ako aj prvýkrát, tak aj teraz vložili do maternice dve oplodnené vajíčka. Opäť som otehotnela, ale tentoraz to mali byť dvojičky. Mohli sme to čakať, no prekvapilo nás to. Šok, radosť, obavy, strach, či to zvládneme, rôzne pocity, ktoré sa striedali. Dni ubiehali a tehotenstvo sa blížilo k svojej polovici. Vyšetrenie ultrazvukom ukázalo, že budú dve dievčatká. Radosť bola obrovská a predstava o splnení ďalšieho sna blízko. 

Ale…. opäť začali problémy. Krvácanie, bolesti a pobyt v nemocnici. Nemohla som spať, hoci som spachtoš, bolo mi veľmi ťažko. Fyzicky aj psychicky. Ako sa to hovorí, nevedela som si nájsť miesto. Stále som myslela na to, ako to zvládnem, veď mám ešte tak veľa dní tehotenstva pred sebou. 

Porodila som a zase predčasne, ale tentoraz až 3 mesiace skôr, dve dievčatká Anku a Sárku. Bolesti krížov zosilneli a potom praskla plodová voda a pôrod sa už nedal zastaviť. Mohla  som sa rozhodnúť o spôsobe pôrodu, prirodzene alebo sekciou. Zvolila som si to druhé. Bola to pre mňa správna voľba, lebo bábätkám zvyšovala šance na prežitie. Prebrala som sa z celkovej anestézie a dozvedela sa, že jedno bábätko zomrelo a druhé extrémne nezrelé bojuje o život v inkubátore napojené na prístrojoch. 

Smrť blízkeho je niečím, s čím sa v živote stretne každý z nás a ťažko sa s tým vyrovnáva. Nechceme to a nerozumieme tomu. Bolí to a prináša zúfalstvo. Smútok a slzy sú toho súčasťou. Sme povzbudzovaní k tomu aby sme boli silní. Snažila som sa  byť silná. Bolo to ťažké s myšlienkou na jedno dieťa mŕtve v drevenej truhle a druhé bojujúce o život v sklenenej, v inkubátore.

S Ankou sme sa rozlúčili len v kruhu najbližších. Jej mamky, ocka, zborovej farárky a pohrebnej služby.  Napriek smútku a bolesti, mám nádej, že sa raz stretneme. Uvidím ju, objímem  a poviem jej ako mi veľmi tie roky chýbala. Pre mnohých je to bláznovstvom, no pre mňa vierou a nádejou vo večný život a sľubom  Krista, že nám pripravuje príbytok v jeho kráľovstve. 

Strach dobre poznám. Strach z toho, že nikdy neotehotniem, ako a či zvládnem tehotenstvo, pôrod. Strach o dieťatko, aby sa narodilo zdravé, správne sa vyvíjalo, nebývalo choré, bojíme sa aby sa mu nič nestalo, aby sme ako rodičia neurobili v ničom chybu. Stále môžeme žiť v strachu, ale má to zmysel? Určite nie. Preto som sa učila dôverovať Bohu, že je to v jeho rukách. V našom zbore sa vďaka zborovej farárke rozbehla modlitebná skupina, za ktorú som neskutočne vďačná. Malo to svoj význam. Počas celého obdobia sa diali malé zázraky. 

Sárka mala mnohé komplikácie extrémne nezrelých bábätiek a každý deň bojovala o život. Prvé dni boli tie najhoršie. Čakalo sa na prvé cikanie a kakanie, kontrolovali sa saturácie, ktoré nevedela udržať v normálnych hodnotách. Báli sme sa možnej infekcie. Pri každom zvonení telefónu ma zamrazilo, či nevolajú z nemocnice, aby ma informovali o smutnej správe. Bola som rada za vývoj a pokrok v medicíne, ktoré jej zvyšovali šance na prežitie. Mala problémy s trávením môjho materského mliečka, ktoré som jej nosila. Hrozila jej nekróza črievka a operácia. Prekonala zápal pľúc. Absolvovala operáciu srdca a operáciu očí. Zvládla ich aj napriek nie najlepším prognózam.  Mala zakrvácanie do mozgu, neurologické úškľaby. Hrozila jej slepota a epilepsia. Veľakrát som sa mala pripraviť podľa slov lekárov na to najhoršie. Hrozný bol ten pocit bezmocnosti, vidieť Sárku plakať v inkubátore a nemôcť ju objať, či utíšiť. 

Priebeh prvých troch mesiacov bol ako na kolotoči. Pokusy o odpájanie od prístrojov končili neúspechom. Jeden deň veľký úspech a ďalší deň veľké sklamanie. Denne som so strachom telefonovala do nemocnice a informovala sa o jej stave. Mávala som stavy, že sa nechcem zobudiť, alebo túžbu zobudiť sa, že to je len zlý sen. 

Po troch dlhých mesiacoch to Sárka zvládla. Bola mimo ohrozenia života. Mohli sme si ju priniesť domov. Najskôr to vyzeralo, že ju ešte doma budem kŕmiť sondou a bude na kyslíku, no stav sa jej zlepšil a nepotrebovali sme to. Lekári ju vnímali ako zázrak, že to zvládla. Ja som vedela, že je to vďaka modlitbám.  

Doma začal nový boj, boj o kvalitu jej života. „Bude taká ako sa jej budete venovať“, boli slová jedného mladého doktora, na moju otázku, aká bude. Týždenne sme absolvovali aj tri kontroly u odborných lekárov. Chodili sme na rehabilitácie a cvičili Vojtovou metódou. Je to metóda, pri ktorej sa stláčajú body na tele, ktoré stimulujú deti urobiť prirodzený pohyb. Pre deti je to bolestivé a veľmi pri tom plačú. Cvičili sme tri krát denne a ešte som si vymýšľala nové cviky, aby len tak nehybne neležala. Nenávidela som to a veľakrát sme pri cvičení plakali spolu. Prihovárala som sa jej, spievala jej, po večeroch sa učila nové pesničky. Dívala som sa pri tom na ňu, no nedokázala udržať pohľad. Týždne ubiehali a aj mesiace, no vývojovo sa neposunula. Chytala ma panika a strach.

 Pamätám si na oslavu jej prvých narodenín ako veľmi som plakala. Vedela som, že to má byť radostné, veď je to oslava jej narodenia, ale pre mňa to bola aj pripomienka úmrtia Anky. Držala som v náručí dieťatko, ktoré ešte nechodilo, nelozilo a nevedelo sa ani pretočiť na bruško a nevedela som čo bude. Desila ma predstava, že nebude chodiť, nechcela som sa s tým zmieriť. Keďže nevedela udržať očný kontakt, nechcela sa hrať s hračkami a ani ich chytiť do ruky a hrkálky ju rozčuľovali, začala som mať podozrenie, že je slepá. Aj táto predstava ma desila. Chcela som byť silná, no nebola som. Stavy úzkosti sa zosilnili natoľko, že som vyhľadala psychologičku. Dala mi jednu radu, na ktorú nezabudnem. Jednoduchá, no mne veľmi pomohla. Ak cítite potrebu plakať plačte. Plakala som a naozaj to pomáhalo.  

❤ Toto svedectvo bolo napísané pre uverejnenie v jednom zborníku a ja som sa rozhodla, že ho chcem v celej podobe mať aj medzi hosťami, ktorí už prispeli na tento blog. Zvlášť v tento deň (dnes je Deň matiek), aby sme si pripomenuli, že cesta k materstvu nie je tak jednoduchá pre všetkých. A cesta, ktorá prichádza potom, nie je jednoduchá vôbec. 

Olinka Mlynárová spolu s manželom Ondrejom sú dvaja ľudia, ktorých vieru si osobne veľmi vážim. Poznám ich aj z chvíľ, keď to pre nich nebolo vôbec jednoduché, keď zažívali veci, s ktorými sa mnohí iní ľudia nevyrovnali. No oni dvaja prekonávali všetky skúšky tak, že sa vždy upriamili na Boha viac, ako na seba. Prežívala som s nimi mnohé z toho, o čom sa tu píše… a mnohokrát mi v priebehu toho došli slová. Preto som dnes nechala hovoriť Olinku, a som vďačná za jej ochotu sa deliť. Všetci stále zostávajú v mojich modlitbách.