Nie, toto nebude blog o spôsoboch pochovávania, nebudem rozprávať o príprave veľkonočného baránka a dokonca ani nič z Ezechielovho údolia suchých kostí nič citovať nebudem. Možnože vám podobné asociácie ani na myseľ neprišli…. ale pre istotu – dnes to vezmem doslova.

no nijak raz

Máme pôst, a ak ste ešte nepočuli nič o chvíľach zamyslenia, o zahĺbení sa sami do seba a podobne, tak ste sa asi všetkým kresťanským zhromaždeniam vyhýbali celkom svedomito.

Pôst považujem za jedno z najužitočnejších období cirkevného roka, a všetci, čo vám také veci radia, zvyčajne vedia, o čom hovoria.

Problém je, ako to všetko preniesť do praxe. Počúvame toho dosť… ale v mnohých hlavách sa to neusadí dosť dobre na to, aby to pohlo aj ich kosťami.

Neviem, ako presne žijú a čo majú v hlavách ľudia, ktorí … jednoducho počúvnu…. čítajú si Bibliu počas pôstu viac…. majú modlitebné zoznamy a podobné bohumilé veci…. a celkovo fungujú v duchovnom živote tak vzorne, že človek by ich najradšej zavrel do vitrínky a všetkým ukazoval.

Ale mne to nejde.

V poslednom čase (alebo okay, pripúšťam, že som sa s tým možno narodila) je moja hlava zaneprázdnená že až. A sústrediť sa na jedno je takmer nemožné.

Vziať do ruky Bibliu? Naposledy som si usporadúvala záložky a pokus predtým skončil v kontrolovaní správností odvolávok v knihe.

Zložiť ruky, že sa idem modliť? Márnosť, to mám vážne tak oškrený lak?

Nájsť si nejaké zamyslenie na webe? Namiesto rozmýšľania nad textom skončím niekde dosť inde. Príklad?  Ako keď jedna misijná webstránka mala na jednej z tituliek objímajúci sa pár, dvojici nebolo vidno hlavy, a obaja boli oblečení v podstate rovnako, a pripusťme, že jedna z tých bytostí bola ženského pohlavia… a naozaj niekto odo mňa chce, aby som brala vážne rady na stránke, kde sa dievčatá obliekajú do nudných riflí a neforemných tričiek? Ak ženy vidíte takto, nemáte mi čo povedať…. a kde som to bola na začiatku? Aha, pri pôste.

No proste to občas nejde.

proste príliš meravo

Problém je v tom, že mnohé rady, ktoré počujeme, si spájame so sedením. V kostole, pri modlitbe, pri Biblii, pri všetkom. Alebo okay, občas sa postavíme, lebo v kostole sa možno čosi číta, alebo máte zvyk postaviť sa pri modlitbe, ale to je zvyčajne tak dobré na to, aby si ľudia, ktorí majú problém poskladať svoje nohy do lavice tak, aby si neobili kolená, natiahli chrbát a na chvíľu sa znova cítili ako ľudia.

Sledujete? Znova na niečo frflem.

Celý ten koncept sedenia je riadne na nervy, hlavne po zime, hlavne so serióznymi vážnymi vecami, to aby sme sa asi čo najlepšie ohli, veď sa skláňame pred Bohom, lebo Boh sa nesmierne teší, keď sedíme v jednej polohe, keď sa viac ako na Neho sústredíme na pichanie za ľavou lopatkou…. aaa….a koniec. Takto to jednoducho nejde.

Navrhujem v pôste pohnúť svojimi vlastnými kosťami.

A to doslova.

Presunúť svoj duchovný život zo sediacej polohy na kráčajúcu.

to, čo chýba môjmu životu

O dvoch výnimočných mužoch, o Enochovi a o Noáchovi je v Biblii napísané, že chodili s Bohom. Mne to pripomenulo raj, kde pri prechádzaní sa rajom Boh robil spoločnosť Adamovi a Eve. Predstavte si seba na ich mieste, na chvíľu zavrite oči, ak vám to pomôže, a vychutnajte si tú predstavu!

Keď kráčate vedľa niekoho, keď si zvolíte spoločnosť konkrétnej osoby, to veľa znamená. Bez ohľadu na to, či už je to cesta niekam, alebo prechádzka, ktorej účelom je doslova to, prechádzať sa, zvyčajne vedľa vás nie je hocikto, všimli ste si? Niektorých ľudí radšej odvezieme autom alebo nájdeme seriózne dôvody, prečo s nimi nikam pešo nepôjdeme.

Keď poviete o niekom, že chodí s Bohom, hovoríte  o vzťahu, ktorý je každodenný v tom najlepšom slova zmysle.

život je pohyb

Chcela by som napísať, že život je tanec, no nikto nedokáže tancovať stále. Ak život má byť vyjadrený pohybom, tak to je chôdza. A Biblia je jej plná. Vlastne si myslím, že chôdze je tam viac, ako sedenia. Sadnúť si je oddych. Chôdza je každodenná nevyhnutnosť. A všetci pisatelia kníh Biblie to museli mať v hlave! Nespočetne krát sa o duchovnom živote hovorí ako o chodení po správnych cestách (všimli ste si? omnoho viac ako o chodení, ako o sedení na správnom mieste…) Chcete vedieť viac? Príslovia sú v tomto prípade skutočne užitočné čítanie! Chodiť….. po Jeho cestách, v spravodlivosti, chodiť v pravde. Včera a dnes znova.

Samozrejme, chápem, že sa tu doslovne nemyslí chôdza(veď potom čo ľudia, čo chodiť nemôžu!). Ale aj keby sme chodiť nemohli, aj keby sme sa nemohli postaviť z postele, stále sme na ceste.

Život je v pohybe, stále sa okolo nás niečo mení, niečo sa vyvíja… všetko živé sa hýbe. Všetko živé niekam smeruje. Obrazne aj doslova.

A preto navrhujem, pre dobro vášho duchovného života, skúste chodiť! Choďte sa prejsť, vyčistite si hlavu, dýchajte, buďte chvíľu bez mailov a bez spojenia so svetom.  Buďte na chvíľu sami so sebou a uvidíte, ako veľmi je s vami Boh. Jeho nepotrebujete pozývať. On je Boh. On je stále niekde na dosah ruky. Stále ochotný kráčať s vami.

Mne stráviť čas sama so sebou pripomína, že aj Boh chce stráviť čas so mnou. Že vzťah Jeho a mňa je viac ako vzťah zamestnávateľa a zamestnanca. Ale že to je osobné, a to v prvom rade. Že síce moja služba je podstatná, ale pre Neho neexistuje nič dôležitejšie, ako JA.

Preto, srdečne úprimne odporúčam, ak chcete urobiť niečo pre seba v pôste a ak nič ostatné nezaberá dosť účinne, choďte von. Prechádzajte sa. Dýchajte. Spomaľte. Alebo zrýchlite, kľudne sa rozbehnite, a ak sa cítite, pokojne aj vyskakujte, akokoľvek vám to vyhovuje. Boh bude stíhať. Alebo len kráčajte a nemyslite na nič. Alebo na všetko? Čokoľvek, On to bude vedieť usmerniť. Buďte prosím sami so sebou, lebo ak do toho priestoru, čo má byť prázdny a osamelý, stále niečo pcháte, nebude priestor pre Iné. Jednoducho len buďte. On bude prvý šťastný z toho, že vás má len pre seba.

(a áno, verím tomu, a mám to aj osobne vyskúšané, že keď potom budete sedieť, nuda to nebude. lebo On urobil niečo vo vašej hlave, vo vašom srdci, čo asi zažívali mnohí pisatelia Biblie… a konečne ste to mohli zažiť aj vy.)