Úprimne verím tomu, že najdôležitejšia informácia môjho života je evanjelium. Myslím správu o Ježišovi Kristovi a o tom, že za mňa bol ochotný vzdať sa vlastného života. Pre mňa je to kľúč k večnému životu a rada by som, ak by ten kľúč mali aj iní. Ale dávať kľúč niekomu, kto ho nevie použiť, kto neverí, že nejakú dvere ku kľúču naozaj existujú, nemá zmysel.
Minule som písala o tom, aké je dôležité venovať sa v prvom rade sebe, keď chceme slúžiť blížnym. Nemusíte to čítať. Ale v reálnom živote to prosím nepreskakujte. Vynechať starostlivosť o vlastnú vieru nie je skratka, ale slepá ulička.

Keď sa teda od svojej viery pohneme ďalej, čo treba robiť? Rozmýšľať Božím spôsobom, dívať sa Jeho očami, a všetko upravovať podľa toho. Napríklad…

Apoštol Pavol píše: Keď som bol dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Prinášať niekomu evanjelium nie je ako hranie sa na piesočku, preto prosím, nepoužívajte formičky! Všetci ľudia sa čímsi odlišujú, aj ich viera a cesty k nej budú odlišné. To, čo platí pri vás, pri iných sa to môže míňať účinkom. Neexistuje žiadna spoločná forma, do ktorej by sme sa mali všetci vtlačiť; podľa ktorej by sme sa mali všetci zmeniť. Vaša dôležitá úloha na začiatok je vidieť to iné, to neopakovateľné – dívajte sa to výnimočné Božie v každom jednom človeku. Robte to ako Boh, a nie ako deti, ktoré sú sklamané, že sa im zosypal ich pieskový hrad. Dospelí kresťania nepoužívajú formičky.

„Zavolal ich: poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Matúš 4,19

Napodobňujte Boha, ale nezabúdajte – nie ste On! Pripusťte, že neviete všetko, nezahovárajte, nemeňte tému. Ak sa vás niekto spýta napríklad na to, prečo Boh chcel zabiť Mojžiša, netvrďte, že takýto príbeh v Biblii nie je! Nepokúšajte sa vysvetliť niečo, čo neviete. Ľudia, ktorí vždy všetko vedia najlepšie, sú únavní aj v bežnom živote, a pri rozprávaní o viere to je ešte horšie. Viera nikomu nedáva odpovede na všetko, lebo viera nie je o informáciách, ale o dôvere. Slovo “neviem” je úplne v poriadku. Nepoznám odpovede, ale poznám Niekoho, kto je pripravený na moje otázky. A všetky odpovede mi dá v tom správnom čase.

Určite viete, že najlepšie sa niečo dokazuje nie slovami, ale príkladom. Žite to, o čom hovoríte. Nie na povrchu, nie nacvičene. Ľudí často odhalia tie najspontánnejšie reakcie. Keď niekto na vaše nové oblečenie vyleje niečo červené. Keď obchádzate bezdomovca. Keď sa rozčuľujete nad správami, ked hovoríte, čo si myslíte o ľuďoch, ktorí sa dopustili poriadnych prešľapov. Keď komentujete účes, make-up, výchovu alebo čokoľvek na niekom inom. Väčšinu ľudí stačí pozorovať trocha dlhšie, aby sa prejavili… takí, akí sú. Preto, urobte si službu, a pozrite sa na seba očami iných. A nepredpokladajte, že to, čo nájdete, bude dobré. Skôr naopak.
Sebakritika nie je milá ani príjemná. Ale poviem to na rovinu. Ak ste chceli robiť niečo milé a príjemné, tak zabudnite na posúvanie evanjelia ďalej. Zvestovanie radostnej správy zvyčajne nie je radostná činnosť. Sestry a bratia, toto je vojna! A naši nepriatelia nie sú z mäsa a krvi, ale z duchovného sveta. Niekto nechce, aby ľudia okolo vás počuli dobrú správu. Urobí všetko pre to, aby to zastavil, a verte tomu, že použije aj vaše vlastné chyby.

Svet vidí len čo robíš. Boh vidí aj to, prečo to robíš.

Často som zarazená z toho, na akých prízemných veciach sa môžeme v tomto boji potknúť. Ako rýchlo vieme pokaziť to, o čo bojujeme. Osobne som zažila, ako pred ateistom ktosi spomenul, že len my evanjelici na Slovensku máme tú správnu Večeru Pánovu, a že v Čechách to nejak nie je v poriadku, o ostatých ani nehovoriac! Povedzte niečo tak nadradené a arogantné a dosiahnete tým len to, že všetci tí, čo o Bohu vlastne nič nevedia, stratia svoj ďalší záujem na ďalších pár rokov. A zase, na druhej strane, ak napríklad niekto vyhlási sestry Royové za cvokov, nemôžete sa uraziť. V žiadnom podobnom prípade sa nemôžete pohoršovať, alebo reagovať nejak v tomto duchu. Veď nakoniec, ako Pavol napísal, čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil. Kým ľudia, s ktorými hovoríte, nebudú mať Ducha Svätého, nikdy plne nepochopia, o čo tu ide. Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, čo dosahujeme spasenie, je mocou Božou. Mimochodom, myslím si, že sestry Royové (a nielen ony) by takéto vyjadrenie na ich adresu vzali ako kompliment..

V duchovnom boji sa často, obrazne povedané, potrebujeme presunúť na nové územie. Niečo nové objavovať, zažívať zmeny. Nakoniec, práve zmena je znakom života. Živý strom rastie, mení sa a silneje. A nech sa čokoľvek okolo neho deje, leho korene sú pevne v zemi, a jeho konáre sa dotýkajú neba. Netvárte sa pohoršene, ak sa niekomu nepáčia tradičné spevníkové piesne alebo že sa mu zdá divné čokoľvek, na čo sme my už dávno zvyknutí. Berte to ako výzvu! Znova skúmajte to, čo vám je dobre známe, alebo objavujte nové veci. Napríklad novú kresťanskú hudbu. Rozširujte svoje vedomosti, čítajte svoju vlastnú Bibliu tak, ako keby ste ju držali v rukách prvýkrát v živote. Pýtajte sa, lebo dobré otázky posúvajú dopredu. A nikdy, ale naozaj nikdy nepoužite vetu, ani sa nesprávajte podľa hesla “čo povedia ľudia”. Neprispôsobujte sa svojmu okoliu, ale Božím predstavám; aj keby všetci okolo vás šli opačným smerom. Ak chcete, aby mal On prvé miesto v živote niekoho ďalšieho, každodenne dokazujte, že má prvé miesto aj v živote vašom. Čokoľvek by to znamenalo… Nezabudnite, že len mŕtve ryby plávajú s prúdom.

Slová majú svoju moc, menia a tvoria, slová hýbu svetom. Preto si myslím, že keď rozprávame o Bohu, nemalo by to zaváňať stuchnutým vzduchom a naftalínom. Preto prestaňte prosím používať frázy! Pre niekoho, kto nepozná evanjeliá, veta “byť obmytý Baránkovou krvou” znie ako úryvok z Hannibala Lectera. Ak chcete vysvetliť, prečo je Ježišova smrť pre nás tak dôležitá, použite radšej obrazy. Osobne odporúčam C.S.Lewisa a jeho knihu Lev, šatník a čarodejnica (a film podľa knihy takisto). Lev Aslan zomiera za zradcu, ale podľa starých proroctiev sa po jeho smrti udeje niečo nečakané. Lewis názorným, jednoducho uchopiteľným jazykom vyrozprával to, čo je základom. Lebo správu evanjelia je treba hovoriť znova a znova – v súčastnom jazyku. Nemeniť obsah správy, ale povedať ju tak, aby jej ľudia rozumeli. To je rovnako dôležité ako hovoriť evanjelium v materinskom jazyku. Veď ani v kostoloch nemáme latinčinu, aj keď by znela určite pekne. Ale vybrali sme si zrozumiteľnosť.

Buď opatrný v tom, ako žiješ; môžeš byť jedinou Bibliou, ktorú niektorí ľudia budú kedy čítať.

Viem, nie všetci máme rovnaké dary. Nie všetci vieme veci povedať múdro, nie všetci sa vieme vyjadrovať tak, aby nás všetci pochopili. Poznám veľa ľudí, ktorí ked hovoria o Bohu, hovoria váhavo, opatrne a používajú vety čo môžu znieť nacvičene. Ale nie preto, žeby ich viera nebola v poriadku, ale rozprávať možno nemusí byť ani váš dar. Práve preto Boh vo svojej prozreteľnosti (alebo ak to chcem povedať inak – pri svojom predvídavom plánovaní) – dal rôznym ľuďom rôzne dary. a nimi sa môžeme navzájom obohacovať. Preto vás vyzývam, buďte hľadačmi a lovcami myšlienok! Myšlienok, ktoré vám budú blízke, porozumiete im a stotožníte sa s nimi. Odporúčam už spomínaného C.S.Lewisa, Maxa Lucada a Johna Ortberga. A tiež, nedávno som dostala knihu Antonia De Mella – od niekoho mne blízkeho, kto ale (ešte) nie je veriaci. Práve to beriem ako potvrdenie, že sú kresťania, čo dokážu osloviť aj ateistov. A to, čím sú požehnaní, núkajú aj nám.

A najdôležitejšia rada na záver, prosím, modlite sa! Nie naučenými slovami, ale hovorte Bohu to, čo máte na srdci! To, čo vás trápi aj to, čo vám nejde, zdá sa divné… hovorte s vedomím, že hovoríte s Tým najvyšším. Hovorte s úctou. Ale neradím to preto, aby sa vám zalepil jazyk, ale preto, aby ste pamätali, že On môže čokoľvek. Jeho možnosti nie sú nijak obmedzené.
Modlite sa, lebo modlitba je záležitosť srdca, rovnako ako nesenie evanjelia ďalej. Chceme dobrú správu ponúkať a túžime vidieť mnohých, ktorí sa jej chytia. Dôvodom je láska, a to je hlavne Božia vec. On miluje nás, my to vieme, a On má vo svojom srdci pripravené miesto aj pre ďalších. A to, o čo sa snažíme my – núkanie kľúča k večnému životu – je v prvom rade Jeho projekt. My môžeme spolupracovať, ale On zostáva tým Najvyšším Šéfom. On všetko riadi, v prvom rade On to chce. A to je dôležité vedieť.
Ak to s nesením evanjelia myslíte vážne, modlite sa, lebo potrebujete pomoc, potrebujete malé každodenné zázraky, potrebujete podporu z tých Najvyšších miest. Ako povedal C.S.Lewis, keď sa modlím náhody sa dejú. Keď sa nemodlím, prestanú sa diať. Práve preto sa modlite.. a uvidíte!