Možno sme si na to už zvykli. Roky, desaťročia zostávame žiť na jednom mieste. Pred nami tu žili naši rodičia, starí a prastarí rodičia a pre nás je toto naše “normálne”. 

No mnohí iní ľudia to majú inak. 

Je to téma, ktorá sa posledné týždne rozoberá veľmi intenzívne. Ja sa nebudem púšťať do politiky, chcem radšej hovoriť o tom, ako to celé vidí Biblia. A hneď sa pustím do príkladov, lebo tam sa v kuse niekto premiestňoval a sťahoval. Tak nech vieme, čo na to Boh. 

Hneď v prvom príklade je Boh ten, ktorý hovorí, presťahuj sa! Teda presnejšie, povedal, odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem! A povedal to Abrahámovi. Ten počúvol a svoj život zmenil od základu. Pohodlný mestský život vymenil za stany a presúvanie sa za pastvou pre jeho stáda. Mnohí by sme s ním nemenili; fakt však je, že Abrahám do tej sľúbenej krajiny došiel a z jeho potomstva sa stal celý národ. Tento odchod z domova vyzerá ešte celkom príjemne, bolo to slobodné rozhodnutie, no pre mnohých ďalších to bolo inak. 

Abrahámov pravnuk Jozef sa dostal do Egypta nie úplne dobrovoľne. Teda vlastne vôbec – lebo kto sa chce dať nechať predať do otroctva? Ale ako sa jeden človek vyjadril, Jozef v tom Egypte urobil celkom slušnú kariéru. A nakoniec za ním prišla celá jeho rodina. V ich domovine nebolo obilia, začínal hladomor a oni prišli tam, kde bolo jedla dosť. 

Z potomkov Jozefa a jeho bratov sa stal celý národ. No egyptský vládca z nich urobil otrokov a nakoniec im siahol aj na potomstvo – nechal zabíjať všetkých ich chlapcov už pri narodení. Takže nastáva ďalší presun – odchod z krajiny, kde nemôžu žiť slobodne a vlastne nemôžu žiť vôbec. Príbeh týchto utečencov voláme aj exodus a okrem iného si ho pripomíname každú Veľkú noc. 

Toto bola chvíľa, ktorá zanechala na celom národe stopy. Možno by niekomu napadlo, na také skúsenosti najlepšie čo najskôr zabudnúť, ale nie! Boh chcel, aby si to pamätali!  Počúvajte tento príkaz: Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech vám je ako domáci. Milujte ho ako seba samých, lebo cudzincami ste boli v Egypte; ja som Hospodin, váš Boh. 

Asi ste si už všimli, že Biblia nepoužíva slová, ako my. Žiaden utečenec alebo migrant, aj keď je jasné, že hovorí o tom istom. Stačí jej povedať cudzinec a hneď je jasné, že ide o niekoho, kto nevyrástol v tejto krajine, nepozná naše zvyky a ani len sa nevie zdraviť tak, ako sa zvykneme my. No aj tak sa k nemu máme správať ako k domácemu. Prečo? LEBO AJ MY SME BOLI KEDYSI NA JEHO MIESTE. A že sme to neboli my doslova? Možno nie. Ale aj my sme súčasťou niečoho väčšieho, mnohí naši predkovia utekali pred vojnou, za prácou, pred náboženským prenasledovaním, za náboženskou slobodou. A to sú aj naše skúsenosti, veci, ktoré si musíme pamätať. Lebo oni to robili aj pre nás. 

Ďalším príkladom ľudí, čo odišli z domova, bol Elímelech, Noémi a ich synovia. Odišli z Betlehema, z Domu chleba (to je význam mena Betlehem) do Moábu, lebo doma bol hladomor. A potom, keď sa veci zmenili, prišli naspäť, no už len Noémi a s ňou jedna z jej neviest – Rút. Rút poznáme, máme ju radi. No občas zabúdame na to, že bola cudzinkou, z národa, ktorý nikto nemal rád a mali na to aj dobré dôvody. Mnohí sa možno preto na ňu pozerali cez prsty, no mnohí ďalší namiesto jej pôvodu videli ju. Videli to, čo robí, ako sa správa k svojej svokre, videli Rút ako človeka. 

Možno aj my máme obavy z ľudí, ktorí majú inú kultúru, iné náboženstvo, iné hodnoty. Zvyčajne keď prišli v dejinách takí ľudia na naše územia, nebolo to v mieri, a možno preto nám tá obava zostala. No nie všetky situácie sú rovnaké. A myslím, že aj preto Biblia hovorí, že tých ľudí nemáme odsúvať nabok. Nie, práve naopak. Máme ich urobiť súčasťou komunity. To nie je biblické doporučenie, to je príkaz. 

Presnejšie, príkazy, lebo sú podrobné a je ich viac:

V prípade nutnosti boli aj cudzincom dostupné izraelské útočistné mestá. Cudzinci majú byť zahrnutí do sviatkov a osláv nariadených Zákonom. Časť peňazí, ktorú vyberali kňazi, má byť použitá pri zabezpečení jedla aj pre cudzincov. Tí, čo žili z pôdy, mali nechávať časť aj pre cudzincov. A k cudzincom sa mali domáci povinnosť správať ako keby potreboval pomoc jeden z nich. Všetky tieto príkazy majú hlboký význam. Tréning v súcite. Pripomínanie si, že aj to, čo mám ja, je dar od Boha. A tiež, začlenenie cudzincov medzi domácich. Myslíte si, že pri takýchto prejavoch lásky a starostlivosti o ich životy by nejaký človek chcel na oplátku škodiť?

Nebol to len hladomor a hľadanie slobody, čo ľudí presvedčilo k odchodu. Je tu napríklad Dávid, muž, ktorý utekal, lebo mu šlo o život. Toho ste medzi utečencami nečakali, že? Ale jeho život zďaleka nebolo len kraľovanie a slávne boje. Prvý krát bol na úteku, keď sa ho kráľ Saul rozhodol dať zabiť. Saulova paranoja sa stupňovala; vtedy si myslel, že ho všetci ohrozujú. Dokonca kňazov dal zabiť, lebo pomohli Dávidovi! A Dávid sa vtedy prebíjal životom, ako len mohol. Mnohokrát to nebola existencia hodná Božieho pomazaného a budúceho kráľa. Ale on si to nevybral. Druhý krát sa Dávid na úteku ocitol znova. Vtedy sa proti nemu postavil jeho vlastný syn, Absolón. No Dávid už vedel, ako sa v tejto neistej existencii obracať.

Ďalší utečenec bol prorok Eliáš – a tiež utekal preto, lebo mu šlo o život. Robil to, na čo bol povolaný. Teda predtým robil to, na čo bol povolaný, hovoril v Božom mene a tým niekomu nemenovanému (ehm, Acháb) šliapol na odtlak. Eliáš teda na Boží pokyn odišiel do Sarepty (úplne iná krajina, dnešný Libanon) a tam sa oňho starala vdova. Vdova, predstavte si…. trocha ma to stále pobaví, ako je to postavené na hlavu, lebo zvyčajne vdovy sú tie, čo potrebujú pomôcť. Ale toto nikdy nebolo o tom, čo máme. Nehovorím už o vdove, ale o všetkých nás. To nebolo o našich zdrojoch, majetkoch a podobne. Toto je stále o ochote a o tom, ako to, čo máme, dovolíme, aby použil Boh. Napríklad cez ruky, ktoré sa natiahnu o pomoc práve k nám. 

Aj Dávid, aj Eliáš sú príkladom ľudí, ktorí utekajú, aby si zachránili život. Keď nebezpečenstvo pominie, vracajú sa domov. No skúsenosť im zostáva.

A posledný príklad, ktorý nemôžem vynechať, je Ježiš. Aj on sa spolu so svojimi rodičmi ocitol na úteku, ešte ako malé dieťa. Vtedy sa balili uprostred noci a z Betlehema sa náhlili do Egypta. Nevieme, kam presne, možno to bola egyptská Alexandria, možno iné mesto. Tam už žili ľudia, ktorí z domoviny utiekli pred nimi a pomohli im. Ježiš s rodinou sa vrátili domov, no mnohí ďalší už v cudzine zapustili korene. Ježiš vyrástol a ako dospelý muž neskôr povedal: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili. Spomeniem si na vojakov na hranici s Ukrajinou, ktorí pomáhajú matkám prechádzajúcim hranicu. Jednou rukou ťahajú veľký kufor, kde je zbalený celý ich život a na druhej ruke nesú to najmenšie z detí. Aj teraz ich vidím pred sebou…spomeniem si na Ježiša a na Jeho slová… a mám zimomriavky.

Možno sme si zvykli, že roky žijeme na jednom mieste. Budujeme domy, sadíme stromy a zapúšťame korene. Staviame kostoly, žijeme svojimi zvykmi a tradíciami a zabúdame, aké to je, nemať domov. Napriek tomu, že je toho plná celá Biblia. 

Pomáhať utečencom a akýmkoľvek cudzincom, to nie je len pre nich. Je to dôležitá vec pre nás. Aby sme nestratili súcit, aby sme nezabudli byť ľudskí. Aby naše srdce stále cítilo a aby sme sa v tom stále viac a viac podobali Bohu. 

A aby sme nezabudli, že nie tu na zemi máme svoj skutočný domov. 

POZNÁMKY

Utečenci sú zvyčajne ľudia, čo z domovov odchádzajú nedobrovoľne. Je to napríklad prírodná katastrofa, prenasledovanie (náboženské, politické) alebo vojna, ktorá ich odtiaľ vyženie. Slovo “migranti” sa zvyčajne používa pre ľudí, ktorí idú žiť do cudzej krajiny v nádeji, že sa budú mať lepšie – utekajú pred chudobou/idú za lepším. A to nie sú len ľudia, čo prichádzajú žiť k nám, ale aj ľudia z nášho národa, ktorí už teraz žijú inde. Stavím sa, že aj vy poznáte niekoho, kto sa odsťahoval za hranice, možno tam žil chvíľu a možno tam už zapustil korene. Aj to všetko sa zahŕňa do ekonomickej migrácie. 

Neviem, či sa tieto pojmy takto používajú výhradne a stále pre tieto skupiny ľudí, no myslím, že všetci vieme rýchlo porozumieť tomu, čo sa deje, ak niekto chce žiť inde ako doteraz. 

Príkladov utečencov, migrantov alebo ich môžeme volať pútnikov (dobrovoľných alebo nedobrovoľných) máme v Biblii viac, budem vďačná za všetky komentáre, ak vám niekto napadne. Rozmýšlala som napríklad, či tam zahrnúť aj Noácha (Noema), ale jeho príklad je špecifický a táto jeho situácia sa nebude opakovať. Teda, minimálne potopa celého sveta, lebo potopy a záplavy sú tu aj naďalej, napríklad nedávno v krajine, v ktorej som chvíľu žila aj ja. 

Texty k tomu, ako presne urobiť cudzincov súčasťou komunity: 

Útočištné mestá: 4. Mojžišova 35:15. Zahŕňanie do sviatkov a osláv: 5. Mojžišova 16,14; 26,11.  Pomoc cez desiatky: 5.Mojžišova 14,28-29. Pri žatve: 3.Mojžišova 23,22. A správať sa k nim ako k domácim, čo potrebujú pomoc: 3Mojžišova 25,35.

V Biblii máme aj príklady ľudí, ktorí do cudzej krajiny prišli nedobrovoľne, ako zajatci, a nakoniec boli veľkým požehnaním. Spomeňte si na Daniela a spomeňte si na Ester! 

Teší ma, že Biblia má aj príbehy o návratoch. V knihách Ezdráš a Nehemiáš (idú hneď po sebe) sa píše o návrate zajatcov do zničenej krajiny a o jej znovavybudovaní. Ale to už je iný príbeh a nie na dnešný deň. Modlíme sa však, aby sa skoro zopakoval.