Začnem otázkou. Je Boh hluchý alebo zábudlivý? V hlave sa nám objaví aická odpoveď, veď je to predsa Boh, a tak rýchlo odpovieme, nie, samozrejme! Skúsim ďalšiu otázku. Hovorí Biblia pravdu? Ak je pre vás Biblia základom viery a základom života, odpoveď príde takisto nejak aicky, naučene. Áno, Biblia je určite pravdivá! Tak ako si poradíte s vetami typu “vtedy sa Boh rozpomenul na Ráchel” ? Buď Biblia klame alebo je Boh tak trochu sklerotik. Alebo je to inak?
Nechcem hovoriť o iných deťoch. Ráchelin manžel ich už má dosť – ale žiadne neporodila ona. Čím viac, čím častejšie ich vidí, tým viac ju to bolí a trápi. Ale Ráchel zatiaľ neprišla na rad. Naozaj na ňu Boh zabudol? Nemyslím si.

Izaiáš 54,10

Pán Boh v osobnom preklade
Niekedy, keď nevieme správne opísať Boha, keď nevieme výstižne pomenovať Jeho vlastnosti, siahneme po tom, čo poznáme. A Boha opíšeme tak, ako človeka. Samozrejme, so všetkou tou nedokonalosťou, čo vidíme na ľuďoch (a hádam aj trochu na sebe..). Nie, nemyslím si, že Boh zabúda. Len si myslím, že pisateľ to pomenoval tak, ako vedel. (NIE, nemyslím si, že tým, že je Biblia občas subjektívna, nepresná a všetko ostatné, že je menej svätá. Myslím, že je to práve naopak.) Ak teda Boh nie je zábudlivý, aký iný dôvod by mal, aby Ráchel nedal to, čo chcela? Keď rozmýšľam nad Rácheliným trápením, spomeniem si na Jóba a na to, ako to mal on ešte horšie, a spomeniem si na Ježiša, s ktorého utrpením sa nedá nič ani len porovnať. Ale o nich Ráchel ešte nevie a ešte nemá veľmi predstavu o tom, ako veľmi môže práve vlastné utrpenie posúvať dopredu. Alebo – nevedela to, ale teraz to myslím vie.
Niečo sa stalo. Myslím v Ráchelinom živote. Viete, ako pomenovala svojho prvorodeného syna a viete, aký je význam toho mena? Ale k tomu sa ešte dostanem. Ešte skôr jeden text, prepožičaný z prorokov, ktorý nehovorí priamo o Ráchel. Ale ja som ju tam zbadala, občas jej tieň a občas som ju videla priamo a jasne, za tými slovami je ona, určite ona, okrem ďalších žien… (inak, ak si to chcete nájsť v Biblii, je to Izaiáš 54)

Jasaj, neplodná, ktorá si nerodila, prepukni v plesanie, vykríkni, hoci si netrpela bolesti, lebo opustená má viac synov ako vydatá – vraví Hospodin.
Ráchel bola neplodná v dobe, kde sa deti chápali ako sláva a česť ženy a naopak, neplodnosť ako prekliatie a trest od Boha. Našu hodnotu dnes netvorí počet detí, ktoré máme; zvlášť počet synov. Preto si možno nedokážeme úplne, do hĺbky, predstaviť utrpenie, ktorým žila. Ale my máme niečo vlastné. (Kým nebudeme v nebi a okolo nás všetko dokonalé, dovtedy to bude asi takto..) Svoje vlastné bolesti. A možno nevieme, aké je nemať žiadne deti vo vtedajšej dobe, ale vieme o inom. Je iná bolesť, ktorú máme odžitú a aj keď nie v jej popise, ale v jej hĺbke vieme, čo prežívala Ráchel.

Rozširuj miesto pre svoj stan, rozprestri koberce svojho stanu, nešetri, predlžuj svoje laná a upevňuj svoje stanové kolíky! Lebo sa roztiahneš napravo i naľavo a tvoji potomkovia vstúpia do dedičstva pohanov a osídlia spustošené mestá.
Je super (prečo sa v súvislosti s Bohom nepoužíva slovo “super” častejšie?) sľúbiť niečo, čo ešte nevidno, ale určite to už je niekde na ceste k nám. Od nás sa chce len taká maličkosť – viera. Ale trocha väčšia viera, ako si len pod nos zamrmlať, hmm, no áno, asi hej… Len to, čomu naozaj veríme, uvádzame aj do života. Poznáte ten príbeh s modlitbami za dážď? Kazateľ, ktorý k tým modlitbám vyzýval, prítomným vytkol malú vieru a ako príklad im dal chlapca, ktorý ako jediný si so sebou doniesol dáždnik. Či od nás chce Boh nosiť so sebou dáždnik aj pri ajsnej oblohe, rozšíriť svoj stan alebo čokoľvek podobné.. naozaj sa oplatí o podobných výzvach vážne uvažovať. Áno, Ráchel to tiež urobila. Ale k tomu sa dostaneme pri mene jej prvého syna.

Izaiáš 54,5

Neboj sa, lebo nevyjdeš na hanbu, necíť sa potupenou, lebo sa nemusíš pýriť, pretože zabudneš na hanbu svojej mladosti a na potupu svojho vdovstva si už nespomenieš.
Lebo tvoj Tvorca je tvojím manželom, Jeho meno je Hospodin mocností, tvoj Vykupiteľ, Svätý Izraela, bude sa volať Bohom celej zeme.
To, čo Ráchel našla, je láska, a prosím, pod tým slovom si nepredstavujte plytké sentimentálne kecy. Ráchel našla lásku k Bohu, pripútanosť a vzťah tak blízky, aký by bez toho trápenia nemohla spoznať. Toto spoznať, to je také rozšírenie obzoru, aké ste nečakali. Dá vám to nový pohľad na všetko okolo; dôveru aj do chvíľ, keď všetci rozumne zmýšľajúci ľudia chytajú paniku, a… a ešte oveľa viac. Zrazu všetko vnímate osobne. Nie, vesmír sa nezačne točiť okolo vás, ale pochopíte svoje podstatné, nenahraditeľné, výnimočné miesto v ňom. A vy sa potom dívate na búrku, sledujete blesky všade dookola a zrazu je z toho Božie vyznanie lásky. Neviete si predstaviť…
Áno, úplne subjektívne. (Búrka vzniká pri labilnom zvrstvení atmosféry, ktoré podmieňuje rýchly výstup teplého a vlhkého vzduchu… áno, jasne. okrem iného.) ) Samozrejme. Ale aj tak. Úplne správne! Tej subjektívnosti som sa naučila pri pohľade na kríž. Nemyslím znamenie. Myslím Ježiša poníženého, umierajúceho, pokrytého krvou s ušami plnými slov opovrhovania a nadávok. Pri niečom takom nie je podstatná objektivita; podstatné je to subjektívne, osobné, zaujaté, bez nadhľadu, nevyvážené a kľudne aj emocionálne. ČO TO ZNAMENÁ PRE MŇA?

Veď Hospodin ťa povolal ako opustenú a v duchu skormútenú ženu. Kto by zavrhol ženu mladosti? – vraví tvoj Boh. Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa zhromaždím.
V prekypení svojho hnevu som skryl svoju tvár na chvíľu pred tebou, no večnou milosťou sa zľutujem nad tebou – vraví Hospodin, tvoj Vykupiteľ.
Boh, čo sa hnevá – ach, ťažká téma. Ťažké je už vôbec si to pripustiť a ťažké je hnevajúceho Boha vôbec milovať. Nemám k tomu žiadne odporúčanie. Ani sa nejdem snažiť. Mám len jednu pieseň, ktorej text hovorí presne o tom, a ja sa pri jej počúvaní cítim trochu ako Jób. Znova veľmi subjektívny, osobný a zaujatý výklad.

Pripadá mi to ako za dní Noáchových: ako som prisahal, že vody Noáchove nezaplavia už zem, tak teraz prisahám, že sa nebudem hnevať na teba, ani ťa nebudem karhať.
Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou.
K tomuto mám len odporúčanie: opakovať si to. Úžasný text.

Viem, kto som. Som Jeho.

poznáte nejakého Jozefa? po tomto tu ho už budete vidieť celkom inak..
Prvorodený syn Ráchel a Jákoba sa volá Jozef.
Čítala som dobrý výklad k tomu a sama som sa k nemu párkrat vrátila. Je to tak dobré vysvetlenie k významu Jozefovho mena, že si netrúfam opísať to lepšie, a ani len vytiahnuť pár riadkov. Musím to citovať celé (môj zdroj tu).
Podľa Knihy Genezis naša pramatka Ráchel prišla do požehnaného stavu až po mnohých rokoch manželstva, až po rokoch smútku, prázdnoty a modlitieb. Keď sa jej syn konečne narodil, dala mu meno Jozef. Prečo práve Jozef? Ráchel vysvetľuje: „Nech mi Boh pridá („yosaif“) ešte ďalšieho syna.“ Bola požehnaná jedným synom, ale stále sa odhodlane modlí k Bohu aj o ďalšieho.
Spomienka na prosbu Ráchel sa ma vždy vnútorne dotkne. V deň, keď jej je dané jedno dieťa, ihneď začína prosiť o ďalšie. Nemala by mať v sebe o niečo viac vďačnosti za to, čo jej už bolo dopriate? Jednoducho povedať„ďakujem“! Jej sestra a spolu-manželka Lea je velebená v Talmude za to, že pomenovala svoje štvrté dieťa Júda, pretože, ako hovorí: „Tentoraz budem Bohu ďakovať.“ (29:35; Brachot 7b). Veď Boh ti dal dar nie menší ako dieťa a máš byť za to plná vďačnosti! A ak sa aj Ráchel naozaj stále trápi kvôli svojej neplodnosti, tak predsa o rok, dva, sa môže začať modliť znovu! Ale nateraz, nemala by jednoducho iba dať najavo svoju vďačnosť a tešiť sa z daru, ktorý jej Boh poskytol?

„A pomenovala ho Jozefom hovoriac: Kiežby mi tak Hospodin pridal i druhého syna.“

Verím, že odpoveď je takáto. Ráchel sa práve kvôli svojim ťažkostiam dostala nesmierne blízko k Bohu. Kričala, plakala, modlila sa. Dokonca svojou neústupčivosťou vyvolala hnev u svojho manžela Jákoba (30:1-2). Napriek tomu, keď sa jej túžby konečne naplnili, mala len tento jediný odkaz pre Boha: „Nenechám ťa na pokoji“. Bol si to ty, kto ma priviedol tak blízko k sebe, ty si ma prinútil žobrať, ty si ma prinútil zúfať si, ty si ma prinútil rozorvať si vnútro, porozumieť svojim vlastným potrebám a pripútať sa k tebe tak, ako nikdy predtým. A ja sa ťa teraz jednoducho nevzdám. Budem pokračovať v modlitbách, akoby sa nič nestalo, budem ďalej prosiť o to dieťa, ktoré som tak zúfalo chcela. Nikdy som nemala k tebe tak blízko, ako keď som túžila. A bez ohľadu na to, čo sa zmenilo v mojom živote, nechcem prísť o toto spojenie.
Ale bol tu predsa len rozdiel. Ráchel vnímala bližšie spojenie s Bohom, ale nebolo to cez jej utrpenie a zúfalstvo. Všetci si veľmi dobre uvedomujeme tento paradox – najbližší vzťah k Bohu pociťujeme v najťažších chvíľach nášho života, keď rozumieme srdcom, že Boh k nám hovorí a burcuje nás k zmenám. Ráchel to pochopila, ale chcela znovu zažiť tie isté pocity, rovnako intenzívne, a aj si ich zachovať. Nechcela, aby jej vďačnosť bola pre Boha iba akýmsi darčekom na rozlúčku. „Ďakujem za požehnanie! Ale teraz už na teba zabudnem a znova sa stratím v svojom vlastnom zaneprázdnenom mikrosvete.“ Tak, ako bol Boh v každej drobnosti súčasťou života Ráchel počas ťažkých chvíľ, priala si, aby s ňou zostal aj v časoch dobrých.

Na záver už len stručne. Ráchel má svojho prvorodeného syna a ešte oveľa viac. A mimochodom, aj toho druhého, ktorého chce, aj toho dostane.

Nikto nepovedal, že to bude jednoduché. Ale Niekto sľúbil, že to určite bude stáť za to.