Predo mnou sú posledné kapitoly týkajúce sa Sáry, V tej prvej ešte žila, ale nie je spomenutá ani raz. A v tej druhej sa hovorí o jej smrti.

Na prvé počutie to nie je nič podstatné – tak, prečo nevynechať? Nebolo všetko povedané? Ja si myslím, že nebolo. Poznáte také tie chvíle, keď ste niekomu na pohrebe, a až keď sa o jeho živote hovorí z perspektívy smrti, až vtedy vám mnohé dôjde? Takto nejak podobne to môže byť aj pri Sáre. Nemusí byť vôbec spomenutá a dokonca nemusí byť ani živá, ale keď sa na to pozriete pozorne, je vám jasné, že Sáru nemožno vynechať.

Nasledujú dve kapitoly…no, ako to povedať, jedna horšia ako druhá. V prvej z nich sa Sárin manžel chystá obetovať ich syna, v druhej pre ňu po jej smrti kupuje hrobku. Takéto príbehy by sme v Biblii najradšej nemali, čo poviete? Myslím, žeby sme si to celkom svorne a jednotne odhlasovali. Hlavne ľudia, ktorí chodia do kostola kvôli upokojeniu, a keď ich Boh znekľudňuje, začnú mať nepríjemný pocit a možno aj hnev – ale nie zo seba. A práve kvôli takýmto ľuďom som si viac než istá, že presne takéto príbehy potrebujeme. Aby sme si mimo iného pripomenuli, kto je tu Šéf. Kto tu má právo vyžadovať a diktovať podmienky. Milí moji, my to nie sme. Tak sa podľa toho nesprávajme, už to začína byť ozaj únavné.

toto vážne prosím radšej nie…

Teraz sa prosím nadýchnite… nasleduje najdrastickejší a pre mnohých najnelogickejší príbeh Starej Zmluvy. Boh hovorí Abrahámovi, vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ,  a obetuj ho ako spaľovanú obeť. To presne znamenalo, choď, zabi ho a spáľ.

Už storočia, tisícročia! sa ľudia nad tým príbehom pohoršujú, sú zdesení alebo absolútne nechápaví, prečo Boh toto od Abraháma chcel, a prečo bol Abrahám, pre Boha! ochotný toto poslúchnuť!! (Ešte raz pre istotu – pre koho? Pre Boha…) Nebudem sa tváriť, že ja by som ochotne poslúchla a obetovala Bohu to, čo je aj tak Jeho. Lebo nie. A nechcem ani tvrdiť, že tomu rozumiem, úplne, ale na druhej strane – niečo som možno porozumela. Ak niečo očakávate výmenou za niečo iné, nie je to dar, ale výmena. Ak niečo očakávate a myslíte si, že na to máte právo, môže to byť mzda alebo dedičstvo, ale tiež to nebude dar. A ak niečo očakávate a zabúdate poďakovať darcovi, tiež vám niečo uniká…

Abrahám so Sárou dostali syna. Bol to dar.
Nemali na to právo výmenou za vieru; takéto obchody sa nerobia. A nemali ani žiadne právo chcieť ho; nikto nikdy nesľúbil, že všetky manželstvá na svete budú požehnané deťmi (ani všetky manželstvá ľudí veriacich v Boha). Ich syn bol darom. A to nielen pri narodení, ale po celý jeho život. Darom pre svojich rodičov a darom pre celé nasledújúce generácie. A možno na to Abrahám, alebo Sára, alebo asi obaja – zabudli. Má darca právo požadovať dar späť? Hm. V slušnej spoločnosti sa to asi nerobí, ale ak sa nad tým zamyslíte… tak asi… áno. A presne to urobil Boh. Nie, to nie je Boh, ktorý sa vyžíva v smrti, On len občas potrebuje pripomenúť dôležité veci. Áno, pripomína to trocha svojským spôsobom. Ja na to môžem povedať svoj názor, to mi nikto neberie. Alebo ešte lepšie, povedať, Bože, viem, že všetko dobré v mojom živote pochádza od Teba. Prosím, aby som na to nezabudla. A ak by som predsa len… prosím, pripomeň mi to menej drastickým spôsobom.

o mne bezo mňa..

Čo riešil Abrahám, je predmetom mnohých dobrých kázní, nájdite si tú svoju. Mňa zaujíma, čo riešila Sára. Myslím, čo sa dialo v nej, lebo navonok neriešila nič. Presne. Tento príbeh je o Abrahámovi, o Izákovi a o Božom zásahu. Kde je tu Sára? Nikde??

V celej, tak pre ňu samú bytostne dôležitej kapitole nie je tu spomenutá ani raz. Jej manžel ide obetovať jej syna. Chystá sa v mene Boha, ktorému verí, podrezať ich jediné dieťa ako barana. Kde je Sára? Vedela o tom?

Nasleduje súhrn toho, čo som možno doteraz preskočila, prehliadala, nevenovala sa tomu… Sára v Biblii takmer vôbec nehovorí. Nezasahuje. Nemá takmer žiadne vlastné rozhodnutia. (Aspoň o tých dobrých nevieme veľa. Pri tých horších si stačí spomenúť na Hagar…) Nechá, aby sa o jej živote jednalo bez nej; prispôsobuje sa… veď si všimnite. Keď sa Abrahám rozhodol odísť zo známeho prostredia… nebolo povedané nič o tom, žeby aj ona počula Boží hlas, alebo s tým súhlasila. Keď ju dvakrát poslal – dobre, tak nie priamo on, ale to, že bol Abrahám zbabelý, poslalo Sáru do postele dvoch cudzích mužov – tiež nič nehovorila. Toho druhého Boh zastavil bez toho, aby sa čokoľvek medzi nimi stalo, pri tom prvom zasiahol až potom. Boh, nie Abrahám.

A Sára nič nepovedala, aspoň to nemáme zaznamenané.

Pravdepodobne si pisatelia Biblie mysleli, že to nie je podstatné. A možno sa ozvala, možno nesúhlasila, možno protestovala! Bola dotknutá, bolo jej ublížené jedným z najhorších spôsobov, ako žene možno ublížiť, a ona nič nehovorila? Neverím. Skôr sa zdá, že nemala právo na názor. Vtedy, ak by nie Boh, Sára by bola ako vdova, že? Takto sa hovorí o žene, ktorej sa nemá kto zastať a pomôcť jej.

Na margo tých neznámych pisateľov Biblie – jedna vec ma veľmi teší – tieto príbehy z Biblie nevynechali, aj napriek tomu, že podávajú nie príliš dobré svedectvo o tom, ako sa Abrahám choval. V porovnaní s inými príbehmi, kde nad jeho vierou žasneme, je to veľký kontrast. Tieto príbehy však vynechávajú zostavovatelia rôznych Biblických histórií (to sú tie knižky, ktoré deti dostanú zvyčajne na prvom stupni základnej školy a vďaka ktorým si mnohí dospelí stále o sebe mylne myslia, že poznajú Starú Zmluvu. No určite!)

Aj o Sáru tu ide, aj bez toho, žeby bola spomenutá. Nevieme nič. Či o manželovom rozhodnutí vedela, či sa o tom dozvedela potom, nevieme čo povedala ani ako reagovala. A nakoniec, týkalo sa to síce jej, ale nevyzerá to tak, žeby sa jej Abrahám pýtal na názor.

Trocha desivé. Keď sa rozhoduje o vás bez vás. Keď sa vaša budúcnosť rieši za vašim chrbtom, bez ohľadu na to, čo chcete vy. Keď vám vezmú právo vyjadriť svoj názor, a ako ho aj vyjadríte, nemá to na nič žiaden vplyv. Keď sa nikto nepýta, čo chcete, len všetci čakajú, že zapadnete do schémy… že sa prispôsobíte, že budete chápavá, nenáročná, a že ešte budete vďačná. Och. Dosť hrozná vec. Nikto sa vás na nič nepýta a vy strácate právo rozhodovať o svojom živote…???

Jedna informácia je tu predsa len iná. Niečo, čo dáva nádej. Aj vo svete, ktorý nepočúva váš názor, aj s manželom, ktorý na vás neberie ohľad. V tomto príbehu neboli len oni dvaja. Toto nie je len Sára a Abrahám, toto je Boh. Nie som si istá… môžem označiť Boha ako revolučného? Lebo Jeho prístup k Sáre určite revolučný bol! On sa jej zastával, On ju chránil, On videl nielen to, čo máme v Biblii, ale omnoho viac. A na to reagoval. Videl ženu, ktorá nemala právo rozhodovať, právo vôbec slobodne myslieť! A ak náhodu dostala možnosť prejaviť svoje rozhodnutie, tak po prvé – veľmi sa jej to nedarilo v dobrom, spomeňte si, prosím, na Hagar, a po druhé – zvyčajne to jej manželovi celkom vyhovovalo. Ak by som Sáru hodnotila len podľa toho, čo je spomínané, videla by som žiarlivú ženu, smejúcu sa v úplne nevhodných chvíľach. Ale dívajúc sa na ňu Božou optikou vidím viac. Vidím požehnanie, ktoré bolo síce dané jej manželovi, ale Boh nemal v úmysle ju vynechať. Práve naopak! On sa stal pre ňu viac ako jej manžel. (A tak to má byť, nie?)

Ešte skôr, ako prejdem k jej smrti, ešte jedna myšlienka súvisiaca s jej životom. Sárin život rozpráva príbeh, a nie je to len príbeh čakania. Ak by len čakala, tak by sme mohli povedať – všetko sa udialo až na konci… aká škoda, že si to nestihla užiť, že sa nestihla zo života tešiť viac. Ale život predsa nezačína tým, že sa nám naplnia sny, že sa uskutočnia naše predstavy o tom, ako to má byť…! Vidiac a sledujúc Sáru, toto viem určite.

Neodkladáme niekedy svoj život? Až skončím školu? Až budem mať prácu? Keď sa vydám? Keď prídu deti? Keď budú veľké a keď odídu z domu? Práve pri Sáre som si uvedomila, aká je to hlúposť. Nesnažím sa o prílišný optimizmus, toto ozaj nemám v povahe 🙂 Skôr sa učím nadobúdať Božiu perspektívu pri pohľade na môj vlastný život; a zisťujem, že v tom mám ešte dosť medzery…

Hebron a hrobka patriarchov (a Sáry, samozrejme) v budove, ktorá je spolovice mešita, spolovice synagóga

Sára mala 127 rokov, keď zomrela. A predstavte si, jej manžel ju prežil, a čo ma teší viac, oplakával ju. A myslím, že nielen formálne. A to je pekné, keď za niekým plačete; nie kvôli slzám samotným, ale kvôli všetkej tej láske, ktorá slzy motivuje.
A potom pre ňu kúpil miesto na hrobku. Bolo to v Hebrone, v meste, kde zomrela. Bolo to prvé vlastníctvo pôdy pre Abraháma a jeho potomkov v zasľúbenej krajine. Ak chcete čítať o tom, ako sa Abrahám jednal s Chetitmi, ktorí tam vtedy žili, ako mu chceli dať makpélsku jaskyňu zadarmo, ale on trval na tom, že ju odkúpi – ak chcete poznať tento príbeh, nalistujte si ho v Biblii. Pekný príbeh, ale ja zostávam pri Sáre. Jej smrť bola začiatkom niečoho nového, niečoho výnimočného – pre celý národ, ktorý sa narodí z ich syna, ale aj pre mesto Hebron.
Ak by som písala dejiny tohto mesta, musela by som začať pri Sáre. A pokračovala by som mimo iného aj Dávidom, najslávnejším izraelským kráľom – lebo on ešte skôr, ako kraľoval v Jeruzaleme, kraľoval v Hebrone. A možno by som končila tým, ako som Hebron navštívila ja. A to nebolo tak samozrejmé, ani jednoduché ísť tam. Poznám veľmi veľa ľudí, čo boli v Izraeli. Ale okrem nás štyroch, čo sme tam vtedy boli spolu, poznám osobne len jedného človeka, ktorý tam bol. Teda, bola 🙂 Niekedy vám možno porozprávam o ostreľovačoch, o zakrvavenom mramore a o sprievodcovi čo slintal tak veľmi, že sme mu takmer nerozumeli…. Keď som ale pochopila, že tým otvorom do zeme s veľmi vzdialeným svetielkom sa dívam priamo do Sárinej hrobky, mala som zimomriavky.