Pravdu povediac, Sára mi už dosť chýbala. Prešla som si s ňou stratu doterajšieho domova, cudzieho muža v jej posteli a slúžku v posteli manželovej, nevlastného syna a Abrahámovu zbabelosť na tisíc spôsobov. Čím ďalej, tým viac ma núti uvažovať nad životom kúsok inak… Zvlášť to Božie miešanie do jej života je zaujímavé. Nie pravidelne a nie vždy vtedy, keď by to bolo možno žiadúce. Boh sa mieša inak, po svojom. Ale pozerajúc na Sárin život, vidím, že to nebolo náhodné, to ani zďaleka! Boh mal svoj cieľ.

V predchádzajúcej Sáre (po tretie) som sa s ňou rozlúčila po zvláštnej návšteve a veľkých Božích sľuboch. Sárin život sa nanovo rozbieha tam, kde životy iných zvyčajne končia. Syn je na dosah.

Mimochodom, tú Božiu schopnosť prevrátiť známe a predpokladané veci na hlavu a zariadiť si beh udalostí bez ohľadu na očakávania všetkých, ale zato kreatívne a veľmi svojsky, tak nepodobne mnohému statickému a nudnému, čo nám prezentuje cirkev – tú Božiu schopnosť milujem!

Znova? To vážne??

Viete, Abrahám už jedného syna má. A aj tak mu Boh chce dať ďalšieho, zo Sáry. Z jeho legitímnej manželky. Sľúbi mu to na osobnej návšteve. Predpokladala by som (lebo by som chcela, aby to bolo také..), že tieto skúsenosti budú mať svoj vplyv aj na jeho manželský život. Teda priamo – že sa konečne bude správať ako chlap. Ale nie. (Zvýšila som hlas, počujete?)

Tak aby som bola konkrétna. Abrahám sa vybral do kraja Negev a zostal bývať v Gerare. A vtedy o svojej manželke Sáre hovorieval, že je jeho sestra. Sáru chce znova do postele kráľ.

História sa opakuje – takmer. Lebo v tomto príbehu Boh zastaví kráľa ešte skôr, ako sa Sáry dotkne. Boh nepotrestá kráľa, lebo vie, že to urobil v nevinnosti srdca… hovorí, zabránil som ti zhrešiť proti mne a nedovolil som ti, aby si sa jej dotkol. A ďalej Boh hovorí, čo ma teda dosť priklincovalo k zemi, hovorí vráť teda manželku jej mužovi, lebo on je prorok. On sa bude za teba prihovárať, aby si žil.

No teda. Čakala by som, ak by Boh povedal niečo v duchu, ja viem, jej manžel je poriadny somár a zbabelec, ale ja som mu sľúbil pár vecí, tak sa mu snažím pomáhať. Aj keď je to s ním ťažké a mnohé veci si poriadne skomplikuje sám. Ale nie. Nič také neodznelo. Som trochu prekvapená, že sa Boh zastáva Abraháma aj napriek tomu, že už druhýkrát opakuje tú istú zbabelosť, a zvlášť po tom, ako On voči nemu znova obnovil svojej sľuby. Ak by sa to v nejakom vzťahu stalo mne, myslím, že by som rýchlo zaradila spiatočku. Ale nie. Žiadna spiatočka. Boh práveže šliape na plyn.  Áno, Abrahám sa voči svojej manželke nezachoval dobre. Zopakoval starú chybu a sklamal na celej čiare. Ale ani to nemení na tom, kto on je. Nie preto, že by sa len on sám rozhodol. Je to Božie konanie, čo nás vedie ďalej, ako sme si vôbec mysleli, že je možné. Božie konanie a náš súhlas. Som Tvoj, som Tvoja. Nech sa deje čo sa deje. Prosím, zachráň ma z mojej vlastnej biedy.

zaujímavé

Na tomto príbehu stoja za povšimnutie minimálne dve veci. Kým bola Sára u kráľa, Boh zastavil plodosť jeho domu. Nikto, žiadna žena z celej jeho veľkej domácnosti (a háremu, predpokladám) nemohla počať život. Páči sa mi Božia ráznosť – ak nie Sára, tak nikto. Niekedy je snaha o diplomaciu, alebo povedzem, snaha o milé chápavé riešenie len slabým odvarom proti tomu, čo si tá situácia žiada. A tu teraz nejde o Abímelecha, nejde o Abraháma, nejde o nikoho iného ako o ňu. IDE O SÁRU. Vidím to ako spôsob, ako jej Boh dáva najavo, že je dôležitá. Podstatná a nenahraditeľná. Žiadúca, výnimočná a vzácna. Teraz zabudnite na jej manžela. Pozrite sa na Sáru tak, ako sa na ňu díva Boh!

A POTOM SI PROSÍM NÁJDITE ZRKADLO A POZRITE SA NA SEBA ROVNAKO.

A s tým súvisí aj druhá vec, ktorá ma zaujala. Tak teraz mi povedzte. Sára mala deväťdesiat, a ešte bola tak príťažlivá, že s ňou chcel spávať miestny kráľ? Príťažlivosť naozaj nie je obmedzená vekom, a tiež, jedno arabské príslovie hovorí, krása leží v očiach toho, kto sa díva. (Škoda, že tú krásu nevidí Abrahám, Alebo že ju nevidí dosť. Dosť na to, aby za ňu bojoval.) Krása je dosť silná vec. A krása je od Boha, aby sme nezabudli. Videla som síce dosť kresťaniek, čo považovali svoju neupravenosť za cnosť, ale tie sa dosť zásadne mýlia. (Niekto by im to už mohol povedať. Nie, ja to nebudem.) A tiež som videla dosť dievčat, ktoré sa snažia, hmm, teraz hľadám správne slová… povedzme, prezentovať samy seba nasilu. (Áno, týmto by som niečo povedala aj hneď. Ale s mojim uštipačným jazykom by to asi nebolo napomínanie podľa Jeho predstáv. Takže nie. Ani týmto nič nepoviem. Aspoň sa budem snažiť 🙂 Ani jedno, ani druhé. Myslím, že to, čo Boh hľadá, je krása viac podobná jeho predstavám. Nie len na povrchu, ale krása, ktorá sa prediera z duše. A vnáša svoj vplyv do obliekania, do spôsobu chôdze, do celého prístupu k sebe samej. Tak, aby v nás bola tá Eva, pri ktorej Adam povie, waw, to je kosť.