Začínam mojím obľúbeným spôsobom – niečím úplne iným, ako by ste čakali. Toto je príbeh, ktorý sa stal tesne pred Mojžišovým narodením a je o ženách, ktoré pomáhali pri pôrodoch a odvážili sa odporovať faraónovi. A ja chcem začať pri tom, ako sa tieto ženy označujú. Lebo v slovenčine to znie úplne otrasne.

smrť a život sú v moci jazyka
Sú to dve slová, prvé je to označenie ženy, ktorá pomáha iným ženám pri pôrode, preto prívlastok “pôrodná”. A nasleduje podstatné meno, ktoré ma tak rozčuľuje. Kvôli vášmu prehľadu: ekumenický a katolícky preklad používa slovo babica. Evanjelický a Roháčkov preklad ešte horšie: baba. Čo vám napadne, keď sa to povie samostatne? Babica – mne pri tom prídu na rozum nejaké široké starousadlé sukne a bradavice. A baba? Úplne zle! Mnohí si predstavia nejakú starú… škaredú… protivnú ženu. Nikdy, opakujem – nikdy som toto slovo nepočula, ani nečítala použité tak, aby to znelo naozaj pekne. Baba? Jednoducho nie.
Viem si predstaviť, že keď sa na stretne komisia na preklad Biblie, kde všetci členovia sú muži, že si to ani nevšimnú alebo im je to jedno. Ale ja nie som chlap a mne to jedno nie je! A ak slovenčina pekný výraz nemá, prečo ho nevytvoriť? Toľkokrát rozprávame o tom, ako Biblia formuje spisovné jazyky, aký má vplyv, ale kde sa podeli ľudia, ktorí ten vplyv Biblie využili? A toto nie je jediné miesto v Biblii, kde na podobné kostrbaté necitlivé preklady narazíte, ale schválne to spomínam tu. Lebo tie ženy, o ktorých budem hovoriť, si ako prvé zaslúžia niečo lepšie. A spolu s nimi všetky ostatné.
(a áno, ja tie výrazy jednoducho nepoužijem. ani ma nehne.)

ženy v najkrajšom slova zmysle
Ženy sú už od začiatku, od čias Evy, ktorej meno znamená život, nositeľky života. A to nielen tým, že rodia. Všetkým tým, čo ženy dokážu, prinášajú život rovnako ako keď urobíte záhradu z neúrodného kusu zeme. Tvorením, citmi, venovaním sa detailu, schopnosťou oslavovať, odovzdávať svoj čas a do svojej tvorivosti dávať svoje srdce. Preto je prirodzené, že sú to ženy, ktoré pri pôrode sprevádzajú iné ženy.
Viem, že existujú aj iné ženy a iné správanie – ak sme dostali schopnosť život spolutvoriť, opačnou stranou mince je aj jeho ničenie. Zákerné, žiarlivé, protivné a jedovaté intrigánky, ktoré vás dostanú do takých vytáčok, ako sa to žiadnemu mužovi nepodarilo – ak práve teraz – máte takú v pamäti – odložte to prosím na chvíľu nabok. Dnes to bude o tom, aké to je, keď ženy držia spolu, sú ženami v tom najlepšom slova zmysle a sú nositeľkami života

vitajte v našom svete
Ak chceme vidieť, čo sa v živote ľudí deje, potrebujeme sa pozrieť nielen na to, čo sa deje v nich, ale aj okolo nich. Pamätáte si, keď sa Jákob s celou rodinou presťahoval do Egypta? Jozef, jeden z jeho synov, tam bol faraónovým správcom a celej svojej rodine zaistil dobrý život. No veci sa menia.

Na jednej strane, Jákobova rodina sa utešene rozrástla a je z nej celý národ (pomenovaný práve podľa Jákoba – jeho druhé meno bolo Izrael). Ale na druhej strane sa tiež čosi zmenilo. Dynastiu, ktorá bola pri moci za Jozefa, vymenila iná. A faraón, ktorý je teraz na čele krajiny, už nemá dôvod uprednostňovať Jozefovu rodinu. Z rodiny sa stala dedina, z dediny malý národ. A to je pre Egypt bezpečnostné riziko.
Egypt je veľká a silná ríša – ale práve preto, že si na všetky možné hrozby dávali pozor. Dávať si pozor znamenalo aj predvídať a robiť opatrenia ešte skôr, ako sa niečo zomelie. Jákobovi potomkovia boli iní – nezdieľali egyptskú vieru ani ich kultúru (a to zďaleka neznamenalo len to, že nechodili do divadla). Boli to pastieri, čo neboli pripútaní k jednému miestu. Kočovali, podľa toho, ako to bolo pre nich potrebné. Slobodní, odlišní, nekontrolovateľní. (takýchto ľudí sa mnohí obávajú doteraz) A preto sa faraón rozhodol obmedziť ich slobodu, aby ich už viac nepribúdalo, a v prípade že sa niečo zomelie, aby neodišli z krajiny a nedali sa dokopy s nepriateľmi. Preto im bola pridelená ťažká práca, stavanie zásobovacích miest.
Ale toto opatrenie malo opačný efekt. Detí sa rodilo viac, ako kedykoľvek predtým… (aj vy rozmýšľate, prečo?)

pripravte sa na nepripraviteľné
V mnohých krajinách a v mnohých národoch sú skupiny ľudí, ktoré sú iné ako väčšina. O Slovensku už toho počúvame dosť, tak skúsim iné príklady. Napríklad Tatári v bývalom Sovietskom Zväze, ktorých nasilu deportovali z miest ich bydliska na Sibír, Ural a do podobne lákavých destinácií. Takmer polovica z nich na následky týchto deportácií zomrela. Alebo Aborigéni v Austrálii, ku ktorým sa belosi správali horšie ako ku zvieratám. A čo tak Kurdovia v Turecku? Na nich útočia možno práve teraz – v priamom prenose, bez toho, aby si to svet všimol.

Chcem povedať – to, čo robil faraón, sa stále deje. Svet je krutejší, ako si chceme priznať. (to pripomínam, aby sme nezabudli, že to je stále aj naša realita. aj keď sa to nedeje priamo u nás, stále sa to deje. nikto nie je ostrovom, ako povedal John Donne)

Keď ani nútené práce nepomohli, prišiel faraón s nápadom: utneme to už v zárodku! Zavolal si tie, ktoré mali prístup k všetkému začínajúcemu životu, dve pôrodné asistentky Izraelcov. Teda, asi si ich nezavolal, aby s nimi debatoval osobne, lebo faraón bol príliš dôležitý na to, aby na nich márnil čas. Len im odkázal, že pri všetkých pôrodoch, pri ktorých budú pomáhať, majú zabiť všetkých novonarodených chlapcov. Z nositeliek života chcel urobiť tie, ktoré život odoberajú.
Počet Izraelcov v tej dobe sa odhaduje na približne šesťsto tisíc  mužov, plus ženy a deti a kmeň Lévi (vidíte? a vy ste si mysleli, že máte veľkú rodinu..) Tento údaj je odvodený zo sčítania, ktoré Mojžiš urobil na púšti a mnohým historikom sa to nezdá. Hebrejské slovo elep je totiž možné preložiť ako tísíc, ale tiež ako býk, vodca, oddiel, rod. Ale ak by ich aj naozaj bolo toľko, samozrejme že by to dve ženy nezvládli. No ak by aj dve pôrodné asistentky, predvolané pred faraóna, mali ďalšie pomocníčky, nič základné sa na príbehu nemení.
Tak mi teda dovoľte predstaviť tieto dve dámy s tak krásnym povolaní, ktoré chcel vládca Egypta tak hnusne využiť. Ale ako sa hovorí, chcieť mohol…

Šifra

Meno prvej spomínanej znie v slovenčine tajomne, ale v hebrejčine je to trocha o inom. Základ tohoto slova znamená byť potešujúci. Myslí sa tým hlavne niečo, čo je potešujúce pre oko.
Druhý možný význam Šifrinho mena je žiariť. A aby som to urobila ešte zaujímavejšie, základ tohto slova sa používal pre baraní roh, z ktorého urobili hudobný nástroj. Tento zvuk buď znamenal výzvu do boja, na spoločný útok, alebo na začiatok oslavovania Boha. To všetko v jednom mene…!

A tiež chcem zdôrazniť, že základ tohto slova sa v hebrejčine nepoužíval často, skôr výnimočne, na niečo špeciálne; niečo, čo si ľahko zapamätáte a nesplynie to s ničím iným. Jednoduchá jedinečnosť.

Púa

Jej meno znamená žiariť alebo byť nádherná, ale v trocha inom význame, ako pri Šifre. Vyzerá to tak, že toto slovo bolo rezervované hlavne pre žiarivosť božského zjavenia. Sám Mojžiš toto slovo použil, keď hovoril o Bohu, ktorý zažiaril pred ľuďmi.

Druhý, trocha inak posunutý význam tohto slova sa používa na označenie vonkajšej krásy ženy. Toto prídavné meno môže označovať ženy aj mužov; tiež mestá, stromy, aj ľudský spievajúci hlas. Púa teda znamená nádherná, jasná. Takým istým spôsobom ako Boh.

márnosť nad márnosť, nie všetko je márnosť
Niečo podobné sme mali už pri Šifre, a pri Púe sa to opakuje… A ja nemôžem odolať, aby som k tomu niečo nedodala. Toľkokrát sa stretávam s tým, že sa krása považuje za plytkosť! Hlavne tá vonkajšia krása, veci s ňou súvisiace aj čas, ktorý do toho investujete. Dobre, ako kresťanka môžete byť trocha pekná. Ale nie aby ste to preháňali! Nie aby ste provokovali tým, ako vyzeráte! Príliš pekná žena asi nie je múdra, a ani zbožná… hovorí vám to niečo? Ja som to síce nikdy nepočula vysloviť takto doslovne, ale niektoré veci môžete dať najavo aj mnohými inými spôsobmi. A tie mi neprišli ani tak zbožné, ako skôr úbohé. Lebo krása je dôležitá! A nielen vnútorná, ale aj tá vonkajšia krása sa dotýka našej duše a je to celkom v poriadku. Boh stvoril tento svet ako krásny, a to platí aj pre ľudí. Krásou okolo nás sa nám prihovára napríklad vtedy, keď nič iné už nepočujeme. Vedel, čo robí, lebo krása nás dostane. Na kolená, dostane sa nám pod kožu, dostane sa nám do krvi. Aj cez krásu k nám hovorí Boh. Ak nevieme oceniť krásu stvorenstva, ako oceníme Stvoriteľa? A ak nevieme oceniť vonajšiu krásu – ako budeme vedieť oceniť Jeho, keď Ho uvidíme na vlastné oči?

kto diriguje VÁŠ život?

Obidve tieto ženy boli krásne – svojim povolaním, svojim rešpektom a úctou pred Bohom a myslím, že aj svojím výzorom, kedže to mali v mene. Ale niekto chce, aby na to zabudli, aby zo seba urobili pravý opak. Nie krása, nie život, ale smútok, zabíjanie. Niekto veľmi vplyvný, niekto, kto mal moc nad ich životmi. Ani Šifra, ani Púa nemohli robiť svoje rozhodnutia samé – žili v Egypte a všetky dôležité rozhodnutia za nich robil faraón. On jednal ako pán ich životov. A za neposlušnosť mohli samy zhasnúť veľmi rýchlo.
Ale je tu ešte niečo, s čím faraón neráta.

Zastrašovanie nepomáha, keď je to niečo silnejšie ako strach z neho. Presnejšie, je tu Niekto Silnejší. Biblia hovorí, že obidve ženy sa báli Boha. Nie strach ako panika, ktorá vám buď nedá spať, alebo spôsobuje nočné mory. Ale uvedomenie si, že ak pôjdem proti Božej vôli, v konečnom dôsledku pôjdem aj sama proti sebe. Aj keď to znamenalo dať do stávky ich vlastné životy, ony dve jednoducho nemohli inak. Žiaden z izraelských chlapcov nezomrel ani Šifrinými, ani Púinými rukami.
Veci sa nediali tak, ako si vládca krajiny želal (aj keď hneď dodávam, že sa diali tak, ako si želal Najvyšší Vládca). A keď sa faraón Šifry a Púy pýta prečo, tvrdia mu, že hebrejské ženy nie sú ako Egypťanky. Že jednoducho porodia skôr, ako sa ony k nim dostanú. Áno, klamali. V niektorých prípadoch však nie je klamstvo ako klamstvo. V niektorých prípadoch nejde o príkazy a zákazy samotné, ale o vyšší cieľ. Napríklad samozrejme, že sanitka môže ísť po ceste rýchlejšie ako je povolená rýchlosť! Obmedzenie rýchlosti je na ochranu ľudských životov. A ak by sanitka, v ktorej o život bojuje nejaký človek, a je dôležitá každá sekunda, šla do nemocnice len povolenou rýchlosťou, dodržiavaním príkazu by vlastne popierala jeho vyšší zmysel. Takže áno, Šifra a Púa klamali, a bolo to úplne v poriadku.
Samozrejme, faraón sa nedal zastaviť týmito dvoma ženami, a na to, aby zredukoval Izraelcov, nájde iný spôsob. Myslím, že bol prvý, ktorý sa rozhodol utláčať tento národ, zďaleka však nie posledný. Ale – kto si pamätá mená všetkých tých, čo sa o to pokúsili? Väčšinu z nich už dávno zavial piesok a už nie sú ústa, ktoré by ich vyslovovali. A Izrael? Ten je tu stále. To je však už iný príbeh.

krásne silný príbeh
Ako sa prejavuje zbožnosť? V tomto príbehu máme dve krásne ženy, ktoré neboli ochotné rešpektovať autoritu a rozhodli sa konať tak, ako si ony mysleli, že je správne. Skúste si predstaviť, ako sa na nich pozerali ich rodiny, ich blízki! Pre mnohých takéto jednanie nemalo nič so zbožnosťou, ale nazvali by to nerozumnosťou. Alebo zbytočným riskovaním! Dali do stávky aj ich životy… Veď kto boli ony, aby si mysleli, že sa môžu postaviť proti faraónovi? Šifra a Púa proti vládcovi Egypta? Úbohá predstava! Alebo – čo si mysleli, že dosiahnu? Neboli tak trochu naivné? Alebo tak trochu dosť… Ich správanie nebolo to, čo by ste od dobre vychovaných žien čakali.
Musím povedať, je mi ľúto všetkých, ktorí rozmýšľajú takto; rovnako ako mi je ľúto všetkých tých chvíľ v živote, keď som ja rozmýšľala rovnako. Neviem, kto presne to povedal, ale na ne dve to sedí. Dobre sa správajúce ženy zriedka tvoria históriu.
V ich príbehu sa zbožnosť prejavuje v odvahe. V ochote vidieť veci nielen zo svojej egoistickej, obmedzenej, prestrašenej perspektívy. A v schopnosti vidieť, Kto je nad všetkým tým. A to som už spomínala, že Boh im samým požehnal deti? Šifra a Púa boli takými ženami, ako ich Boh chcel mať. A preto boli krásne.

Včera, 27.januára (deň, keď som ten text dokončila), bol deň pamiatky obetí holokaustu. Znova niekto, kto sa pokúšal o to isté, čo faraón.

Ale znova tam boli ľudia ako Šifra a Púa, ktorí dávali do stávky aj vlastné životy, lebo mali väčší rešpekt pred Bohom ako pred tými, ktorí si mysleli, že vládnu.   Mnoho, mnoho ďalších krásnych príbehov o krásnych ľuďoch. Vďaka Bohu za všetkých z nich.