(pokračovanie prednášky z 21.stretnutia sestier EA)
Skôr, ako začnete čítať túto prednášku, chcem sa spýtať: čítali ste jej prvú časť? Nehovorím, že je to nutné, len podotýkam, že bez úvodu je to podobná skúsenosť, ako skákať v Nórsku v lete do vody 🙂 takže, rozhodnite sa úplne slobodne!

Hovorila som o domácich úlohách, a hneď na úvod mám pre vás ďalšiu.
Domáca úloha číslo 3: pozrite si film V hlave.
Teda, ono to nie je film, ale rozprávka – s potenciálom naučiť veľa aj dospelých. Hovorí o emóciách, ktoré máme všetci, a o tom, ako to s nimi vlastne funguje. Všimli ste si, že niektoré emócie sú hodnotené ako dobré, a iné naopak? Je jasné, že ak by sa niekto rozčuľoval od rána do večera, niečo nie je v poriadku. Ale rovnako “nie v poriadku” je aj to, keď sa niekto celý deň usmieva. Na prvý pohľad to vyzerá milo, ale nie, nikto z nás nemá povinnosť usmievať sa na každej fotke alebo tešiť sa z každej minúty života. To by sme všetci vyzerali ako Jehovisti na obrázkoch, čo majú v Strážnej veži, a nie, tam sa určite nechceme dopracovať.
Už keď sme pri tejto téme, chcem povedať, nemám rada, keď sa piesňam o Bohu aicky hovorí chvály. Lebo mimochodom, ak si chceme brať príklad z Biblie, tam je to inak. Spevníkom Biblie je kniha Žamov a väčšina žalmov v nej nie je oslavných, ale kajúcich! A mnohokrát ani nekončia oslavnou náladou, skôr by som ich popísala ako vylievanie si srdca pred Bohom (príliš emocionálny popis? ale kdeže! aj to je biblický citát!)

Mám jeden výborný príklad, 77.žalm. Raz som o počula čítať v kostole, myslím, že to bol muž, a čítal ho milým, tichým, pokorným hlasom. Znie vám to v poriadku? Mne veľmi nie, lebo ten žalm sa začína slovami: HLASITE VOLÁM K BOHU A KRIČÍM…
(na prednáške som tento žalm začala čítať najprv milo a potichu, potom trocha hlasnejšie, ale ešte stále to nebolo ono. nakoniec som dala mikrofón preč od úst – bezpečnostné opatrenie – a prečítala úvod tohto žalmu tak, ako sa patrí. kričala som.)
Myslím, že tento žalm si žiada, aby sme z neho tie emócie negumovali! Inak vygumujeme celú pointu. Tento žalmista je zúfalý, keď sa modlí! Tma v jeho srdci je doslova hmatateľná, takisto aj hnev na Boha, sklamanie, beznádej.
Toto nie sú emócie, o ktorých by sme hovorili ľahko, veď kto si už dobrovoľne prizná, že má hnev na Boha? Ale podobné situácie môžeme zalátať tým, že povieme nejaké zbožné frázy…. ktorým v tej chvíli ani sami neveríme… alebo môžeme urobiť to, čo žalmista. Byť úprimný pred Bohom. A povedať Mu všetko, čo máme na srdci. Lebo ak nie Jemu, tak komu?!
A mimochodom, tento žalmista nedostáva hneď odpoveď. Modlitba mu však pomáha dívať sa aj inde, na príbehy ľudí, ktorí tiež zažívali skúšky viery, ale nevzdali to. A práve to jemu samému pomôže žiť ďalej.

Nedá mi nepoužiť môj obľúbený príklad – Ježiša. V Jeho živote tiež vidíme veľa emócií, a všetky sú namieste. Mám tri príklady.
Hnev: pamätáte sa, ako vyháňal peňazomencov z chrámu? Kedže ich vyháňal bičom a popri tom im poprevracal stoly, ťažko to celé označiť ako tichý prejav nesúhlasu…
Melanchólia: smútok nad Jeruzalemom. Keď sa blížil koniec Jeho života a On videl, že práve toto mesto doslova ignorovalo Jeho ponuku, bolo Mu to ľúto. Žiaden chladnokrvný postoj, žiaden odstup a nadhľad. Ale niečo, čo Jeho osobne neskutočne veľmi trápilo.
Strach: stačí si spomenúť na Getsemane. Tiež sa modlí a robí to, čo žalmista v 77.žalme. Je úprimný pred svojím Otcom. A prosí, aby to, čo Ho čaká, Ho minulo.

Takže znova, všetky emócie sú v poriadku, a Boh vedel, prečo nám ich dal. Potláčať ich – to nerobí dobro. Výsledok potláčania emócií je väčšia náchylnosť na depresie, psychosomatické choroby a veľa iného. Zvlášť my ženy vyrastáme s tým, že je nám hovorené, ako máme byť milé a dobré. Už od malička! Slušné dievčatá nekričia, nehádajú sa, lebo inak sa nás pýtajú, čo si chlapec, že sa takto správaš? Nemáme liezť na stromy, nepreskakovať ploty a nebiť sa. Máme na seba brať viac zodpovednosti len preto, že sme dievčatá, a potom dospelé ženy, byť menej hlučná, menej prudká, neodvrávať, ticho sedieť, nevyrušovať – jednoducho nerobiť veci, ktoré sa u chlapcov (aj u mužov) ospravedlnia rýchlejšie, ako u nás.

Už keď o tom hovorím, tak by som najradšej znova kričala. Lebo čo z toho vyrastie? Ženy, čo si so svojimi emóciami nevedia poradiť. A myslia si, že toto je Boží názor, biblický postoj, lebo ktosi im to takto vysvetlil. Ako keby aj Boh bol chlap. (ale kdeže! na Boží obraz sú stvorení aj muži, aj ženy – rovnako rovnoprávne, s rovnakou hodnotou.)

Ďalšia úloha pre vás súvisí so všetkým tým, o čom som hovorila v tomto celku – Ja sa pozerám sama na seba.
Domáca úloha číslo 4: študovať Ježišov život a vidieť tam Jeho individualitu, Jeho osobnosť a tiež Jeho emócie.
Na seba sme sa pozerali celkom dosť (pozor, to nie je negatívne hodnotenie, kľudne v tom pokračujte k svojmu úžitku!), a teraz svoj pohľad obrátime trocha vyššie. (teda, trocha viac, ako vyššie…)

JA SA POZERÁM NA BOHA
Poradie tých pohľadov určite neurčuje dôležitosť – skôr som mala pred očami napríklad troch ľudí, keď sa fotia. Najdôležitejší, najváženejší z nich je zvyčajne v strede.
A nakoniec, za to, že môžeme hovoriť o slobode viery, že môžeme hovoriť a uvažovať samé o sebe slobodne, to tiež pochádza od Boha. On nemusí byť menovaný, na to, aby bol viditeľný. Za to, že sme jedinečné, môžeme ďakovať Bohu. Čím viac spoznávame seba (a blížnych – o tom o chvíľu), tým viac spoznávame Boha a to, čo v každom z nás zo Seba Samého nechal. Všetci sme stvorení na Boží obraz, každý trochu inak, a to je presne o tom. Lebo všetko to, kým Boh je, sa nedá zachytiť v jednom človeku. A už keď sme pri tom, spoznávanie Boha je proces, ktorý končí až v nebi. (tak ešte chvíľku myslím máme 🙂

„Boh riekol Mojžišovi: SOM KTORÝ SOM.“ Exodus 3,14

Chcem pripomenúť základy. Nakoniec, bez dobrých základov nestojí žiaden dom. Mám jednu obľúbenú pomôcku, je z knihy Brána viery otvorená (autorom je švédsky farár Bengt Pleijel). Stačia k tomu prsty na ruke. Malíček je najmenší, a pripomína krst. Mnohé z nás boli krstené ešte ako deti, ale všetky a vždy sme v krste Božie dcéry. Milované, ktoré môžu v dôvere pristúpiť k svojmu Otcovi. Prsteník pripomína Večeru Pánovu – svadobnú hostinu Cirkvi a Baránka Božieho. Ježiš sľúbil, že raz budeme spolu s Ním sedieť pri jednom stole a piť víno. Prostredník je modlitba, lebo je to najvyšší palec, a – rovnako ako modlitba – siaha najvyššie. Ukazovák je zase Biblia, lebo tá celým svojim obsahom ukazuje na Ježiša. A palec, ktorý ako jediný z prstov na ruke dosiahne na všetky ostatné, pripomína Cirkev, spoločenstvo sestier a bratov.

Stále hovoríme o slobode viery, a ja chcem znova pripomenúť tie základy – prečo, ako, a za akú cenu. Prosím, znova sa pozrite na prednášky, ktoré mala Kristin a Daniela, sú tam veľmi dobre povedané naozaj existenčné veci.
A preto, že sloboda je vzácna, treba si ju chrániť, udržiavať sa v nej (myslím, nechať Ducha Svätého, aby s nami robil svoje zázraky každý deň). Každodenné problémy a hriechy nás ale ťahajú dole k zemi, znemožňujú nám lietať, preto chcem hovoriť o jednej nevyhnutnosti: o vyznávaní hriechov.
Niekedy presne to vyznávanie hriechov je niečo, čo ľudí od cirkvi odrádza. Možno pri pohľade zvonku vyzeráme ako skupina ľudí, čo sa vyžívajú v svojej biede. A možno to aj my sami niekedy vidíme rovnako, nenapadlo vám to niekedy? Mnohí kresťania ako keby žili v presvedčení, že Niekto Tam Hore má pôžitok, že nás môže za niečo sfúknuť! Ako keby sa aj celá cirkev so všetkými kazateľmi vyžívala v tom, že na ľuďoch nájde nejakú chybu a môže ich znosiť pod čiernu zem! Občas to tak znie, že?
Možno ľudia v cirkvi celú tú vec s hriechmi občas nezvládnu, ale Boh toto nerobí. Keď nás hriechy ťahajú dole, od Neho, Jemu je za nami smutno. Chýbame Mu! Každá jedna.
Tak preto vyznávanie hriechov. S niektorými vecami si treba robiť poriadok pravidelne. Lebo v opačnom prípade, pri dlhšom zanedbávaní, zabudneme, aké to je, keď Boh chýba nám.

Ďalšia z mojich úloh by vám v tom mohla pomôcť.
Domáca úloha číslo 5: prečítať si listy zborom zo Zjavenia Jána, 2. a 3.kapitolu – a nájsť sa tam! (nie iných, aspoň nie tentoraz. ale seba!)

„Miloval som ťa večnou láskou.“ Jeremiáš 31,3

Je dôležitá vec, sústrediť sa na svoje hriechy! Junga som už spomínala, bol psychológ, pri mnohých z jeho slov vidím podobnosť v Biblii. On to povie inak, samozrejme, a mne to pomáha vidieť, aký široký záber a aký hlboký účinok Biblia môže mať. On povedal, že spoznať svoju vlastnú temnotu je najlepší spôsob, ako sa vyrovnať s temnotou iných.

Určite poznáte aj ten Ježišov citát, kde hovorí niečo podobné, s tým, že Ježiš už prechádza k praktickej aplikácii: PREČO SESTRE VIDÍŠ V OKU SMIETKU, A VO VLASTNOM OKU NEBADÁŠ BRVNO? ALEBO AKO MôŽEŠ POVEDAŤ SVOJEJ SESTRE, DOVOĽ, VYBERIEM TI SMIETKU Z OKA, – KEĎ TY SAMA MÁŠ V OKU BRVNO? POKRYTEC, VYTIAHNI NAJPRV BRVNO Z VLASTNÉHO OKA, A POTOM BUDEŠ JASNE VIDIEŤ, ABY SI MOHLAVYBRAŤ SMIETKU Z OKA SVOJEJ SESTRY. (áno, dobre ste si všimli, využijúc príležitosť hovoriť pred sestrami som to zdôraznila 🙂

To najdôležitejšie, čo môžem povedať o Bohu, keď sa na Neho pozerám, je, že som Ním milovaná. Veľmi osobne, so všetkým, čím som, v dobrom aj v zlom. A Boh na tejto láske voči mne neplánuje nikdy nič zmeniť.
Neviem, či niektorá z vás niekedy surfovala. Pointa je na doske v mori chytať vlny, aby ste sa po nich potom mohli zvesť. No občas sa stane, že vás vlna zmetie zo surfu dolu, a je to taká sila, že vy ste zrazu ponorení vo vode, a nielenže nemáte silu, aby ste tomu celému akokoľvek vzdorovali, vy v tej chvíli vo vode ani neviete, ktorým smerom je hladina. Môžete len dúfať, že kým sa dostanete nad vodu, vydrží vám ten kyslík, čo máte v pľúcach.
A občas je to podobné aj v živote – veci sa dejú, zomelú, prevalia sa cez vás problémy, smútok, neviete nič riešiť, nič zmeniť, neviete ani kde stojíte a kde je sever. Ak si v tej chvíli máme spomenúť na jediné, nech je to toto: Boh ma miluje. Bezpodmienečne, bezhranične, do posledného môjho dychu a ešte ďalej.

A až teraz prechádzame k tomu, čo ste väčšina z vás spomínali najviac. Teraz myslím na predstavovanie sa v prvý večer, väčšina z vás namiesto o sebe hovorila viac o iných ľuďoch.
JA SA POZERÁM NA BLÍŽNYCH

V tomto bol prvý večer inšpiratívny. Väčšina z vás, pri predstavovaní, hovorila najviac o ľuďoch vo vašom živote – o deťoch, vnúčatách, a aj pár pravnúčat bolo myslím v obehu. Vy samé seba ste popisovali rodinou.
Mať v živote blízkych ľudí, rodinu, je krásne. Bez nich by sme neboli to, kto sme. Všimla som si však, že z približne sedemdesiatich len dve z vás (ak si správne spomínam), spomenuli manžela. A tiež, sestry, ktoré sú slobodné alebo rozvedené, ako keby sa im o tom hovorilo trocha ťažšie… rozmýšľam, či práve kvôli tomu, že to v celej tejto skupine vyznelo ako niečo menej.
A práve preto som blížnych dala na koniec. Lebo našu hodnotu neurčujú vzťahy. Našu hodnotu neurčujú iní ľudia. Našu hodnotu určuje Boh. Našu hodnotu neurčuje dokonca ani služba v cirkvi! (lebo aj keby sme v cirkvi ani nepohli prstom, Bohu budeme rovnako vzácne… Jeho láska sa nedá zaslúžiť ani získať.) Samozrejme, slúžime v cirkvi, robíme to, na čo sme dostali dary, ale to je ovocie. Niečo, čo vychádza zo vzťahu s Bohom.
Teraz to znie, ako keby som namietala proti všetkým tým pekným veciam, milým rodinám, našim drahým blízkym… dokonca ako keby som tvrdila, že služba blížnym nič neznamená! – ale nie je to tak. Tento svet nie je prechádzka ružovou záhradou, ale bojisko. A týka sa to aj žien. Satan práve pri nás bojuje inak, sme iné ako muži, keď nám chce ublížiť, využíva teda presne to, kým sme, a všetky naše danosti. Ženy sú prirodzene oveľa citlivejšie, vnímavejšie na vzťahy, a aj to vie nepriateľ použiť proti nám.
A pritom vidím, že mnohé ženy kráčajú svetom s očakávaním, že všetko bude krásne, áno, už na tejto zemi, ja sa nepotrebujem brániť, otvorené srdce, ach márnosť, a ja mám chuť nimi zatriasť, aby sa prebudili. Predpokladám, že nikto z vás nevie nič o boxe (nie, žiadna zo sestier nevedela – po surfovaní ďalší dobrý príklad :). Prvá vec, čo vás naučia, je obrana. Ako sa postaviť, aby mal protivník najmenšiu šancu vás zasiahnuť. Ukážu vám, ako máte držať ruky, aby ste sa vedeli brániť a ako sa máte pohybovať na nohách, aby ste sa čo najrýchlejše vyhli úderom.
Tento svet je bojiskom, či si to chceme priznať nahlas alebo nie, a ak nemáme základ v Bohu, ľahko strácame rovnováhu. Lebo Satan si často používa našich blízkych, aby nás zasiahol tými najhorší

„Pane, daj mi slová, aby som vedela opísať pre ostatných, aká krásna je Tvoja láska voči nim.“

mi údermi. Určite viete, že čím viac si niekoho pripustíte k telu, čím viac niekoho milujete, čím viac mu dôverujete, tým viac vám vie ublížiť. (a mimochodom, aby sme sa nestavali len do pozície obetí, aj my robíme iným ľuďom to isté.) A ak na blízkych sú založené naše životy, potom nemáme šancu.

Poznáte 1.Božie prikázanie? (to je ale otázka, že? 🙂 JA SOM HOSPODIN, TVOJ BOH. NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA. Alebo inak povedané – Boh žiada prvé miesto v našom živote. Nie blízki, nie rodina. ON. To je jediná cesta, ako sa prebojovať k bodu, keď zomrieme. A pôjdeme domov.

Ako príklad vzťahu k iným ľuďom chcem hovoriť o Lee a o Noemi. Prvá z nich mala manžela, ktorý ju nemiloval do konca života, a sedem detí. Druhej zomrel manžel, dvaja synovia a nezostali žiadne vnúčatá. (nebudem písať všetko, o čom som hovorila, lebo Leu nájdete prerozprávanú na tomto blogu – začiatok tu – a ešte viac v mojej knihe. z Noemi som tu uverejnila len prvú kapitolu, zvyšok som si nechala do knihy.)
Domáca úloha číslo 6: nájsť si v Biblii ženu, s ktorou sa môžem stotožniť.

Všetko to, čo som spomínala, patrí k slobode viery.
Vedieť, kto som ja, spoznať vlastnú výnimočnosť a uvidieť, čo jedinečné z Božej osobnosti sa objavuje vo mne.
Venovať sa sama sebe nie je niečo proti Biblii, nie je to ani nedostatok pokory alebo naopak, nárast pýchy. Je to veľmi podstatná vec.
Lebo: keď vidím, aký výnimočný je Boží obraz vo mne, spoznávam viac nielen sama seba, ale spoznávam viac aj Jeho. A mám viac dôvodov na to, aby som Boha obdivovala…
A taktiež, keď akceptujem, prijmem samú seba – takú aká som, so všetkými výnimočnosťami aj slabosťami – tak budem oveľa ľahšie, jednoduchšie, prirodzenejšie prijímať aj iných – so všetkým dobrým aj so všetkým zlým, čo patrí k nim.
Prosím, milé sestry, nezabudnite, aj cirkev potrebuje výnimočných ľudí! Našou službou je aj to, keď ukážeme svetu, že s Bohom slobodu nestrácame, ale naopak, získavame ju! Až s Bohom sme viac a viac samé sebou.

A nezabudla som 🙂
Domáca úloha číslo 7: pozrieť si film The Intern (po slovensky Stážista). Berte to ako inšpiráciu – o čo viac my môžeme urobiť, znamenať pre iných ľudí, keď máme Boha na svojej strane! 🙂

„Budem kráčať slobodne.“ Žalm 119,45