Takže sudcovia, hmm.
Boh dal Izraelcom zasľúbenú krajinu, ale potom sa ukázalo, ako si predstavuje jej riadenie, a to bol trocha oriešok. Nemala to byť záležitosť jedného muža, žiaden kráľ na čele celého národa, ako mali všetci dookola, ale sudcovia. A tí nielen súdili, ale zvyčajne aj stáli na čele vojska. Ale na druhej strane, nemali autoritu nad celým národom. Naozaj to nemala byť záležitosť jedného človeka, a už tobôž nie iba muža.
Boh si vybral sudcov tak, aby bolo jasné, že tú hlavnú moc má v rukách On.
Tak sa priebežne pozrime, koho si to vybral.
Prvý sudca bol Otníel, solídna voľba, okay, ale to, čo prišlo po ňom, už menej. Éhúd, ľavoruký bojovník, čo nikam nezapadne, a bastard Šamgar. Jedno horšie ako druhé. Toto sú Boží zástupcovia? Nenastala medzi nebom a zemou nejaká komunikačná chyba? Lebo je nám jasné, že ak by sme vyberali podľa všeobecného názoru na to, čo je správne a čo nie, ani jeden z nich by nebola naša voľba.
A ja to ešte dorazím. (A viete si predstaviť, s akým veľkým potešením to robím…)
Ďalší sudca je totiž žena.

tra la laaa
Keď som sa ešte len chystala písať Deboru, hovorila som si, táto téma je za mnou, už ma nevytočia ľudia, ktorí si myslia, že cez ženy Boh nemôže hovoriť.
Ale, úprimne, začala som čítať komentáre k textu, pozerať do slovníkov a do exegéz a spomenula som si na toľko chvíľ, keď sa nejaký chlap za pomoci Biblie snažil ženy znova odtlačiť do kúta. Vyberať veršíky, ako sa mu hodí a dokázať, ako niektoré duchovné dary Boh dáva len mužom.
Niekedy som si myslela, že vytrhávanie z kontextu a používanie Biblie tak, ako je to práve vyhovujúce, je vecou jehovistov a stredovekej cirkvi, ale potom som zistila, že rovnaké spôsoby sú popuárne doteraz. Spoznala pár mužov, ktorí sami seba videli ako výkvet zbožnosti, a s Bibliou robili presne toto. Videli v nej len to, čo im vyhovovalo. Mám nutkanie napísať, čo momentálne je v mojej hlave, ale hovorím si, nezdvorilosť zvyčajne nikam nevedie, aspoň pre tentoraz.

stále to isté dookola
Tak, poďme k deju. V Izraeli sa nič zásadné nemení, po pomoci od predchádzajúceho sudcu všetko znova ide do starých koľají. Pán Boh je im dobrý na to, aby im pomohol, keď je pôda príliš horúca, ale myslieť na Neho aj potom, keď sa všetko zdá byť dobré? To už sa nikomu nechce.
Každodenná vernosť je asi ťažká méta. A myslím, že nielen pre nich. Málokedy sa nám chce prekročiť hranice vlastnej pohodlnosti, radšej sa zamestnávame niečim iným… aby sme si v hlave mohli zdôvodniť, prečo sme nemali čas na nič iné. Alebo žeby som to robila iba ja?
Nepriateľ na zobudenie je kanaánsky kráľ, volá sa Jábín, a vojvodca jeho vojska, muž menom Sísera. O tom druhom budeme počuť trocha viac. Izraelcov Hospodin vydal do jeho rúk, doslova tak je to napísané v Biblii. Znie to dosť nepríjemne, ako keby sa tu o Bohu prezradila pravda, ktorú si nechceme priznať nahlas, a to, že On nie je stále tak dobrý a milý, ako nám to všetci trepú do hlavy.
Prečo to Boh robí? Prečo nám chce zle a nedopraje nám pokoj? Ánom robíme chyby, ale musí byť na nás taký??
Trocha sa prosím otrepme od zmýšľania päťročného rozmaznaného dieťaťa a skúsme rozmýšľať ako dospelí. Máte antivirák v compe? Ak nemáte jabĺčko, tak predpokladám, že áno. Lebo nikto nechce, aby sa zrazu vymazali všetky jeho súbory, niekto ukradol jeho informácie alebo aby sa mu čímsi podradným kompletne zahltila pamäť. Tak si prosím predstavte Boha ako Tvorcu antivírusového programu, v podstatne vyššej úrovni, ako to, čo poznáme z počítačov. Program, ktorý chráni našu hlavu i naše telo. Ale nainštalovať si ho, k tomu vás nenúti. Ak áno, tak áno. Ak nie, tak sa prosím vysporiadajte s následkami. Toľko k Izraelcom a k Bohu, ktorý im vraj robí zle veci.
Sísera, veliteľ Jábínovho vojska, je prezentovaný ako hlava celého útlaku. Nebola to jednorázová záležitosť, kdeže, trvá to dvadsať rokov. Má k dispozícii 900 vojenských vozov, a Izrael, ktorý sa s takou presilou nikdy predtým nestretol, si chtiac nechtiac nechá skákať po hlave. Dvadsať rokov, márnosť! To je celkom dosť.

Národ sa však spamätal, znova si spomenuli, že majú Niekoho, koho môžu požiadať o pomoc, a ich Boh im znova dá vedieť, že ich počuje.

napíšem celý román z jedného mena
V tejto chvíli Biblia svoje rozprávanie sekne a predstavuje nám Deboru. A verte tomu, že je o čom hovoriť! Pár jednoduchých viet, ktoré sú ako dvere, vedúce do spletitých chodieb informácií a ďalších záhadných dvier.
Deborino meno v hebrejčine znamená včela. Nevie sa úplne presne, či vtedy v Izraeli mali len divé včely, alebo boli aj udomácnené, ale zdá sa, že tá druhá možnosť je dosť pravdepodobná. Z toho, ako sa o zasľúbenej zemi hovorí “krajina medu a mlieka” by sme mohli dedukovať, že aj med bol domáci produkt. (aktuálna poznámka – vtedy som ešte nevedela, že medom v tomto výraze sa myslí med z ďatlí. stále sa učím niečo nové 🙂 A práve med ako produkt je v Biblii spomenutý častejšie, ako autorky produktu.
U nás sa zvykne hovoriť, usilovný ako včielka, a kým nemáte alergiu na bodavý hmyz a nepotrebujete so sebou nosiť adrenalínovú injekciu, to je asi základný obraz včielky, ktorú všetci poznáme.
Poniektorí sme vyrastali s rozprávkami o jednej nemenovanej včielke, to bolo ešte v časoch, keď sa takmer nič nedalo pozerať, a pár šťastných dokonca malo včielku nalepenú na svojich skrinkách v materskej škole. Tak ak vám toto zaťažuje hlavu, vyhoďte si to z nej.
Včely sú v Starej Zmluve spomínané štyrikrát, trikrát z toho obrazne. Trikrát sú nepriatelia Izraela prirovnaní k včelám a k ich prudkosti. Lebo divoké včely v Izraeli neboli žiadna včielka Maja, ale boli agresívne, nebezpečné a útočné. Po týchto včelách nesie meno sudkyňa Debora a pri nich ešte chvíľu zostanem.
Momentálne sa o včelách hovorí celkom dosť, zvlášť v súvislosti s ich možným vyhynutím. Veľké znečistenie a ďalšie faktory spôsobujú, že ich je v Európe stále menej a menej. Našla som odkaz, kde sa hovorí o tom, ako práve miznutie včiel môže súvisieť s hladomorom a s koncom sveta. V Matúšovom evanjeliu Ježiš rozpráva o tom, čo bude pred koncom všetkého, a menuje aj hladomor. Ale samozrejme, nielen včely, ale aj motýle a iný hmyz vedia opeľovať rastliny, a včela medonosná je len jeden z mnohých druhov včiel. Obloha na nás ešte nepadá, ale toto ma zaujalo. Doslova aj obrazne.
Som presvedčená o tom, že aj cirkev potrebuje svoje včely, svoje Debory, lebo bez nich dopadne rovnako, ako krajina bez včiel.

predo mnou ďalšie dvere. zďaleka som neskončila
Toto nie je všetko, čo o Deborinom mene môžem povedať, a v tom je krása hebrejčiny.
Koreň slova jej mena má ďalší význam a neexistuje, aby som práve toto vynechala! Koreň Deborinho mena znamená hovoriť alebo vyslovovať . V Biblii sa objavuje v neuveriteľnom množstve, asi dva a pol tisíc krát. A keď sa Biblia prekladala do angličtiny (King James Version), bolo použitých viac ako sto desať rôznych slov, aby sa vyjadrilo všetko to, čo bolo treba.
Jedno slovo, a toľko bohatstva. Jedno meno, a toľko prekvapení!
Stretla som sa z názorom, že včela bola pomenovaná hovorkyňou kvôli jej bzukotu, ale zasa ďalšie názory to označili ako nezmysel – v prvom rade, včela bzukotom nekomunikuje. Ak by som si už chcela vybrať nejaké iné vysvetlenie, skôr beriem spojenie medu, ktorý produkuje, a Božieho slova, ktoré je rovnako sladké. Biblia je naozaj chutne poetická kniha..

Podľa knihy žalmov ako med chutila manna, pokrm, ktorý Boh posielal svojmu národu na púšti. A už keď sme pri tom, sám seba k manne prirovnal práve Ježiš. To, ako sú veci v Biblii poprepájané, a ako tie prepojenia dávajú zmysel, ma neprestáva fascinovať.

ruka na kľučke najzáhadnejších dverí
Ten istý koreň slova, a ďalší význam. Presnejšie miesto, a hneď to najsvätejšie, aké si viete predstaviť. V tejto chvíli predbieham históriu a cez dobu sudcov preskakujem ku Izraelskému kráľovstvu a Šalamúnovi, Dávidovmu synovi, ktorý dá postaviť prvý chrám. V ňom bude miesto, ktoré pomenujú svätyňa svätých. Bude tam umiestnená truhla zmluvy, ktorá je momentálne stále v stane. Veľkňaz tam bude vstupovať len raz za rok, pri tejto príležitosti vysloví meno Božie (áno, len jeden človek a len raz ročne).
Toto miesto bude od ostatných častí chrámu oddelené oponou a tá opona sa raz roztrhne. A bude to vtedy, keď bude jeden z Dávidových potomkov umierať na kríži, a bude to tá najužitočnejšia smrť, aká kedy bola a bude.

Toto všetko je v Deborinom mene. Budúcnosť, o ktorej nevie, ale ktorej je súčasťou. Nielen preto, že ju rodičia pomenovali práve takto, ale pre svoje rozhodnutie. Byť súčasťou Božích plánov a chystať budúcnosť je privilégium, ktoré sa nedá s ničím iným porovnať.
Toto všetko je v mene ženy, ktorá bola sudkyňou v Izraeli a práve to, že sa Boh rozhodol pre ňu, je príbeh, ktorý môže byť budúcnosťou. Ak sa teda rozhodneme, že chceme mať rovnaké privilégium ako Debora. Táto ponuka je stále na stole….

…a nie, samozrejme, že som s Deborou neskončila. ešte sa len rozbieham 😉

Debora mi je veľmi blízka a dôležitá aj preto, že je žena.

Zvlášť žena medzi toľkými mužmi sudcami, v nie jednoduchých časoch, nie v jednoduchej pozícii, ale stále rešpektovaná a stále tam, kde bola potrebná. 

Deboru Boh povolal do služby a ona šla, bola sama sebou a aj preto bolo pre mňa osobne dôležité o nej písať. Ženských vzorov stále nie je dosť.

Som rada, že v Atlase mám aj ju.